Severus sa posadil do ušiaka, jedinej pohodlnej možnosti na sedenie.

Podrúčky boli celkom vydraté, pôvodnú farbu by s istotou nedostal späť ani Reparom a opierky okolo hlavy výrazne zaváňali mätou. Zacnelo sa mu po pokojnej atmosfére, ktorú si po rokoch vybudoval s Poppy.

Iste, spočiatku sa často dohadovali o postupoch, súperili o kvalitu navarených elixírov, alebo viedli diskusie o vhodnosti použitia liečiv pri konkrétnom ochorení, či nehode pri čarovaní. No ich spory  sa niesli v duchu súboja dvoch šeliem, z ktorých si každá uvedomuje hranice svojho teritória.  Po hádke s Poppy sa mohol rovno postaviť pred Temného pána, jeho myseľ bola pokojná a nerozrušená.

Po hádke s Hermionou Grangerovou mal chuť do niečoho vraziť. Krv mu riečiskom tepien zlomyseľne roznášala zvýšené dávky adrenalínu. Boli spolu zavretí iba pár hodín a jej sa podarilo takmer nemožné. Donútila ho prežívať emócie zvnútra. Nie len navonok, ako to zvykol robiť pre oklamanie okolitého sveta a roky bol v lži geniálne dokonalý. Stačilo mu len pozrieť k oknu, kde trucovito stála a srdce mu začalo búšiť. Ešte aby dostal infarkt pre jednu študentku! Kolegyňu. Opravil sa v duchu.

Dlhý rad kolegýň, ktoré v ňom nemali šancu vyvolať najmenší záujem o čokoľvek telesné, zaradil do skupiny bizarných bytostí, ktorými sa hrad hemžil. Študentky boli vždy tabu – predstavovali neúnosné riziko. Našťastie, ich mladícka vyzývavosť pôsobila dokonale odstrašujúcim dojmom.

A potom mu Minerva urobí podraz! Dôkladnú imunitu naruší najhorším možným spôsobom. Nemohla na miesto ošetrovateľky prijať postaršiu matrónu, ktorú by rovnako napchal do vytvorenej skupiny?! Nie! Ona do jeho pokojných vôd vhodí kameň, ktorý sa vzpiera zákonom muklovskej fyziky a namiesto kruhov a poslušného pádu na dno sa rozhodne plávať proti prúdu.

Severus zaúpel. V rámci zachovania vlastného zdravého rozumu a obnovenia pokojného rytmu života, bude musieť dospieť ku kompromisu so slečnou Grangerovou. Ideálne okamžite, ak by pravda netúži po pravidelných záchvatoch migrény.

 

 

Hermiona pozorovala nastupujúcu tmu. Noc preberala vládu nad hradom a ona zúfalo zatúžila po mäkkej posteli. V päťuholníkovej prípravni liečiv, laboratóriu a ani v sklade, sa ale žiadna nenachádzala a od miestnosti pre ležiacich pacientov ich delili magicky uzamknuté dvere.  Hrôzou otvorila oči a uvedomila si desivú skutočnosť.

Bude musieť so Snapeom spať v jednej miestnosti!

Sklad s laboratóriom nepočítala, bolo v ňom miesto akurát pre jednu osobu, aj to sotva na státie. Úzke dvere, skrývajúce miniatúrnu miestnosť s toaletou, jej šancu na spánok rovnako neposkytovali.

Hermiona bola naozaj v úzkych, keď ako prípustné miesto na spanie vzala do úvahy aj záchod.

Spásne pozrela do okna, ale pohľad von jej riešenie nedal. Ďalej ako po sklenenú výplň sa nik nedostane. Domácim väzením sa okenná tabuľa stala magicky nerozbitná, odolná voči akémukoľvek muklovskému zásahu a s výnimkou použitia čiernej mágie, by ju neprekonal ani čarodejník.

Ostávalo jediné. Musí (a takmer ju zadusilo vlastné nevyslovené slovo) spolupracovať so Severusom Snapeom a obnoviť zásoby. Inak ju bude spomienka na pohodlnú posteľ iba mátať, počas predlhých nocí bez spánku.

Hermiona sa vyhupla na širokú podobločnicu, skrížila nohy pred sebou a oprela si hlavu o pevné sklo. Zakázala si spať a aby sa tak nestalo, začala pozorovať hviezdy a spájať ich do známych súhvezdí.

 

 

Severus  sa ocitol na pokraji spánku. Ušiak mu poskytoval pohodlie, ktoré sa dalo pretrpieť i na spanie. No náhly popud mysle ho primäl zapátrať pohľadom a zistiť, ako si ustlala slečna Grangerová. Pokiaľ si všimol, prípravňa nebola zariadená na nočný odpočinok a jediné kreslo zabral on sám.

Pokročilá noc zahalila prípravňu do temného tónu . Rozsvietil konček prútika, no ani v kužele bledého svetla svoju spoluväzenkyňu neobjavil. Už už otváral ústa a zvažoval aké oslovenie použije, keď spoza kopca vykukol mesiac. Bolo ho iba kúsok, ale oproti jeho svitu zazrel Hermionu, schúlenú na širokej parapete okna.

Zhrozil sa. Ženská bláznivá! Čo ju to len napadlo zaspať vo výške? Ak by sa v spánku pohla a spadla, Minerva by ho vzala na zodpovednosť.

„Slečna Grangerová!“ vyslovil polohlasom, no oslovená sa ani nepohla. V tichu pokročilej noci počul iba jej pravidelné oddychovanie.

„Sakramentsky! Ženská!“ zahromžil ešte potichšie Severus a neochotne vstal z kresla, „Minerva! Do čoho si ma to dostala!“ hromžil ďalej. Prešiel bližšie k oknu, no zarazene zastal na polceste. Vybehol s úmyslom zložiť ju z okna dole, ale kam s ňou potom? Stoličky bez operadiel boli primalé, aby ich transfiguroval na čokoľvek použiteľné. Bezradne sa obzrel po prípravni.

V centre Severusovho pohľadu sa vynímalo veľké ušaté kreslo. Ak by ho premenil, bola by z neho slušná pohovka.

„Dopekla!“ neúspešne poslal k čertom svoj prebudený pocit zodpovednosti a namieril prútik na ušiak. Pár úprav a miesto na spanie, vhodnejšie ako okenný parapet, bolo vytvorené.

Namieril prútik na Hermionu a na jazyk sa mu dralo kúzlo.  Ale k vysloveniu sa nedostal. Zasunul prútik do rukávu a prekonal zostávajúcu vzdialenosť k oknu.

Mesačné svetlo naberalo na intenzite, ako sa mesiac pomaly vynáral nad obzor.  Slečna Grangerová sa v jeho milosrdnej žiare zdala byť dokonale neškodnou. Pokojne a hlavne potichu odfukovala s vlasmi skrútenými okolo tváre.

Severus dobre vedel, že celý jav je iba pominuteľnou ilúziou a vytratí sa, ledva čo tá divožienka otvorí oči. Ak by ju nechal spať v nepohodlnej pozícii, iste by jej stŕpla šija a následky bolesti by si vybíjaním mrzutosti odskákal i on.  Čiže z čisto sebeckých dôvodov  prestal v duchu rozoberať situáciu, podsunul pravú ruku popod pokrčené nohy slečny Grangerovej a ľavou jej podoprel chrbát.

Zdvihol ju ľahko. Kto by povedal, že taká energická osoba neváži viac ako kufor s cestovnou súpravou na prípravu elixíru v teréne. Aj keď ten má aspoň pohodlné držadlo a na jeho prenos sa používa kúzlo pre nadľahčenie a tlmenie otrasov.

Hermiona sa v spánku zamrvila a oprela si hlavu o Severusove rameno. Podvedome mu ovinula ruky okolo krku a  spala pokojne ďalej, netušiac, že je nesená a hlavne kým.

Severusom prešla vlna zdesenia.  Načisto prepadol stupidite, keď sa ju namiesto levitovania rozhodol odniesť osobne!

Pritúlila sa k nemu  a on nemal k čomu nový zážitok prirovnať.  Ženy sa v jeho živote vyskytovali menej ako zriedka a ak, mali nepríjemnú tendenciu umierať, alebo utekať za druhými mužmi. Alebo oboje. Pichlo ho pri srdci a pred očami mu vyvstala prchavá spomienka na červenovlasé dievča so zelenými očami. Ale ani ju nedržal v tesnom objatí, ak nerátal detské šepotanie so spojenými hlavami.

Nemal skúsenosti s objatiami a naozaj netušil, prečo sa nevyhol skúsenosti dnešnej.

Nadýchol sa a uvedomil si, že stále stojí pri okne. Cítil na tele teplo slečny Grangerovej a akýmsi podivným spôsobom ten nový pocit hodnotil kladne. Pomaly vykročil k vytvorenej pohovke a opatrne na ňu svoj náklad zložil.

Vystrel sa nad ňou a pohliadol na svoje prázdne ruky. Na moment zaľutoval, že kráčal prirýchlo. Nezmysel! Vynadal sám sebe.

Zachmúrene podišiel o kus ďalej, začaroval dostatočne veľké miesto na podlahe a uložil sa na zmäknutý kameň. Zabalil sa do plášťa a snažil sa rýchlo zaspať.  Na viečka mu sadal sen a v nose ho provokovala jemná vôňa, stúpajúca presne z miesta, kde mala o jeho plášť opretú hlavu Hermiona.

ooOoo

 

 

 

Ráno sa Hermiona prebudila skvele naladená. No len do okamihu, kým si neuvedomila, kde a s kým je zavretá. Prudko sa posadila, uvedomiac si, že zaspala na parapete. Zašmátrala rukami pod sebou a zmätene mapovala zamatové čalúnenie pohovky.

 

„Ak mi chcete poďakovať, slečna Grangerová,“ načisto je prebral z rannej dezorientácie hlboký hlas, „že som vás uchránil pred pádom z výšky, šetrite si slová.“

 

„Ako som sa sem dostala?“ zdesila sa Hermiona a mozog jej ponúkol zahmlenú spomienku na mužské náručie.

Severus sa škodoradostne zaškľabil. Pozdávalo sa mu, mať chvíľu navrch a ani za nič by nepriznal pravdu.

„Wingardium leviosa. Nepoznáte?“ Severus naznačil pohyb zápästím, „Triviálne zaklínadlo.“ Opäť sa uškrnul a neurčito potriasol hlavou.

Hermione pochopila, že si z nej uťahuje a baví sa jej nevedomosťou. Zamračila sa.

 

„Snáď si nemyslíte, slečna Grangerová,“ dodal akoby mimochodom Severus a oprášil si z pleca neexistujúcu smietku, „že som sa s vami ťahal osobne.“

 

„Iste nie,“ šprihla mu nahnevane Hermiona späť, „staršieho pána by mohlo seknúť v krížoch!“

Severus narážku na vek prehltol. Hrialo ho vlastné vedomie a Hermionino tápanie v neistote. Mlčal a vedel že je to najlepší spôsob, ako nezradiť sám seba.

 

 

Niekedy nadránom, kým ešte obaja spali, priniesli im škriatkovia podnos s jedlom.  Severus si k prípravnému pultíku prisunul najbližšiu stoličku. Hoci považoval za rúhačstvo, jesť na rovnakom mieste, ako sa varia elixíry, mimoriadne okolnosti utíšili jeho zmysel pre poriadok. A rovnako aj túžba po šálke čiernej kávy. Dnes by bol ochotný vypiť ju hoci z cínového kotlíka, potreba kofeínu bola neodbytná.

Nalial si plnú šálku a s privretými očami vychutnával zemitú chuť, prinášajúcu úľavu.

 

Hermione od hladu škvŕkalo v žalúdku a ak nechcela trestať samu seba odmietaním jedla len preto, že je nahnevaná na Severusa Snapea, potlačila nepriateľsky naladené poznámky a sadla si k pultíku z druhej strany. Siahla po kanvici z kávou a nevedomky zopakovala Severusove pohyby. Šálka doplna a s privretými očami dopriať telu kofeín.

 

 

Obaja dojedli a nad podnosom zavládlo dusivé ticho. Nadišiel čas na kompromisy.

„Slečna Grangerová…“ začal Severus.

„Profesor…“ v rovnakom okamihu vyslovila Hermiona.

 

Mlčali a pozerali na seba s nádejou. Len jediná vec ich mohla donútiť prehovoriť na toho druhého bez sarkazmu, či otvoreného urážania. Len túžba dostať sa von, za zapečatené dvere, mala tú moc.

 

„Slečna Grangerová,“ Severus podvihol otvorenú dlaň oproti Hermione, zákon náhody fungoval dokonale, nadychovala sa k osloveniu len zlomok sekundy neskôr.

Odmlčal sa a Hermiona rezignovane kývla hlavou.

„Nežiada sa mi riešiť príčiny nepríjemnej situácie, v ktorej som sa s vami ocitol,“ predniesol tónom, ktorým jasne určoval vinníka, „v mojom záujme je, dostať sa čím skôr von. Navrhujem…“

„Vy navrhujete?“ prskla podráždene Hermiona, „Prečo práve vy?“

Severusovi vyletelo obočie.  Krehký okamih rovnováhy dostával trhliny.

„Prečo?“ s nepochopením zopakoval, „Očividne nerozumiete zmyslu slova ‚navrhujem‘. Nepoužil som slovo ‚nariaďujem‘, ktorému by zodpovedala vaša unáhlená reakcia.“

„Nebola unáhlená,“ ohrnula peru Hermiona a v duchu si nadávala do prchkých adolescentiek.

Severus neodpovedal. Spomedzi pier mu unikol nedefinovateľný povzdych a oči spásne uprel do kupoly stropu. No riešenie sa nenachádzalo v lomených oblúkoch nad jeho hlavou, lež, a on si to bôľne uvedomoval, bolo priamo pred ním.

„Slečna Grangerová,“ predniesol pomaly, akoby hovoril s dieťaťom, „nemá zmysel, strácať čas malichernosťami. Obaja sa chceme dostať von, čiže, a verte že to pripomínam nerád, musíme obnoviť povinné zásoby.“

„Profesor Snape,“ vyriekla Hermiona odmerane, „o nič iné, ako o doplnenie povinných zásob, som sa od počiatku nesnažila, keby ste sa do to neboli osobne vložili!“

„Merlin žiaľ, slečna Grangerová, nie som váš profesor!“ odfrkol si Severus zvyšok vety ponechal bez komentáru. Ak si zrátal vynaloženú námahu, menej síl ho bude stáť potlačenie reakcie na obviňujúce slová, ako prípadná hádka.

„Ľutujete snáď, že ste prišli o nadanú študentku?“ vyložila si Hermiona jeho vyjadrenie ľútosti.

„Deň vášho odchodu som oslávil šampanským,“ zaklamal pohotovo Severus, „ak by ste boli doposiaľ mojou študentkou, dal by som vám trest, aby som vás umlčal!“

Hermione padla sánka. Hádka sa začínala rozbiehať a jej sa vôbec nepáčilo, že namiesto brisknej odpovede civí na Severusove štíhle prsty. Otriasla sa a nadýchla k reakcii.

„Odkedy neuznávate samostatné myslenie a osobnosť študenta?“ zablysli sa jej v očiach ohníčky.

„Máte dojem, že slová ‚myslenie‘ a ‚študent‘ možno vysloviť spoločne v jednej vete?“ pohŕdavo vyslovil Severus.

„Posmievate sa mi,“ skonštatovala Hermiona, „neuznávate, že niekto z mladšej generácie môže prepojiť všeobecne známe poznatky s výsledkami vlastných výskumov, využiteľných v praxi?“

„To vy, slečna Grangerová, sa vysmievate poznatkom, ktoré storočia odolali pokusom diletantov a lenivcov, o takzvanú zmenu!“

„Nevysmievam, profesor, len sa snažím receptúry prispôsobiť novej dobe.“

„Netreba prispôsobovať!“ zmorene namietol Severus. Napriek snahe, hádka sa strhla a hoci ju pôvodne zhodnotil ako jediný druh prirodzenej komunikácie medzi ním a Hermionou, začínala ho unavovať.

„Popierate, že receptúry sú zastarané?“ Hermiona bojovne podvihla bradu a naklonila sa ponad stôl.

„Rozhodne!“ potvrdil Severus.

„A keď vám podám dôkaz, pripustíte svoj omyl a necháte ma navrhnúť receptúru liečív?“

Severus zneistel. Hermiona sa zdala byť až priveľmi sebavedomá. Nevidelo sa mu, že by blafovala. Ostatne, blaf by jej k ničomu nepomohol. Niečo sa mu na celej situácii nepozdávalo, len si nebol istý čo. Ale až príliš nápadne si pripadal, ako mucha na prechádzke po lesklej pavučine. Jasne cítil prítomnosť ukrytého arachnoida, číhajúceho na obeť, dostatočne naivnú, aby mu sama vliezla do pasce.

„Máte snáď nejaký dôkaz?“ začal opatrne, „Je jeho autorom osoba, ktorej meno je dostatočne vierohodné?“

„Myslim,“ uškrnula sa Hermiona tajomne, „že tej osobe veríte a to už celé roky.“

Severusovi sa v hlave rozoznel varovný signál.

„Kto je to?“ sípol pridusene.

„Vy predsa,“ Hermioninou tvárou sa rozlial víťazný úsmev.