Hermiona sa chopila príležitosti, aká už nemusela prísť. Vzdala sa poznámok, ktoré chcela vysloviť, podmienok, ktorými by si najradšej vykolíkovala svoj malý piesoček a takticky mlčala.
Severus Snape určite nepatril k ľuďom, ktorí sa nechajú nahovoriť na kompromis bez toho, aby z neho nemali úžitok.

Doterajšie hádky len dokazovali jeho neústupnosť. Ostatne, svedčili o tvrdohlavosti oboch.

Ale o výsledky svojich súkromných analýz sa Hermiona deliť nemienila. Skôr ju zaujímalo, čo plánuje zo situácie vyťažiť profesor Elixírov.

Hermiona v podstate nezavrhovala tradičné postupy magického liečenia. Chcela iba dokázať Severusovi, že existuje spôsob, ako čerpať z oboch učení a že ich možno bezpečne prepojiť v jednotný a harmonický celok. Jej konanie musela ovládnuť naivita, keď si myslela, že nakráča k Majstrovi elixírov, prepíše mu polovicu receptov a on pokorne vytiahne bielu vlajku.

Veru nie, bude ho musieť presvedčiť poriadnymi dôkazmi.

Ruky jej poletovali ponad prípravný pult a systematicky zoraďovali sklenené nádobky. Na záver položila do prostriedku malú viazaničku sušenej medovky.

Pokrčila nad ňou pery. Potrebovala by macerát, ale dvadsať štyri hodín na jeho studené luhovanie nemala. Prstami nalámala bylinku do sklenenej kadičky s čistou vodou a prútikom vytvorila časovú ilúziu.

Zamyslená mladá žena vytesnila rušivé vnemy, odignorovala skúmavý pohľad svojho bývalého profesora elixírov, to bola najťažšia časť, a vzala do ruky malý medený kotlík.

Prípravňa liečiv poskytovala dostatočné pohodlie na varenie ľahších elixírov, no v Hermione skrslo rozhodnutie, presunúť sa do laboratória. Bolo lepšie vybavené na prípadné nehody a rozhodne pohodlnejšie.

Porozkladala po mramorovej pracovnej doske ingrediencie, zvlášť opatrne preniesla a uložila kadičku s medovkou a zapálila oheň pod kotlíkom. Následne upadla do stavu blížiacemu sa tranzu. Mnohokrát sa jej na skúškach stávalo, že sa dokázala sústrediť iba na zadanú úlohu a všetko zbytočné išlo pomimo ňu. Pracovala vo svojej bubline a obavy ostali vonku.

Severus vnímal Hermionino vzrušenie. Líca jej blčali nachom, keď pripravovala nádoby a suroviny a triedila ich podľa logického časového sledu, v poradí, akom ich bude postupne používať.

Musel sa pousmiať, keď siahla rukou do stojanu a vytiahla z neho drevené miešadlo, presne také, aké by použil on sám. Siahla po kotlíku z čistej medi, veľkosti tri. Použil by menší, ale prinútil sa nezasiahnuť do príprav.

Ocenil fígeľ, pre rýchle získanie macerátu. Osobne by dal prednosť overenej klasike, ale chápal, nebolo času nazvyš. Bylina maximálne stratí pár percent svojej účinnosti, čo Hermiona iste vynahradí dávkovaním.

Mlčal. Sledoval zanietenie a nekomentoval postup. Sám jej poskytol priestor na dokazovanie. Ctil tradičné postupy, ale tá malá čarodejnica mala v jednom pravdu. Dostala ho zbraňou, ktorú nevdojak poskytol, keď kedysi do učebnice elixírov vpísal vlastné nápady. Bola iná doba. Až na pár výnimiek, nikdy sa nedostal k uvedeniu zlepšení do praxe. A sectumsempra nebola práve tým, čím by sa hrdil.

Nezazlieval Hermione presun do malého laboratória, jeho vlastné bolo rovnako priestorovo úsporné a dôvodom nebol nedostatok miesta v hrade. Pri dlhých hodinách postávania nad kotlíkom, dokázal oceniť dostupnosť prísad na dosah ruky, bez zbytočného behania.

Črty muža, prizerajúceho sa Hermione, postupne mäkli. Spočiatku sedel na vysokej stoličke, bez slova sledoval dianie, po chvíli vstal, aby cez dvere lepšie videl do laboratória a onedlho prekročil prah a vtesnal sa do rohu miestnosti, primalej i pre jedného.

Hermiona finišovala. Už bolo potrebné iba dvakrát urobiť celú obrátku miešadlom a do rozhýbaného elixíru vliať macerát. Pekne pomaly, plynulo a do stredu.

Natiahla sa po sklenenej kadičke. Časové kúzlo účinkovalo skvele. Lístky medovky klesli na dno zelenej tekutiny. Presne tak mal vypadať macerát po jednom dni. Istou rukou preliala obsah cez bambusové sitko a namerala potrebné množstvo.

Zamiešala elixír v kotlíku a do jeho stredu tenkým prúžkom pridala poslednú spornú ingredienciu.

Elixír sa pokryl tenkou vrstvou hustej pary. Hermiona do nej zľahka fúkla, obláčiky sa skrútili do drobných špirálok a zmizli. V kotlíku ostal číry, svetložltý elixír. Učebnicový príklad.

Hermiona sa zasmiala. Zadosťučinenie v nej zazurčalo ako divoký potôčik a smiech sa vydral z hrdla nahlas. Zarazila sa. Až vtedy si spomenula, že nie je sama.

Zdvihla oči a pátravý pohľad uprela na otvorené dvere. Severusa nikde nevidela.

„Hm…“ zašomrala sklamane.

„Hľadáte niečo konkrétne, slečna Grangerová?“ tlmený hlas, tesne spoza jej chrbtu, jej takmer vyrazil srdce z hrude.

Otočila sa na päte a skoro sa zrazila so Severusom. Nebezpečne narušil jej osobný priestor, dlhý rad strieborných gombíkov kabátca mala priamo pred očami. Konečne si potvrdila, že jemné línie, ktoré z diaľky pokladala za abstraktný ornament, v skutočnosti znázorňovali výhonky chmeľu dračieho. Znepokojene cúvla o krok späť. No v tesnom priestore vyznelo gesto ústupu ako chabý pokus o prevrátenie kamenného pultu. Iba čo si narazila chrbát a stretla sa s nepochopením v pohľade muža oproti sebe.

„Vy ste tu? Kedy…“ habkala a pátrala po svojej rovnováhe.

„Boli ste zabratá prácou, nevšimli ste si ma,“ Severus sa ani o piaď nepohol zo svojho miesta.

„Kontrolujete ma?“ vyhŕkla Hermiona.

„Tak málo si veríte, slečna Grangerová?“ Severus si očividne vychutnával svoju prevahu.

„Naznačujete vari, že neovládam postup?“ vyprskla Hermiona. Pokoj, ktorý pociťovala počas prípravy elixíru, sa nadobro rozpŕchol v priestore voňajúcom storakými bylinami.

„Nevkladajte mi slová do úst, nič podobné som netvrdil!“ Severus sa nepatrne zamračil.

„Ale kontrolujete ma!“ opakovala Hermiona vzdorovito.

„Slečna Grangerová, keď som sa venoval príprave svojho elixíru, nespustili ste oči z mojich rúk. Nevytýkajte mi záujem, keď ste mu podľahli sama!“

Hermiona stíchla. Dopekla! Prečo sa hádka medzi nimi vždy končí zdrvujúcou prehrou? Ale z nejakého zvráteného dôvodu, radšej stavala obranný múr z uštipačných slov, aj keď prehru odvrátiť nedokázala.

„Ak elixír v priebehu piatich minút neprelejete do malých fľaštičiek, môžete ho vyliať,“ utrúsil Severus.

Posmešný tón prebral Hermionu zo zamyslenia. Zas prišla o bod. Neunúvala sa ani odpovedať, zanovito sklonila hlavu a zdanlivo poslušne naplnila štyri rovnaké nádobky so zábrusom, zatvorila ich a zaliala voskom. Pár švihov prútikom a na skle boli nalepené etikety s popismi.

„Tcs!“ neodpustila si urazené odfúknutie napokon. Podvihla oči a hodlala nenápadne sledovať reakciu osoby, ktorej bolo frfľanie určené. V laboratóriu však bola sama. Severus odišiel niekedy medzi vlastným preslovom a jej trucovaním.

Urazene schmatla jednu z práve popísaných fľaštičiek a vošla do prípravne. Severus stál pri okne a snáď pozoroval oblaky, pretože okrem husto porastených kopcov, boli oblaky letiace povetrím to jediné, čo sa vonku hýbalo a stálo za pohľad.

Netušila, čo by mala povedať a narážky na nestále počasie sa jej zdali banálne. Zamračila sa na sklenenú nádobku v dlani a schválne ňou zavadila o povrch stola, kam ju položila.

Severus sa strhol a venoval Hermione bezvýrazný pohľad. Pozrel na elixír, potom na Hermionu a vrátil sa k pozorovaniu oblakov.

„Nechceli ste elixír osobne vyskúšať?“ spýtala sa Hermiona. Mĺkvy a ignorujúci Severus Snape sa jej vôbec nepozdával.

Ani neodvrátil hlavu od okna.

„Elixír proti migréne sa zvyčajne podáva proti migréne,“ podotkol Severus, „budete musieť počkať, kým sa vám podarí vyvolať mi nový záchvat.“

„V tom prípade tu môžeme trčať veľmi dlho,“ zašomrala si Hermiona pre seba, ale dostatočne nahlas, aby ju bolo počuť.

„Ocenil by som optimistickejšie vyhliadky, slečna Grangerová,“ odvetil Severus oblakom.