Dvere sa hlasno zavreli a Severusovi ten zvuk privodil okamžitú migrénu. Jedna časť jeho mysle vedela, že domáce väzenie je trest neodvolateľný, no na okamih mu napadla pochabá myšlienka, že Minerva iba nemiestne žartuje. O chvíľu sa vráti a …

Severus sa zarazil. Migréna razantne postupovala, nemilosrdne si uzurpovala citlivé časti hlavy a zlomyseľne v nich tepala a bodala. Iste ona bola príčinou tej nádejnej myšlienky. Minerva nežartuje. Nie takto.

Musela sa zblázniť! Ine vysvetlenie neexistovalo. Inak by ho na dobu neurčitú nezavrela do jednej miestnosti so študentkou!

Úkosom pozrel na osobu, s ktorou nútene uviazol a vtedy sa mu začali vynárať znepokojivé podrobnosti. Slečna Grangerová je… nuž, skutočne nevypadá ako študentka, ale či je v tom nejaký podstatný rozdiel?

Na ľuďoch si najviac cenil vzácnu schopnosť vycítiť moment, kedy mlčať sa rovná zlatu. Slečna Grangerová túto schopnosť nemala. Bola obdarená darom reči za akýchkoľvek okolností. Vedela by snáď oponovať i s hlavou pod vodou.

Migréna dosahovala vrchol únosnej miery. Severus si pritlačil končeky prstov na spánky a krúživo masíroval miesta, kam bolesť zákerne vystreľovala. A hoci sa snažil sebeviac, úľava neprichádzala.

Dlhšie trpieť nehodlal. Krokom, ráznym len po hranicu bolesti hlavy, sa vydal k pultíku na prípravu liečiv. Prebehol pohľadom ingrediencie, zhromaždené na príručnej polici a po chýbajúce zašiel do laboratória.

 

 

Hermiona si pripadala ako v pojašenom sne. Až na nezanedbateľný detail, že z tých vlastných sa v momente, keď sa jej prestávali páčiť, dokázala zobudiť. Realita sa jej nepozdávala ani najmenej. Čo si Minerva myslela, že robí? Zavrieť ju spoločne so Snapeom! To nie je trest! To je hotové utrpenie!

Keby sa jej pošťastilo nechať sa zavrieť s tým novým profesorom, ktorého zahliadla za profesorským stolom. Netušila síce čo učí, ale iste by s ním našla spoločnú reč.

Nie, s ním by sa nedostala do podobnej situácie! Jej inak pevné ovládanie dostával do krajnosti jedine profesor Snape.

Jeho ignorácia a uštipačné poznámky! Ešte i teraz stál a tváril sa úplne nečitateľne. Akoby sa ho nič netýkalo.

Zazdalo sa jej, že na ňu bleskovo fľochol pohŕdavým pohľadom, ale kým mu stihla oplatiť rovnakou mincou, zamieril k laboratóriu.

Žeby priznával svoju chybu a pustil sa do prípravy zásob? Hermiona sa nestačila diviť. Šlo to ľahšie, ako čakala.

 

 

„Teší ma,“ predniesla Hermiona tónom víťaza, oproti Severusovi s náručou prísad, „že priznávate svoj omyl a chcete ho napraviť.“

Severus s nepochopením vzhliadol od ampúl, ktoré si práve priniesol.

„Vaše pozorovacie schopnosti, slečna Grangerová, sú geniálne!“ utrúsil nevrlo a ďalej sa venoval príprave, „na základe čoho ste usúdili, že mienim napraviť, čo ste vy pokazili?“

„Nie snáď?“ Hermiona zneistela, ale vzdať sa nemienila, „idete si variť večeru?“

Severus privrel oči a nezvyklo, bez odpovede, s útrpným nádychom pokrútil hlavou.

„Čo ste to povedali?“ uvedomila si Hermiona jeho predošlé slová, „ja som niečo pokazila? Vy ste sa sem prirútil, ako boh pomsty a znemožnil mi robiť si svoju prácu!“

 

Severus sa krátko uškrnul, „vašou prácou, slečna Grangerová, je ničiť výsledky práce druhých?“ venoval jej krátky pohľad a vláčnym pootočením, predchádzajúc novému návalu bolesti, zapálil oheň pod malým medeným kotlíkom. Siahol po krátkom nožíku, druhou rukou si pridržal bledozelený výhonok traskavice a akoby sa nič nedialo, pustil sa do práce.

 

Hermiona ostala na okamih stáť v úžase. Sledovala štíhle prsty, v dokonalej súhre s kovovým nástrojom. Zárez a ťah. Výsledkom bol kúsok, identický s predchádzajúcim. Zárez a ťah. Hermionina myseľ zabúdala na príčinu sporu.

To nie! Zaznelo zdesené zvolanie v jej vnútri. Hermiona, spamätaj sa! Je to Snape! Si s ním zavretá len pár minút a už ti z neho preskakuje! Kárala samu seba, ako neposlušné dieťa. Ale keby sa na chvíľku predsa len odosobnila, musela uznať, že Snape jednoznačne povýšil svoje vedenie na umenie. Ten elegantne pretiahnutý pohyb zápästím, keď zmietol z drevenej doštičky úhľadne nakrájané výhonky traskavice do kotlíka s bublajúcou vodou … Hermiona, dosť!

„Éhm,“ otriasla sa a dôrazne si pripomenula, že je vlastne vo väzení. „To vy sa snažíte ničiť moju prácu!“ A zdravý rozum, dodala iba pre seba.

 

„Nehrajte sa so slovíčkami, slečna Grangerová,“ prehodil Severus. Bolesť hlavy prerastala do neznesiteľnej a rovnako hodnotil aj tón hlasu bývalej študentky. Vražedná kombinácia a rozhodne nestál o poníženie, byť obeťou. Zvolil dočasný manéver zdanlivého ústupu, i keď si nebol celkom istý, či dokáže krotiť svoj hnev, podčiarknutý tepaním v spánkoch.

„Keby ste si pozorne prezreli ingrediencie, pochopili by ste, že nutne potrebujem elixír proti migréne. Ocenil by som, keby ste na neuveriteľných pár minút zavrela ústa a sadli si niekam, kde nebudete prekážať.“

Pozrel sa na ňu spod privretých viečok a kým ona hodnotila charakter pohľadu ako nesmierne arogantné a pohŕdavé gesto, on si redukovaním prísunu svetla vlastnými viečkami, chránil mozog pred explóziou z nadmerného osvitu.

 

„Vy mi chcete niečo nariaďovať?“ vypustila zo seba pretlak šoku. „Som dospelá! Príkazy rozdávajte svojim študentom!“ odvrkla mu urazene.

 

„Slečna Grangerová, vaše vlastné konanie vám protirečí,“ Severus sa nadýchol a tlmene dodal, „práve teraz sa správate ako zanovité decko.“

 

„Eh,“ už mala na jazyku štipľavú odpoveď, ale uvedomila si, že má pravdu. Urazene sa zvrtla na podpätku a očami premerala miestnosť v ktorej sa nachádzali. Vymerala si pomyselný bod, čo najďalej od nevrlého chlapa s migrénou, a so vztýčenou hlavou a čriepkami hrdosti sa snažila pri ústupe tváriť sebavedome.

 

Poppy mala vo svojej prípravni viacero vysokých stoličiek bez operadla. Hermione pripomínali barové, no vedela, že podobnosť bola čisto náhodná. Poppy v poslednej dobe nevládala dlhšie stáť, choroba ju nemilosrdne oberala o sily natoľko, že mala pri každom pultíku jednu vysokú stoličku, aby nemusela vynaložiť žiadnu námahu z jej presúvaním, čo i len zdvihnutím prútika na levitáciu.

Hermiona si na jednu sadla a sledovala Severusa pri práci. Chcela pôsobiť maximálne nezaujato a ak by sa dalo, tak i pohŕdavo, ale po krátkej chvíli išli jej pôvodné zámery bokom.

Bola na Severusa skutočne nahnevaná a plánovala dávať najavo svoje pohnutie každou bunkou tela, ale zvedavosť bola silnejšia.

Ani nevedela kedy a zaujato civela na koncert pre dve ruky, kotlík a drevené miešadlo v podaní Severusa, riadené mozgom, ktorý sa pre elixíry snáď narodil.

Hnev v sebe musela umelo podnecovať, pripomínaním si dôvodu domáceho väzenia, v čoraz redších pauzách, kedy precitla z takmer zbožného sledovania štíhlych prstov Majstra Elixírov.

Krájal a miešal, každé pohnutie zápästím malo svoj účel. Prelieval a odmeriaval, jeho prsty kĺzali priestorom na pariacim sa kotlíkom ako dôkladne zosynchronizované akvabely.

Hermiona si spomenula na vlastné váhanie pri varení elixíru, či príprave výluhu, alebo macerátu, snahu o dokonalosť, ktorá vyvolávala obavy a opäť musela odosobnene uznať, že nielen roky práce robia majstra. Isté vlohy sú čarodejníkovi buď dané do vienka, alebo môže na šťastnejších iba obdivne civieť z prachu, črepov a rachotu vybuchujúcich kotlíkov.

Ale… Prizerala sa, ako Severus vhodil poslednú prísadu a zamiešal miešadlom dvakrát proti smeru hodinových ručičiek. Postup priam dokonalý, na vytvorenie bezchybného elixíru, ale bolo tu práve to jedno otravné ale, ktoré Hermione bzučalo v hlave a tlačilo na jazyk otravné poznámky.

Alternatívny postup radil pridať v konečnej fáze macerát medovky. A ten Severus do svojho postupu varenia celkom iste neplánoval zahrnúť. Macerát patril k sporným prísadám o ktorých viedli rozvášnené hádky, ak nie rovno urážky, zástancovia konzervatívnych lektvaristov proti skupine novátorov, ku ktorým patrila i Hermiona.

Hrýzla si do jazyka a zatínala päste, aby ovládla svoje nutkanie. Zvraštila obočie. Povedať? Ozvať sa? Riskovať spor? Záležalo jej niekedy, či vyvolá svojimi názormi spor?

Podvihla hlavu a pozrela smerom, kde svoje majstrovské dielo chýlil k úspešnému koncu Severus.

Stál pri pulte, upratoval použité pomôcky a zvyšné prísady. Elixír proti migréne už zjavne požil, prázdna liekovka ešte stála na okraji pracovného pultu, ale čo bolo pre Hermionu prekvapením, upieral na ňu pohľad temných očí, až jej dole chrbtom zbehla séria zimomriavok.

„Vyslovte svoju pripomienku, slečna Grangerová,“ prehovoril polohlasom, „kým vám neexploduje na jazyku.“

Zakuckala sa. „Vy ma sledujete?“

„To nie je potrebné. Vaša mimika je všehovoriaca,“ prehodil výsmešne a nechal vetu nedokončenú.

Hermiona zaťala päste ešte tuhšie. Sníva sa jej. Iste sa jej musí iba snívať, o chvíľu sa prebudí a dá si sprchu na zahnanie zlého sna.

 

„Vyslovíte ju už? Nech to mám za sebou,“ Severus netušil, prečo ju otvorene provokuje. Evidentne pozvoľna strácala rešpekt, ktorý mala, kým bol jej profesorom. Dospela, stali sa kolegami a prilievaním oleja do jej mladíckeho ohňa riskoval hádku. Iný druh konverzácie, ak sa takto dala hádka označiť, si medzi nimi predstaviť nevedel. Kolegiálne dišputy na tému počasia nastávajúceho víkendu, či tipovanie výsledkov školského turnaja v metlobale?
Samotná predstava nudného a prázdneho blábolenia, mu vyvolávala nepravidelný tik na očnom viečku.

Alebo priateľské rozhovory pri poháriku staroogdenskej? Predstava hraničiaca s psychedelickými víziami, vyvolanými ľuľkovcom zlomocným. Pochyboval, že by slečna Grangerová bola schopná k tuhému destilátu čo i len privoňať, aby jej vzápätí nevykrútilo chuťové a čuchové bunky naruby.

Hádka mu pripadala prirodzená.

 

Hermiona sa nadýchla. On si skutočne koleduje! Už mu chýba iba zaujať bojové postavenie, i keď jeho meravý postoj k nemu nemal ďaleko.

„V záverečnej fáze je vhodné pridať macerát medovky,“ vydýchla. Tak a je to vonku, „zjemňuje chuť elixíru, urýchľuje nástup účinku a odstraňuje nežiaduci.“

„Elixír proti migréne nemá nežiaduce účinky,“ namietol Severus tónom, neznesúcim odpor, „a zaberá takmer okamžite!“

„Medovkový macerát,“ Hermiona bojovne vysunula bradu, „odstráni slovo takmer a nežiaduci účinok…“

„Neexistuje!“ doplnil za ňu.

„A čo tŕpnutie koreňa jazyka pri prehĺtaní a horká chuť?“ nenechala sa zastrašiť Hermiona.

„Liek má liečiť, jeho úlohou nie je prinášať jazyku pôžitok!“

„Jedno nevylučuje druhé! Liečiteľ má pacientovi uľaviť od bolesti, nie mu privodiť bolesť novú!“

„Odstráni záchvat migrény, to je vám málo?“

„Ale ak sa dá vylepšením postupu varenia dosiahnuť kvalitnejší výsledok, prečo to pre pacienta neurobiť?“

„Slečna Grangerová,“ Severus privrel oči a zhlboka sa nadýchol, v snahe privolať späť duševnú rovnováhu, ktorá mu v prítomnosti zmienenej osoby pričasto mizla ktovie kam, „varím elixíry podľa storočia zaužívaných a praxou overených receptov. Držím sa ich od svojich prvých, podotýkam že úspešných, pokusov a budem sa ich držať, pokiaľ udržím v ruke miešadlo!“

 

„Skvelé!“ rozhodila rukami Hermiona a teatrálne nimi zatlieskala, „A celý ten čas, ako varíte podľa storočných, podotýkam že zastaraných, receptov, ste sa neobťažovali zistiť, že sú dostupné ich inovácie, profesor Snape?“

„Vy tomu hovoríte inovácia,“ nadýchol sa Severus, no rovnováha stále trčala na neznámom mieste „ja diletantský počin nezrelého a nezodpovedného študenta!“

„Nie som študentka! Profesor!“ ohradila sa Hermiona.

„Správate sa tak!“ odsekol.

„To teda nie!“ podišla pár krokov.

„Ale áno. A oslovujete ma profesor, čo je známkou neistoty vo vašom konaní,“ uškrnul sa Severus.

„Je to iba zvyk!“ mávla nervózne rukou Hermiona.

„Ak tomu veríte, slečna Grangerová,“ splynulo z úst profesora výsmešne.

„Aha! I vy ma oslovujete ‚slečna Grangerová‘!“ Hermiona ďobla do vzduchu ukazovákom.

„Zmenili ste snáď stav? Vydali ste sa, slečna Grangerová?“ zdalo sa, že pokoj sa mu pozvoľna vracia.

„Nie! Som slobodná, ale do toho vás nič nie je!“ Hermione pri zmienke o súkromí očerveneli líca.

„Buď chvála Merlinovi, nie je!“ odsekol Severus azda až priostro a dokončil upratovanie pracovného pultu.

Mlčal a svoj pohľad venoval výlučne osamotenému kotlíku.

Zato Hermiona vo vnútri penila. Zlosť v nej bublala, dobre že v pretlaku nevyrazila ušami. Prototyp zarytého samotára jej bude predhadzovať na oči, že je single. Čo ho do toho? Zaťala prsty do dlaní a dala sa nadurdene prechádzať popred okná.

Ľútostivo pohliadla na miznúce lúče zapadajúceho augustového slnka a predstavila si trávu skropenú rosou, vzduch presýtený vôňou kvetov a večerné serenády operencov. Nič z toho si zrejme veľmi dlho neužije na vlastnej koži. V oku ju zaštípala zradná slza. Že sa púšťala do sporu práve so Snapeom!