Čas sa lenivo odlepoval od stien prípravne liečiv, strácal sa vo svojom podivnom plynutí a  nenápadne sa stával históriou.

Hermiona a  Severus pokračovali vo varení elixírov, každý podľa svojho vlastného presvedčenia, zdráhajúc sa tomu druhému povedať čo i  len slovo.

V  hustom tichu uplynula polovica dňa, škodoradostne sa tváriaca, ako predlhý týždeň.

K  večeru už Hermiona nedokázala znášať útrpné mlčanie a  keď ju škvŕkanie v  žalúdku donútilo poobzerať sa po podnose s  jedlom, rozhodla sa urobiť ústretový krok.

Podišla k  Severusovi, ktorý práve dokončil pečatenie zátok fľaštičiek voskom a  utieral si ruky do zhúžvaného ľanového uteráka.

Zbadal ju, spýtavo podvihol obočie, ale nepovedal ani slovo. Pokladala to za dobré znamenie.

„Poďte sa najesť,“ snažila sa znieť neutrálne, ideálne s  jemným nádychom ústretovosti, „ani vy ste nejedli celý deň,“ dodala a  usmiala sa.

„Nemám hlad,“ namietol a  zazrel, ako sa jej úsmev zmenil na niečo bezradné. Nehovoril pravdu. Bol už poriadne hladný a  aj keď pravidelne zažíval stavy pracovnej zanietenosti, kedy necítil nielen hlad a  smäd, ale ani zimu, či únavu, dnešný deň k  takým nepatril.

„Ale možno by mi niečo teplé padlo vhod,“ prehodil napokon zmierlivým tónom.

Hermiona mlčky sledovala zmenu v  Severusovom chovaní. Ale vôňa pečených zemiakov a  prázdny žalúdok ju prinútili venovať pozornosť jedlu. Napichla na vidličku lákavé sústo a  dopriala jazyku pôžitok z  lahodnej chuti.

Severus sa posadil oproti, prisunul si svoj tanier s  večerou a  zdal sa byť rovnako unavený, ako sa ona cítila.

Pobavilo ju to. V  regáloch sa začínali hromadiť čerstvé dávky elixírov a  ak budú pokračovať týmto tempom, do začiatku školského roku majú šancu stihnúť zásoby obnoviť. A  seba slušne vyčerpať.

Musela sa usmiať nad predstavou pokojného učiteľa Elixírov a  študentov, zdesených náhlou zmenou postrachu školy.

„Podelíte sa so mnou o  zaiste zaujímavú myšlienku, ktorá vás rozveselila?“ zaznel do predstáv hlas, ktorý ju v  mihu vrátil do reality.

„Nič dôležité,“ zahovárala Hermiona, ale nedarilo sa jej zotrieť z pier úsmev. Bizarná predstava sa nedala iba tak jednoducho odbiť.

„Netrvám na odpovedi, ale ľahká konverzácia, nedotýkajúca sa konfliktných tém, by mohla byť prijateľným spôsobom na skrátenie dlhej chvíle,“ rozprával Severus smerom k  svojej porcii duseného hovädzieho.

Hermiona ostala zarazená.

„Nevedela som, že stojíte o  názory druhých,“ vyslovila prekvapene.

„Nemýlite sa, slečna Granerová, ale s  vami ma momentálne pojí istá kliatba a  bolo by maximálne výhodné pre obe strany, ustúpiť zo svojej hrdosti a  pokúsiť sa spomínanou konverzáciou navodiť atmosféru pokoja, hoci dočasného.“

Hermiona neprestávala vychádzať z  údivu. A hoci sa veľmi snažila, nevedela nájsť na Severusovom vysvetlení žiadnu zádrapku. Musela iba súhlasiť.

„Dobre,“ prikývla opatrne, „prezradím vám, čo ma rozosmialo. Ak budeme pokračovať takto rýchlo, zásoby sa nám podarí obnoviť, ale za cenu veľkého vyčerpania. A  ja si vás za žiadnu cenu neviem predstaviť mierneho na študentov.“

„Uisťujem vás,“ odpovedal po chvíli Severus Snape, „že únavou rastie iba moja podráždenosť. Ostatne, zabudli ste na účinky elixírov na povzbudenie.“

„Hm,“ Hermiona trochu roztopašne pohodila plecami, „chceli ste vedieť, čo ma pobavilo.“

„Nepopieram,“ prikývol Severus Snape, „nuž ale, ak nie si schopný zniesť odpoveď, neklaď otázku,“ dodal polohlasne, viac menej pre seba.

Hermiona prikývla. Odsunula prázdny tanier a  vrátila sa k  svojim dokončeným elixírom. Nechala nimi prebehnúť detekčné kúzlo, na odhalenie netesností zátky a  opatrne ich odlevitovala do skladu na príslušnú policu.
Okolo hlavy jej ladne preplávala letka sklenených ampúl s  dokončeným Severusovým elixírom. Naskladali sa do drevených stojanov, ešte chvíľku štrngotali, kým každá bezpečne zapadla do otvoru a  ostali ticho.
Hermiona sa opäť usadila na širokej podobločnici a  ľútostivo odprevádzala posledné slnečné lúče, miznúce na obzore. Čo by teraz dala za dobrú knihu. Poriadne hrubú, v  koženej väzbe a  ani by sa nemusela týkať mágie.

„Čaká na vás vonku niekto konkrétny?“ Severusov hlas skĺzol po vysokej klenbe a  nepatrne zarezonoval tichou miestnosťou.

Hermiona podvihla bradu z  kolien. Sedela schúlená a  pokrčené nohy si objímala rukami.

Severusova otázka je zarazila.

„Vonku…“ šepla unavene. Čím sa líšila od trestancov v  Azkabane? Odsúdená, zatvorená a netušiac deň svojej slobody. Vtom si uvedomila, že vonku nikomu nechýba.

„Nečaká,“ odpovedala napriek nechuti zverovať sa komukoľvek o  svojom súkromí.

„A vy? Čaká niekto na vás?“ vyslovila a  takmer vzápätí oľutovala svoje zvedavé slová.

„Čo myslíte?“ vrátil jej Severus, výsmešným tónom. Silil ústa do úškrnu, ale po pár sekundách prerušil očný kontakt s  Hermionou a  odvrátil tvár k  prázdnemu pultíku.

Poznala odpoveď. Vedela, že Severus je celkom sám, ale tá otázka ju pálila na jazyku a nezadržateľne vyletela von, bez možnosti návratu.
Akoby si chcela dokázať, že nie je až tak zúfalo sama a na svete sú i  osamelejší ľudia.

Teraz by si najradšej nafackovala.

„Prepáčte,“ zamumlala a  tuho objala vlastné kolená. Slnko sa už celkom stratilo za obzorom a  aj oblaky, sfarbené jeho lúčmi do červena, pomaly tmavli a  splývali s  nastupujúcou nocou. Hermionino vnútro sa naplnilo tmavomodrým splínom.

Severus mlčky pozoroval siluetu ženy na pozadí noci a  v  nose ho náhle zašteklila spomienka na ľahkú vôňu vlasov. Zarazil sa.

Iste už začína prichádzať o  rozum.

Hermiona Grangerová ho žiadala o  prepáčenie. Z  jej úst nič výnimočné. Zvykla to slovo používať vždy, keď si nebola istá sama sebou.

Momentálne si nebol istý sebou ani on sám. Minerva sa mu bude musieť zodpovedať! Dostala ho do veľmi nepriaznivej situácie. Či voľakedy vyhľadával ženskú spoločnosť? V  poslednej dobe? A  ona ho pokojne s  jednou uväzní!

Keby nebol dopustil, aby ho potupne zbavila slobody, mohol teraz …
Severus sa zarazil. Odrazu si nevedel spomenúť na činnosť, ktorú by mohol vykonávať na slobode.

Mohol by variť elixíry? Tie varil i  teraz.
Mohol by sedieť, pozerať do blčiacich plameňov ohňa a  hĺbať o  zmysle života? Vo svojom príbytku musel udržiavať oheň i  v  najhorúcejšom lete – prestal jeho žiaru pokladať za niečo mimoriadne a  hĺbanie? Jediný spôsob debaty samého so sebou, ak nechcel pôsobiť ako blázon, pri hlasnom hovore do zrkadla.

Možnosti sa míňali a  Severus prichádzal k  poznaniu, že jeho doterajší život sa príliš nelíšil od väzenia, v  ktorom bol polapený práve teraz.

Pozrel ešte raz na Hermionu, pozorujúcu blikot vychádzajúcich hviezd a  napadla mu znepokojujúca myšlienka.
Všetky hádky s  ňou boli zaujímavejšie, ako strohý stereotyp o  ktorom si doposiaľ myslel, že je jeho istotou.

Hlavu mala opretú o okenné sklo a zdalo sa mu, že zaspala. Podišiel k nej bližšie a vyčkával. Nemôže predsa dovoliť, aby spadla – snažil sa sám pred sebou zracionalizovať vlastné konanie. Ak bude treba, zas ju prenesie na provizórne lôžko.

Urobil ešte dva kroky, kým ich nedelila vzdialenosť natiahnutej ruky.

Hermiona odrazu pootvorila oči a spod viečok sa jej skotúľali dve slzy.

Severusa zabolel smútok, ktorý uvidel v zreniciach bývalej študentky.

V náhlom popude zdvihol ruku a palcom jednu horúcu kvapku zotrel.

Hermiona sa nehýbala. Severus zvažoval, kedy je najvhodnejší okamich, aby ruku stiahol, keď Hermiona zdvihla svoju dlaň a jeho vlstnú pod ňou uväznila.

Vystrela nohy a zošuchla sa zo širokého parapetu.

Doskočila priamo pred ním a pomaly, nesmelo mu hľadiac do očí, akoby v nich hľadala dovolenie, oprela si hlavu o jeho hruď.

Čas plynul v predlhých sekundách pomedzi tikanie ručičiek hodín a Severus sa odhodlal k ďalšiemu kroku.

Presunul voľnú ruku a privinul si Hermionu k sebe. Nevedel čo robiť ďalej, nuž jednoducho stál a poskytoval oporu. Ale čím ďalej uvažoval, prichádzal na to, že i on nachádza oporu v dôvere Hermiony Grangerovej.