Minerva McGonagallová kráčala hradnou chodbou. Vnímala ticho jeho chladných stien, občasný praskot znejúci odkiaľsi z jeho útrob. Vďačne si užívala blahodarné momenty pokoja, kým sa hrad opäť naplní desiatkami dupotajúcich a večne sa kamsi ponáhľajúcich nôh.

Tichý šelest obrazov ju nechával dokonale chladnou. Za uplynulé roky podrobne poznala každé gesto zvláštnej skupinky obyvateľov obrazových plátien. Vedela, kto radšej samotársky zotrváva vo svojom ráme a kto je spokojný iba vtedy, ak môže donekonečna obchádzať svojich susedov a pretriasať najnovšie klebety.

Začiatkom nového školského roka ju čiastočne vytŕhali z ignorácie prváci, ktorých to naoko chaotické vírenie obrazov dokázalo zaujať a vzrušene diskutovali o svojich postrehoch. Dokonca ju niekedy i rozosmiali svojimi teóriami o milostnom či dobrodružnom živote dvojrozmerných postáv.

Bežne starým maľbám nevenovala pozornosť a s výnimkou portrétových obrazov bývalých riaditeľov s nimi nezvykla ani komunikovať. Oveľa radšej pozerala von oknom a sledovala hoci poskakovanie vtákov na okennej rímse, no dnes, nevedno prečo, svoj pohľad zamerala k obrazom. Okrem driemajúceho lorda Celesta Grayskaya, ktorý sa nestaral o nič a nikoho, boli rámy prázdne.

Minerva sa podivene obzrela za seba, ale jediný rozdiel, ktorý zbadala na náprotivnej stene, bolo pár postavičiek, miznúcich v rámoch umiestnených v dolných radoch. Bolo známe, že priam dychtili za akoukoľvek zmenou, ktorá im spestrila nudné chvíle. Podľa toho ako uháňali, muselo to byť niečo mimoriadne.

Čo sa deje? Zaujímala sa nielen z pozície riaditeľky a snažila sa nasledovať smer, kam mizli obyvatelia obrazov.

Nevedomky ju viedli za zdrojom svojho rozptýlenia. Keď vkročila na začiatok dlhej chodby, vedúcej k nemocničnému krídlu, premklo ju zlé tušenie. Rámy obrazov praskali vo švíkoch, malé postavičky medzi sebou rozrušene debatovali a posúvali si informácie od šťastnejších, ktorí sa dostali bližšie.

 

Minerva si už bola celkom istá, kde hľadať epicentrum rozruchu. Doliehali k nej tlmené zvuky jednoznačnej hádky. Čím bližšie bola pri dverách, tým si bola istejšia aktérmi.

Zdvihla sa v nej vlna rozhorčenia. Málokedy ju ovládol hnev, či nedaj Merlin zúrivosť, no ledva čo otvorila dvojkrídlové dvere nemocnice, vzkypeli oba súčasne.

 

Oproti, v otvorených dverách skladu s liečivami, stáli, nevraživo na seba zazerajúc, Hermiona Grangerová a Severus Snape. Ostrá debata medzi nimi sa ani omylom nedala označiť ako vzdelanecká výmena názorov. Bojovo naladené postoje a črepy na zemi ju nenechávali na pochybách, žeby odveká rivalita medzi Majstrom elixírov a Liečiteľom, skončila odchodom Poppy. Pokračovala a to v zvlášť deštruktívnej podobe.

Rozbitá výplň asi troch okenných krídel a prevrhnuté paravany, jej vzali dych.

„Poppy!“ šepla zúfalo iba pre seba, ale keby hoci i vykríkla, tí dvaja by ju v hukote vlastných vzbúrených emócií ani nepostrehli.

 

„Slečna Grangerová,“ doľahol k Minerve Severusov hlboký, ročúlením zachrípnutý hlas, „nebudete mi diktovať, ako mám variť liečivá! Varil som ich, keď ste vy ešte ani neboli na svete!“

„Potom sa nečudujte, že je ich tu toľko expirovaných!“ vyprskla Hermiona a prekrížila ruky pred sebou.

„Nevidím jediný nepoužiteľný!“ Severus nebadane zvyšoval hlas.

 

„Nevidíte, alebo nechcete vidieť, profesor?“ šprihla mu do tváre Hermiona a Minerva sa na okamih podivila, kde sa v nej berie tá drzosť.

 

„Snáď mi nechcete nariaďovať, čo a ako mám robiť, slečna Grangerová!“ vyslovil jej meno takmer ako urážku, „naopak, vy by ste potrebovali usmerniť!“

„To nebude potrebné! Viem, čo mám robiť!“ vyhŕkla bojovo a pohybom prútika levitovala skupinku fľaštičiek s elixírmi. Položila ju na stôl, jednu fľašku prudko schmatla a ulomila voskovú pečať.

„Ak sa chcete napiť, želám vám dobrú chuť, slečna Grangerová!“ uškrnul sa Severus.

„Pche!“ pokrútila hlavou Hermiona a k elixíru iba zľahka privoňala, „páchne po horkom karameli! A to by čerstvý elixír na odstraňovanie bradavíc nemal!“ vyhlásila víťazne.

„Dajte to sem!“ natiahol k nej ruku Severus, ale ona šikovne uhla.

„Otvorte si druhú, aby ste nepovedali, že som ju schválne kontaminovala!“ schovala elixír za chrbtom.

Severus vypustil z úst nadbytočný vzduch a natiahol sa po ďalšej fľaške. Jeho pohyby boli pomalé a napriek tomu z nich sršala potláčaná urazená ješitnosť. Odzátkoval liekovku a privoňal k nej.

„Je v poriadku!“ vyhlásil víťazne, a ukázal na ostatné fľašky, „Vráťte ich naspäť a prestaňte sa predvádzať ako malé dieťa!“

„Dajte to sem!“ zopakovala jeho slová a prudko vymrštila ruku.

Ukročil bokom, lebo v jej ruke zazrel otvorený elixír, ktorý prudkým pohybom vyprskol von. Ledva sa mu stačil vyhnúť, no v rozčúlení si nevšimol, že to isté sa stalo s jeho otvorenou liekovkou.

Už už obaja otvárali ústa a chystali si urazené tirády na adresu toho druhého, keď ich prerušil zúfalý výkrik.

„Dosť!“ obaja zdesene pozerali do tváre Minervy McGonagallovej, skrútenej bolesťou.

 

Minerva kráčala stredom ošetrovne a odkašľaním na seba upozorňovala. Nepočuli ju a nepočuli by pravdepodobne ani pád všetkých veží Rokfortského hradu, ako sa celkom zahltili dokazovaním si neomylnosti samého seba.

Podišla až k nim, ale boli hnevom slepí. Šermovali vo vzduchu rukami a elixírmi a Minerva si ani nestihla uvedomiť, že vzduchom letia nebezpečné kvapky, keď ju naplno zasiahli na ľavom ramene a pravom pleci.

„Dosť!“ skríkla premknutá pálivou bolesťou a zapotácala sa. Rukou sa zachytila najbližšieho predmetu a do ticha po jej výkriku sa zamiešal zvuk trieštiaceho sa skla. Prípravný stôl nezvládol nápor a husté rady malých fľaštičiek sa bleskovo skotúľali po naklonenej doske.

 

„Minerva!“ Hermione sa zatmelo pred očami, ale vzápätí v nej zvíťazila liečiteľka. Ako v divnom sne sa videla siahať rukami po správnych elixíroch na zneutralizovanie roztoku proti bradaviciam, vzala liek proti bolesti a nevyhnutné množstvo tampónov a obväzov.

Severus mlčal. Podoprel padajúcu Minervu, vyhol sa zle vypadajúcej kaluži drobných črepín a dymiacej zmesi elixírov a preniesol ju na najbližšie neporušené lôžko. Položil ju a pod tiažou pohľadu svojej nadriadenej musel odvrátiť zrak. Pevne stisol sánky a v tvári bledší ako obvykle, sledoval Hermionine ruky.

Bez slova vzal do rúk misku, do ktorej stekal nadbytočný neutralizačný elixír. Trvalo dlho, než zostal použitý elixír celkom číry a prestal sa zvyškami farbiť na čierno. Nezvykle dlho.

 

 

Minerve sa pozvoľna vracala farba do líc.

Liek utlmujúci bolesť zabral naplno, dýchala bez toho, aby jej šklbalo v oboch rukách. Hermiona jej na postihnuté miesta nanášala hojivý balzam a opatrne ho prekryla gázou.

Minerva by jej rada pozrela do očí, no ona ich klopila k zemi. Chcela zistiť, čo primälo rozvážnu mladú ženu ku konaniu na hranici hystérie.

Pootočila hlavu na druhú stranu, kde stál jej dlhoročný kolega. Vždy ho poznala ako človeka, ktorý mal svoje konanie premyslené do najmenších detailov, však incident, ktorého bola svedkom, hovoril o opaku.

Nechcela prísť ani o jedného z nich.

Hermiona bola mladá, s horúcou hlavou a rovnako ako Severus, poriadne tvrdohlavá. No v práci cieľavedomá a oddaná.

Severus si navykol spoliehať sa iba na seba – Poppy mu posledné roky nechávala voľnú ruku v príprave elixírov pre nemocnicu.

Stretli sa ako dvaja kohúti na jednom smetisku, s neoblomným odhodlaním presadiť si svoje práva.

Na pohľad neriešiteľná situácia, ktorú Minerva musela rozseknúť okamžite. Pridať sa na stranu jedného, či druhého by bolo vrcholne nerozumné. Uznala, že jediným východiskom bude presadenie vlastnej autority, ktorú si zvyčajne nezvykla uplatňovať.

Nadýchla sa a skoncentrovala na boj proti dvom výnimočným čarodejníkom, na konci ktorého musia zostať len víťazi a žiaden porazený.

 

 

„Vysvetlíte mi,“ pozerala striedavo na oboch, „hlbší význam vášho vrcholne nerozumného počínania? Lebo ten zjavný mi uniká!“

Obaja mlčali. Ticho pretínalo iba prebublávanie zmiešaných elixírov a syčanie unikajúcej pary.

„Severus, prosím, urob niečo, kým to neprežerie podlahu,“ pokynula kolegovi a otočila sa k Hermione.

„Máte mi k tomu čo povedať, Hermiona?“ položila priamu otázku. Severus zatiaľ zamrmlal pár kúziel na odpudivou mätežou a po chvíľke na zemi ostala iba hromada čistých sklenených úlomkov a plytký, asi meter široký, kráter.

„Zásoby…“ začala Hermiona, no musela si odkašľať, aby si prečistila hlas, „zásoby boli prestarnuté,“ povedala nevýrazne.

„Minerva,“ zapojil sa neochotne Severus, „Hovoril som ti, slečna Grangerová nemá dostatok skúseností! Na posúdenie kvality elixíru používa …“

„Nemyslím, že vy máte právo posudzovať mňa a moje vzdelanie!“ pichľavo mu skočila do reči Hermiona.

„Stačí!“ ostro ukončila ďalšiu vznikajúcu hádku Minerva. Premeriavala si oboch nechápavým pohľadom a v mysli sa jej rodil plán, ako vytrestať ich neústupné egá.

„Spôsobili ste škody na majetku školy,“ pokračovala prísne a pohľadom zavadila o jamu v podlahe, spôsobenú divotvornou kombináciou elixírov, „ohrozili ste nielen moje zdravie, ohrozovali ste seba, ale čo je najhoršie, svojím neuváženým počínaním ste ohrozili zdravie študentov!“

„Počas prázdnin sme ušetrení ich prítomnosti,“ namietol Severus.

„Ale prázdniny skončia,“ Minerva mu venovala jeden zo svojich pohľadov, ktorý stačil na umravnenie celej triedy šiestakov, „a ak by sa nejaký študent zranil, budete mať v zásobe dostatočné množstvo predpísaných liečív?“

„Bolo ich tu presne stanovené množstvo, kým sa slečna Grangerová nerozhodla, aplikovať na ne šarlatánske testovacie metódy!“ rozhorčene sa ohradil Severus, no Minerva sa odpoveďou neuspokojila a čoraz väčšmi sa chmúrila.

„Hermiona, poviete mi k tomu niečo?“ obrátila sa s otázkou k bývalej premiantke školy.

„Moje metódy sú pokrokové a spájajú poznatky liečiteľstva i medicíny…“ začala náhlivo vysvetľovať Hermiona, no nedohovorila.

„Muklovskej medicíny!“ vyprskol Severus pohŕdavo, „nevedia vyliečiť ani nádchu, bez toho, aby človeka nenapchali jedmi!“

„Tc!“ vyprskla Hermiona urazene, no zároveň ju zasiahlo prekvapenie, že Severus Snape vie, čo znamená slovo medicína a rovnako mu nie sú cudzie muklovské liečebné postupy, „aj medicína má svoje alternatívne odvetvia,“ dodala na obhajobu.

 

„Povedala som, stačí!“ prehovorila Minerva, tentoraz mrazivo ostrým šeptom.

Obaja razom stíchli. Hoci v nich bublalo množstvo argumentov, Minervine zriedka vídané prejavy autority ich spoľahlivo umlčali. Dokonca i Severus múdro zvolil dočasný ústup. Vedel, že Minervu neradno zbytočne provokovať, navyše, bola jeho nadriadenou.

 

„Bola som presvedčená,“ pokračovala Minerva ľadovo, „že v profesorskom zbore mám výlučne zrelé, dospelé osoby. Nerada zisťujem, ako veľmi som sa zmýlila.“

Odmlčala sa a so zadosťučinením sledovala následky svojich slov. Práve obvinila Severusa, zakladajúceho si na svojej povestnej rozvahe a triezvom uvažovaní, z pochabosti. No on nehol ani brvou, tvrdohlavo študoval cíp bielej prikrývky a rovnomerne dýchal. Minerva ho za tie roky poznala lepšie ako samu seba. Správne odhadla, že hraný vonkajší pokoj je známkou pohnutia vo vnútri. S Poppy nikdy neprišiel do otvoreného konfliktu. Obaja ticho tolerovali druhého, vediac, že hranica tolerancie je veľmi krehká, narušiteľná čo i len jediným nevhodným slovíčkom. Ich vzájomné debaty plynuli v opatrnom tempe, v snahe vyhnúť sa protivníkovmu osobnému priestoru. Dlho trvalo, kým si určili nevyslovené hranice, ale potom fungovali so železnou platnosťou.

Hermiona bola z úplne iného cesta. Svoje názory vyjadrovala neskryte, dožadujúc sa okamžite vysvetlení a dôvodov, ak ich niekto neakceptoval.

Minerva tajne dúfala, že by Hermiona mohla priniesť do Severusovho vnímania sveta trochu čerstvého vzduchu, ale očividne podcenila tvrdohlavosť oboch.

Nikdy sa jej nepodarí, aby dobrovoľne napravili škody. Jediné čo ostalo, bol nekompromisný plán, ktorý vyjsť jednoducho musel, v opačnom prípade príde o pedagóga a liečiteľku.

„Pozorne ma obaja počúvajte,“ prehovorila a podvihla otvorenú dlaň prstami kolmo k stropu, „a neprerušujte ma!“ dodala, keď si všimla, ako sa Hermiona nadychuje.

„Vaše detinské správanie je neodpustiteľné, no škody sú nahraditeľné. Vidím tu teda iba jedno riešenie. Spoluprácou pripravíte nové predpísané zásoby!“ Minerva vstala z postele a pomaly kráčala k dverám. Pár krokov pred nimi sa obrátila a vytiahla prútik.

„Zo svojej pozície vám nariaďujem domáce väzenie a jediným kľúčom je spolupráca a nové zásoby!“

 

„Minerva,“ Severus okamžite pochopil, aký trest sa Minerva rozhodla udeliť, „to neurobíš,“ predniesol takmer bez hlasu, vrhol jeden zvlášť opovrhujúci pohľad smerom k Hermione a neveriaco pokrútil hlavou.

 

„Domáce väzenie?“ pokrčila obočie Hermiona a pred vnútorným zrakom sa jej vynoril niekoľkostranový školský poriadok, konkrétne stať s právomocami riaditeľa školy. Veta, na základe ktorej urobila Minerva svoje rozhodnutie, sa jej vôbec nepáčila. „Nie je to…“

 

„Je!“ prerušil ju Severus ostro a vzhliadol späť k Minerve.

 

„Severus, už sa stalo,“ Minerva opísala vo vzduchu krátku špirálu a zakončila ju vlnovkou, „Carcerem!“ vyslovila so zreteľom na každé jedno písmenko. Potom prútikom ukázala na Severusa i Hermionu, z jeho špičky sa odvinul tmavošedý dymový pásik a oboch ich obkrúžil. Vyzdvihol ich oboch do priestoru a preniesol do prípravne liečív, za dvere chránené zámkom osobnosti. Hermiona sa v náručí kúzla zdesene mykala, Severus len trpiteľsky privrel oči.

„Skôr sa odtiaľto nedostanete. Hrad vás nepustí cez dvere, či okno, kým nesplníte podmienky. Domáci škriatkovia vám donesú potrebné veci a rovnako jedlo. Snáď vás nová skúsenosť naučí do budúcnosti rozvahe!“

 

Ťažké dvere sa zabuchli. Hlasné cvaknutie zámku, dalo definitívnu bodku za ostrým opatrením. Riaditeľka si priložila ľadové ruky na prsia a zhlboka sa nadýchla. Nohy sa jej triasli nervozitou a obavami, ale pochybnosti o správnosti rozhodnutia nemala.

Koniec koncov, nemala čo stratiť. Keby ostala slepá voči šarvátkam Severusa a Hermiony, časom by ich pocítili študenti a to rozhodne nemohla dopustiť.

Budú sa musieť naučiť spolu vychádzať, či podobrotky, alebo s pár škrabancami. Účel práve posvätil prostriedky.

Minerva ešte raz pozrela na zapečatené dvere, pokrčila plecami a pobrala sa do riaditeľne.

 

Za rámami obrazov nastal ruch. Dvojrozmerné bytosti dostali dostatok vzrušujúcich podnetov na svoje obľúbene klebety. Ševeliac sa vracali do svojich vlastných obrazov. Až kým sa nestane nová, zaujímavejšia udalosť, budú donekonečna preberať tú dnešnú.