Severus neveriaco pozoroval posmešok v tvári Hermiony Grangerovej.

„Ja? Žartujete?“

„Táto kniha patrí Polovičnému princovi!“ zadeklamovala Hermiona a Severus stuhol, „či nie vy osobne, ste svojimi poznámkami prevrátil naruby dovtedy zaužívané postupy a pridali postupy vlastné?“

„Boli to moje súkromné myšlienky,“ prehovoril chladno Severus.

„Fungovali bezchybne!“ uškrnula sa spokojne Hermiona.

„A už vôbec neboli určené pre verejné užívanie!“

„Ale vytvorili ste ich,“ pohodila plecami Hermiona, „prečo by ste tvorili niečo iné, ak by v tom nebola nespokojnosť s existujúcimi postupmi?“

„Nerozumiete tomu,“ Severus pozvoľna strácal bojovnosť, „bola iná doba.“

„Máte pravdu, nerozumiem. Vysvetlite mi to!“ Hermiona svoju bojovnosť práve objavila.

„Dobre!“ rezignoval Severus.

„Dobre?“

„Pripravíte elixír proti migréne a ja ho posúdim. Až potom môžeme diskutovať o návrhoch receptúr,“ vyslovil pomaly Severus, zdvihol šálku s nedopitou kávou a zamestnal svoje zmysly čiernym mokom. Inak by musel s pôžitkom, veľmi pomaly a s rastúcim uspokojením, všetečnú slečnu Grangerovú zaškrtiť.

„Elixír proti migréne?“ zamračila sa Hermiona, nevedomky provokujúc driemajúceho hada bosou nohou, „prečo by som mala pripravovať niečo tak banálne, uvarím radšej tinktúru na bradavice magického pôvodu!“

„Slečna Grangerová,“ Severus sa nadýchol, prsty obkrúžil okolo šálky, až mu zbeleli hánky, „budem tak pochabý a váš elixír odskúšam na vlastnej migréne. Alebo vari vy máte bradavice?“

Hermiona strnula v protestnom nádychu a kým jej dozneli v ušiach Severusove slová, šálka, uväznená v jeho prstoch, praskla.

Na pultík dopadlo pár kvapiek krvi, zmiešaných s trochou kávy. Severus sykol, ale inak bolesti priechod nedal. Zohnutými dlaňami kopíroval už neexistujúcu šálku a len podľa chvenia očí pod prižmúrenými viečkami Hermiona usúdila, že stoický pokoj iba hrá.

„Dovoľte, ošetrím vám to,“ ponúkla sa Hermiona opatrne, sledujúc jeho napäté črty.

„Nie je potrebné,“ odtiahol sa Severus a voľnou rukou vybral z poranenej dlane najväčší črep z rozbitej šálky.

Zopár drobnejších čnelo ako výčitka a spod nich voľne vytekala krv.

„Iste,“ privrela oči Hermiona, „a všetko zvládnete jednou rukou, navyše ľavou!“

„Emh,“ zhundral Severus a prevrátil oči k stropu. Jeho dominantná pravá ruka bola ranená a v ľavej sa prútik zvykol správal nevyspytateľne. Asi ako keď sa pravák snaží písať ľavou rukou. Bez mihnutia brvy spustil oči na podivnú zmes krvi a bieleho porcelánu. Zvažoval čo ďalej.

„Smiem?“ nástojila Hermiona.

Severus neodpovedal, len pomaly napriamil ruku a vsunul ju do Hermioninej čakajúcej.

Hermiona uchopila svoj prútik a po pár zaklínadlách nebolo na dlani ani pamiatky po rezných ranách. Len pre istotu, privolala si zo skladu sklenenú dózu s bylinkovou masťou. Nabrala si na konce prstov a jemne ju votrela Severusovi do dlane.

„Hotovo,“ vyhlásila spokojne a civela na mužskú dlaň. Do nosa jej stúpala harmonická aróma calenduly a echinacey, uvoľnená teplom pokožky. Bola v pokušení skloniť hlavu a privoňať si zblízka.

„Slečna Grangerová, budete mi z tej dlane veštiť, alebo si ju smiem stiahnuť k sebe?“ ostro vyhŕkol Severus, ale neboli to nepríjemné pocity, čo mu radili, aby sa obrnil. Vydesil sa tepla spojených dlaní a neochoty vzdať sa ho.

„Nie!“ zvolala Hermiona dotknuto a zasunula ruky za chrbát. „Zvláštne, tá šálka nevyzerala krehko,“ podotkla na záver v snahe previesť pozornosť späť na Severusovu nehodu.

„Zdanie mnohokrát klame, slečna Grangerová,“ neodpustil si Severus, „ak dovolíte, zanecháme nezmyselné filozofické úvahy a vy sa začnete venovať príprave elixíru.“

Hermiona mlčiac prikývla. Bola zmätená z pálivého pocitu v dlani. Páčilo sa jej držať Severusovu ruku. Neuveriteľné, nepochopiteľné, ba takpovediac absurdné, ale chvenie okolo žalúdku hovorilo jasnou rečou.

Nutne sa potrebovala niečím rozptýliť. Matne si vybavila, že by mala pripravovať elixír proti migréne. Zaklipkala mihalnicami a previnilo pozrela na Severusa.

„Začnete, alebo vám mám zabehnúť po recept?“ precedil ironicky, ale Hermiona v jeho slovách cítila potláčanú nervozitu. Potešilo ju, že nie je jediná, kto sa cíti nesvoj.

V duchu si vybavila postup a prísady potrebné do elixíru. Ovládala ho perfektne, nepotrebovala spomínať na jednotlivé kroky, ale premýšľanie nad niečím monotónnym, jej spoľahlivo zamestnalo myseľ.
Skladu s prísadami sa našťastie ničivé tornádo hádky nedotklo. Skutočne našťastie. Hermiona svoje sušené byliny s láskavou úctou balila do hnedých papierových škatúľ, aby mohli dýchať a zároveň ich nezničil prach. Premyslene objednávala rozmanité druhy rastlinie od spoľahlivých bylinkárov, na ktorých získala kontakty ešte počas štúdií a po svoje poklady si striedavo chodila na obyčajnú muklovskú poštu, alebo čakala sovu.
Obsah škatúľ ju tešil. Zoradené podľa abecedy, opatrené štítkom s dátumom a lokalitou zberu a pre poriadok i menom bylinkára.

Hermiona sa na moment zabudla a kochala sa zbierkou rovnou pokladu. Opretá o drevenú zárubňu, hostila v hrudi hrejúci plamienok poctivej pýchy.

„Slečna Grangerová,“ začula za sebou Severusovu výčitku, votkanú do vlastného mena.

„Prepáčte,“ ospravedlnila sa nezmyselne a o krok ustúpila. Severus prešiel tesne okolo nej a zastal pred regálmi.

„Pôsobivé,“ vykĺzlo mu šeptom spomedzi pier. Pozorne študoval štítky, popísané oblým rukopisom. Na moment jeho pozornosť pritiahla druhá strana skladu, kde Hermiona zhromažďovala prísady do čarodejníckych elixírov a nepatrne súhlasne kývol hlavou. Zas sa upriamil k bylinám a nasal zmes vôní, prenikajúcich cez hrubý papier.

„Nie je na škodu, keď aróma bez úžitku uniká?“ prekvapil Hermionu postrehom.

„Sú ešte čerstvé, musia dýchať,“ vyhŕkla Hermiona v snahe obhájiť svoje konanie, ale vzápätí v nej zvíťazil vedec, „škatule sú opatrené vzduchotesným kúzlom. Každé začne fungovať presne vtedy, keď bude bylinka správne vysušená a potom už aróma unikať nebude.“

„Premyslené,“ sotva počuteľne vyslovil Severus a už rozhodnejším hlasom dodal, „radšej začnite, slečna Grangerová.“