Pomaly prestával veriť v zmenu.

Sirius ležal na bielej podlahe  a predstavoval si Hermionine vlasy.  Hnedé a živé ako rieka, vlnité a hodvábne mäkké, voňavé a neomylne ho vedúce k šialenstvu.

Pokúšal sa chvíľu myslieť na Remusa v tele vlkodlaka, ale odrazu sa jeho srsť začala meniť zo šedivej na hnedú, bola hebká, kučeravá a vidina Remusa sa zmenila na ženskú tvár. Hermioninu tvár.

 

Skúšal počítať. Predstavoval si, ako prekladá múčne červy z jednej fľaše do druhej. Dôkladne, po jednom, žiadne náhlenie po hrstiach. Ani nevedel ako, videl pri sebe Hermionu, ako mu v nepríjemnej činnosti pomáha, povzbudzuje ho úsmevmi a na záver mu vtisne vlhký bozk.

 

To už bolo priveľa!

 

Sirius sa prevrátil na brucho, zaprel ruky pod seba a začal robiť kliky. Naťahoval pnutie v svaloch do zbláznenia, predlžoval čas jedného vzopretia a dúfal, ak bude mať obrovské šťastie, že odpadne od vysilenia.

Vzdal kliky pri… Nie, skutočne netušil koľko ich urobil. Pri desiatom prestal počítať.

Zvalil sa na podlahu a k zlosti, nebol ani unavený, ani ho neboleli svaly.

Iba čo sa máličko zapotil. Na vlhkom čele cítil jemný vánok.

Vyskočil. Kde sa berie vánok v uzavretom priestore?

 

Jeho väzenie zošedlo. Steny dostali vzhľad víriaceho sa dymu. Krútili sa prúdili a Siria napadla bláznivá myšlienka.

Nadýchol sa a fúkol z plných pľúc.

 

Na malom kúsku vzniklo niečo ako priezor.

Podišiel k nemu bližšie a nakukol. Videl vlastnú knihovňu, v ktorej sedeli nejakí ľudia. Skúmal tváre prítomných a s úžasom ich spoznával.

Sedeli tam celkom pokojne, uvoľnení a na niečom sa zabávali. Molly a Arthur, Minerva a Kingsley, tamto sedel jeden z ich dvojčiat, vedľa neho sa ako jediný mračil Ron. Usmial sa pri pohľade na Harryho, ako sa túlili spolu s Ginny, zarazil sa, keď zbadal sesternicu Narcissu v spoločnosti toho afektovaného dizajnérskeho šaša, ktorý ale v tú chvíľu pôsobil celkom seriózne.

 

Sirius sa cítil ako osamelé dieťa, ktoré oknom nakúka do domu spokojnej rodiny. V hrudi sa mu rozlial podivný pocit harmónie. Zachcelo sa mu k nim vykročiť, ťahalo ho to k nim. Neviditeľné puto, nútiace ho urobiť krok.

Chýbala mu Hermiona. Prebehol očami po skupinke a znervóznel. Nebola medzi nimi.

Ale potom jeho pohľad upútal pohyb hlavou dizajnéra. Pozrel naznačeným smerom a vtedy ju uvidel. Sedela celkom stratená vo veľkom kresle, niet divu, že si ju nevšimol.

Chcel ísť za ňou. Chcel ju objať v náruči a šepkať slová určené iba jej ušiam. Chcel ju chrániť, stáť pri nej a milovať až do smrti.

 

Vežové hodiny na Grimauldovom námestí začínali odbíjať polnoc.

 

„Sirius!“ skríkla Molly s úľakom a pritlačila si obe dlane na ústa.

 

Sirius Black stál uprostred knihovne svojho starého domu a a bol terčom pohľadov desiatich osôb.

 

„Dobrý večer,“ pozdravil ich a údery zvonu podfarbovali jeho slová, „prepáčte prosím,“ zašomral a kráčal rovno k Hermione.

 

„Ty si naozaj tu,“ vstala a vyšla mu oproti.

 

Zvon vytrvalo odbíjal zbohom starému dňu a vítal nový.

 

Dvojica stratila iba stotinu sekundy, kým skončili jeden druhému v náruči.

Navzdory preplnenej knihovni a zvedavým očiam, Sirius objal Hermionu a pritlačil svoje pery na jej.

 

Zvon odbíjal a nemilosrdne ukrajoval posledné sekundy pred polnocou.

 

Dvojica stála v tesnom objatí.

 

„Milujem ťa, Hermiona,“ zašepkal Sirius a Molly začala nahlas vzlykať.

 

„Milujem ťa, Sirius,“ vyslovila Hermiona zároveň s posledným úderom. Zrodila sa prvá sekunda nového dňa.

 

„Och, nie!“ zvolala Minerva a zdesene pozerala na Siriusa, ako stráca hmotné telo. Pomaličky sa stával priehľadným.

 

„Zostaň so mnou!“ ešte stále ho držala v objatí Hermiona.

 

„Zaves mu na krk krištáľ!“ zvolal Rendy.

 

„Utvorte kruh!“ vyskočila Narcissa a vzala Siriusa za ruku, „Rýchlo!“

 

Prítomní bleskovo utvorili kruh. Sirius jednou rukou zvieral Hermionu dlaň, druhou Narcissinu. Tá prebehla očami po hŕstke čarodejníkov.

 

„Je to zlé, malo by nás byť trinásť,“ šepla sklamane, keď sa jej o nohu obtrelo niečo malé.

 

„Nixy pomôcť pani Hermione,“ škriatka sa vtisla medzi Narcissu a Siriusa a svoje hrčovité prstíky obopla okolo ich rúk.

 

 

 

Hermiona nikdy nezažila ticho, ktoré by bolo ohlušujúce. Krv jej divo prúdila žilami, tepala na spánkoch a to ticho jej drásalo uši.

Skupinka trinástich bytostí sa pevne držala za ruky a nik z nich nemal odvahu ani len hlasnejšie vdýchnuť.

 

Držala oči pevne zavreté a nič na svete si nepriala viac, len aby Sirius stál vedľa nej, keď ich zas otvorí. V dlani cítila pevnú mužskú ruku. Bol to Sirius, alebo sa iba niekto rozhodol poskytnúť jej ilúziu, aby sa celkom nezosypala?

 

„Je to za nami,“ počula tichý ženský hlas, iste to bola Narcissa.

 

„Nixy už nikdy nezmešká pána Siriusa,“ povedala škriatka s nadšením v hlase.

 

„Hermiona, otvor oči,“ konečne prehovoril hlas, o ktorý toľko stála.

 

„Je naozaj po všetkom?“ s obavami dvíhala viečka.

 

„Hermiona, zlatko, prepáč,“ fňukla Molly, „a ja som ťa mala za blázna.“

 

„No do deravej ponožky!“ uľavil si Ferd.

 

Hlasy zneli jeden cez druhý, Hermione sa zliali do súvislej kakofonickej šmuhy a ako nežiaduci zvuk ho vytesnila.

Naozaj pred ňou stál živý Sirius Black. Vypadal navlas presne ako v deň, kedy doplatil na vlastný pocit zbytočnosti a túžbu byť tam, kde by bol užitočný. Deň, keď prepadol cez Oblúk smrti, do hmly zabudnutia.

 

Natiahla k nemu ruky.

Pritiahol si ju do náruče a ponoril hlavu do vlnitých vlasov.

 

„Tak veľmi som chcel ísť za tebou,“ šepkal jej do kaderí.

 

„Si tu, už sa mi nestrať,“ šepla ubolene Hermiona.

 

„Počkaj,“ Sirius sa odtiahol, „niečo chcem vyskúšať.“ Prešiel si rukami po kabátci a z rukáva vytiahol svoj prútik. Maznavo ho pohladil na privítanie a žiarivo sa usmial.

„Po celý čas tam nebol,“ riekol nadšene a iba tak s ním švihol do vzduchu. Vysypali sa z neho žlto karmínové hviezdičky.

„Funguje!“ zasmiala sa Hermiona. Odrazu zvážnela a otvorila oči doširoka, „Čo Tichošľap?“

 

Sirius ešte viac poodstúpil, aby získal priestor a predviedol ukážkovú premenu na veľkého čierneho psa. O ďalšie mrknutie oka stál pred Hermionou zas Sirius.

 

„Vitaj späť, Sirius Black!“ šepla Hermiona a ako priťahovaná magnetom, vkĺzla do milovanej náruče.

 

„Ehm, mladý muž,“ vzal si pozornosť Kingsley, „Nechcem rušiť, ale budeš sa musieť zaregistrovať ako zveromág.“

 

„To určite urobím,“ uškrnul sa Sirius, „rád ťa zas vidím, Kingsley!“

 

Chlapi si podali ruky a priateľsky tľapli po pleci.

 

„Krstný,“ ozval sa Harryho hlas.

 

„Harry.“

 

Ďalšie objatie. A možno aj slzy. Pár vzlykov a neurčité slová.

 

Hermiona už sotva vnímala huriavk okolo seba. Únava a napätie posledných dní ju celkom zmorili. Sirius išiel doslova z rúk do rúk a hrdinsky znášal všetko to potľapkávanie a vtipné bonmoty na odľahčenie situácie. Keby udalosti neboli tak vážne, pripadala by si ako v závere bombastického amerického filmu.

 

„Zvládli ste to,“  šepol Hermione Rendyho tichý hlas.

 

„Len či už natrvalo?“ usmiala sa.

 

„Typická ženská! Hneď myslí na katastrofy!“

 

„Čo už?“

 

„Všetko ukáže čas.“

 

„Hermiona,“ prerušil tichú debatu rozrušený Harry, „toto by si mala vidieť!“