„Čo to chceš usporiadať?“ Molly Weasleyová viditeľne zbledla, „Hermiona, zlatko, si si istá, že sa nepotrebuješ s niekým porozprávať?“
„Samozrejme sa potrebujem porozprávať! S vami!“ zdôraznila Hermiona posledné slová a uštipla si z obrovskej porcie jablkového koláča, ktorú pred ňu prisunula Molly, ihneď po vrelom objatí na privítanie. Molly objímala na privítanie každého, koho si vo svojom srdci adoptovala do rodiny.
Hermiona tam mala patriť i oficiálne, keby Ron nebol zbabral čo sa dalo.
Hermionu objímala dvakrát tak dlho a nezabudla ľútostivo vzdychnúť.
„Tak počkaj, moja,“ Molly sa dala do zúrivého leštenia panvice veľkosti vozového kolesa, „chceš v Harryho starom dome usporiadať spomienkový večierok?“
„Presne tak!“ kývla Hermiona, prežúvajúc jablčný koláč, „Molly, pamätáš si, komu patril Harryho dom predtým, ako ho zdedil?“
„Komu?“ Molly dýchla na imaginárny fľak a pritlačila na vecheť, „No, komusi z Blackov.“
„Patril Harryho krstnému otcovi, Siriusovi Blackovi!“ prskla Hermiona.
Molly sa zamračila do vylešteného dna panvice a úporne premýšľala.
„Iste, Harry mal krstného…“ zamyslene zavesila panvicu na háčik a vzala do ruky hrniec, „Sirius, hovoríš?“
„A to si sa s ním stretávala osobne!“ vzdychla Hermiona, „Práve preto ten večierok.“
„Hermiona, zlatko,“ odfúkla si Molly z čela prameň vlasov a nadhodila hrniec do správnej polohy na leštenie, „cítim sa voči tebe previnilo, ale nie iba preto to pre teba urobím. Prídeme obaja, ja i Arthur.“
„Ďakujem, Molly, veľa to pre mňa znamená,“ Hermiona zoskočila zo stoličky, „môžem ťa ešte poprosiť o láskavosť?“
„Hovor, zlatko.“
„Vezmite prosím i Rona,“ vyslovila Hermiona to najťažšie, čo mala na jazyku.
„Iste,“ prikývla Molly a vyhŕknuté slzy utrela vechťom na leštenie riadu.
ooOoo
Hermiona cítila v duši zvláštny pokoj. Stretla sa s Molly, osobne pozvala Minnervu a poslala sovu s odkazom pre Kingsleyho Shacklebota.
Narcisa sa sľúbila celkom sama a jej prítomnosť mohla mimoriadne zavážiť. Predsa len, krv nie je voda.
Harry a Ginny si mysleli, že idú na kolaudáciu domu. Nevyvracala im ich omyl. Len dúfala, že s hrôzou neutečú, keď zistia pravý dôvod.
Knihovňa bude najsprávnejšie miesto. Práve v nej videla Siriusa po prvý raz.
Zachvela sa pod náporom spomienok a odrazujej v mysli zahlodal červíček pochybností.
Čo ak? Čo ak je všetko márne a Siriusa stretla iba vďaka tomu, že rekonštrukciou nejako narušila mágiu domu?
Čo ak?
Polohlasné puf pretrhlo chmúrne myšlienky. Pri stolíku sa zjavila Nixy s podnosom v ručičkách. Chvíľami sa zdalo, že stráca balans, no napokon svoj náklad opatrne povykladala na stolík.
Škárou medzi závesmi dnu prenikalo strieborné svetlo. Mesiacu chýbal k dokonalosti len uzulinký prúžok. Len dva dni a nastane ideálna kombinácia mesačnej fázy a Samhainu. Všetko musí zapadnúť do seba a …
„Nixy,“ oslovila Hermiona znenazdania škriatku.
Nixy sa strhla.
„Pani si želá,“ pritiahlo stvorenie ručičky k hrudi.
„Nixy, potrebovala by som, aby si mi pomohla pripraviť menšie stretnutie. Len pár ľudí, počítam okolo desať, zvládneš to?“
„Samozrejme!“ Nixy viditeľne ožila, „Nixy pripraví pohostenie, že hostia panej nebudú chcieť odísť!“
„Skvelé,“ potešila sa Hermiona škriatkinmu nadšeniu, „presne na to som myslela. Možno ešte pár stoličiek navyše, aby mal každý svoje miesto.“
„Pani sa môže spoľahnúť!“ Nixy zatlieskala ručičkami a odmiestnila sa..
Hermiona podišla k oknu a poodhrnula záves. Hľadela s nádejou do bledého svitu a zatúžila po stretnutí so Siriusom. Mlčky stála a čakala na záchvev vzduchu, na šibalský smiech, čokoľvek, čo by jej prinieslo viac ako nádej, ale nikde sa nepohla ani len záclona.
ooOoo
„Hermiona,“ vzdychla oduševnene Minerva, len čo vystúpila z krbu a venovala užasnutý pohľad vynovenému interiéru, „máš krásny dom!“
„Ďakujem, ale patril Siriusovi,“ Hermiona náročky prešla priamo k veci.
„Siriusovi?“ Minerva sa zamračila. Ešte raz si prezrela miestnosť a čelo sa jej pomaly vyjasňovalo, „Sirius Black. Myslím, že je mi to meno povedomé!“
„Malo by vám byť viac ako povedomé, boli ste predsa spolu členmi Rádu,“ pokračovala Hermiona.
Minerva si prstami šúchala čelo, akoby ju naraz pochytil záchvat migrény a nechala sa Hermionou doviesť do knihovne, kde už sedeli Harry s Ginny.
Harry vzal situáciu kupodivu dobre. Mrzelo ho, že priskoro vzdal svoje pátranie po krstnom otcovi a spomienkový večierok uznal ako skvelý nápad. Ginny jednoducho ostala stáť pri manželovi.
Ledva čo Hermiona usadila Minervu, začula, že letaxom prišli ďalší hostia.
„Hermiona, zlatúšik!“ polotanečným poskokom jej oproti bežal Rendy Fanvin, sprevádzaný neodmysliteľným cinkotom a štrngotom.
Vrhol sa zmätenej Hermione okolo krku a uštedril vzduchu naľavo i napravo od jej hlavy hlasné bozky. Potom sa narovnal a veselo žmurkol.
„Pestujem image,“ šepol potichu a rovnako potichu dodal, „musím vás predsa podporiť a ako mi moja priateľka povedala, že dnes večer poriadate stretnutie, drzo som sa jej nanútil.“
„Rendy, teším sa že ste prišli, ale kto je vaša priateľka?“ nerozumela Hermiona a nakukla Rendymu cez plece. Prekvapene pohliadla do známych ženských očí.
„Dobrý večer, Hermiona, nehneváte sa, že som priviedla Rendyho?“
„Pani Malfoyová?“
„Len Narcissa, prosím. Meno, vzhľadom na okolnosti, celkom postačí.“
„Hermiona sa iste nenahnevá,“ zapriadol Rendy a vzal Narcissu okolo pliec, „som presvedčený, že nebudem na obtiaž.“
„Rendy,“ Hermiona zmätene sledovala nesúrodú dvojicu. Pôvodne mala v pláne pozvať Rendyho, no nakoniec sa rozhodla, že ho nebude obťažovať. Jeho príchod v spoločnosti Narcissy Malfoyovej bol viac ako prekvapivý. „Ako?“
„Veď som vám hovoril, že mám priateľku,“ zažmurkal očami Rendy, „celý čas odolávala mojej snahe o rekonštrukciu sídla Malfoy Manor. Zrejme až vám, Hermiona, vďačím za zmenu.“
„Nepovedali ste, že Rendyho poznáte,“ oslovila Hermiona Narcissu.
„Nikdy som netvrdila, že ho nepoznám, len som chcela, aby ste mi ho priviedli,“ Narcissa pokrčila plecia a usmiala sa na Rendyho.
„Nuž,“ Hermiona sa zhlboka nadýchla, „nerozumiem, ale myslím, že môj problém hravo zatieni váš vzťah. Ste samozrejme obaja vítaní!“
Voviedla oboch do knihovne, no kým si mohla vychutnať šokované pohľady prítomných, letax opäť zahučal, signalizujúc príchod väčšej skupiny osôb.
„Sme tu, zlatko,“ ako prvá vyšla z krbu Molly a tesne za ňou Arthur. Plamene zosilneli a Hermione zovrelo žalúdok. Lež nasledujúca ryšavá hlava bola prekvapením.
„Fred?“
Z krbu skutočne vyšiel Fred Weasley. Brinkol pohľadom po matke a otcovi a nesúhlasne sa zamračil.
„Ahoj Hermiona,“ potriasol hlavou, akoby oprašoval sadze a zvolal do plameňov, „Kde sa fláka ten chumaj?!“
„Fred, nehovor tak o svojom bratovi, hoci…“ okríkla ho Molly.
„Hoci je to naozaj chumaj?“ zakabonil sa Fred a vsunul ruku do plameňov. Hneď ju zas stiahol a ťahal k sebe vzpierajúceho sa Rona.
„Pusti ma,“ ohradil sa najmladší Weasley, „viem chodiť!“
„Na môj vkus príliš pomaly,“ fľochol Fred, „vieš, Hermiona, nebyť to môj mladší brat, zahluším ho za to, čo ti vyviedol!“
„Stojím vedľa teba,“ zahundral Ron urazene, „nehovor o mne, akoby som tu nebol.“
„Je to nejaký rozdiel?“ uštedril mu Fred štuchanec do pleca, „Rozum so sebou aj tak nenosíš!“
Ron čosi zmrmľal, mykol plecom, aby sa zbavil Fredovej ruky a zaťal prsty do päste. Zvažoval vrátenie úderu a bola by to iste hračka, hoci bol mladší, výškou boli s bratom narovnako a vďaka metlobalu ho viditeľne prevyšoval svalovou hmotou. Napokon udrel zaťatou päsťou do dlane svojej vlastnej ruky a len potriasol hlavou.
Fred múdro zmĺkol a podišiel k matke, ktorá celé divadlo pohoršene sledovala. Vzal ju popod pazuchu a vtisol bozk na líce.
Arthur zrejme zastával názor, že medzi synov sa netreba pliesť. Zanietene študoval vzorku tapety a sem tam ťukol hánkou po drevenom obložení..
Hermiona si radšej zahryzla do jazyka. Po prvý raz, ako od Rona odišla, ho zas videla. Čakala príval emócií, v duchu sa presviedčala, že Ron Siriusa poznal osobne a teda jeho prítomnosť je viac ako žiadúca, ale nebolo potrebné chlácholiť sa. Necítila vôbec nič. Hnev, či iba obyčajnú ľútosť, ba ani odpor.
„Poďte dnu,“ pozvala Weasleyovcov, ale Rona pre istotu pohľadom obišla.
„Ešte nie sme všetci,“ namietol Arthur, ale vzápätí z plameňov vyskočil Kingsley a on si uľavene vydýchol, „takže teraz môžeme ísť.“
Všetci, o kom si Hermiona myslela, že poznali Siriusa a mohli by byť užitoční, sedeli v knihovni domu Blackov a spýtavo hľadeli na svoju hostiteľku.
Stisla v dlani prívesok od Rendyho, čistý horský krištáľ, dodala si odvahu a prehovorila.
„Vitajte a zároveň ďakujem, že ste prišli,“ odkašľala si, aby mohla nerušene pokračovať, „prosím vás, kto si zreteľne a jasne pamätá na Siriusa Blacka, zdvihnite ruku.“
Prítomní spočiatku ukradomky pokukovali jeden po druhom, no po chvíľke napätia, kedy Hermiona už už mala pocit že utečie, zdvihlo sa do vzduchu pár rúk.
Harry a Ginny neboli prekvapením, rovnako Narcissa, no úplne suverénne zdvihol ruku i Ron.
„Je to podivné,“ zdvihla ruku i Molly, „prisahala by som, že som na Siriusa zabudla, ale … Pamätám si na neho!“
„Sirius?“ zamračil sa Arthur, „Keď mi Molly doma hovorila, že budeme spomínať na Siriusa, myslel som, že budeme hovoriť o hviezdach. Viem kto bol Sirius Black!“
Arthurovo čelo sa vyjasnilo a jeho ruka vyletela hore.
„Akoby mi niekto rozhrnul oponu,“ pokrútil hlavou Kingsley a zdvihol ruku.
„Mám podobné pocity,“ pridala sa Minerva.
„Je to jasné,“ prehovorila hlasno Hermiona, „dajte prosím ruky dole, potrebovala som si overiť teóriu.“
„Hermiona, ničomu nerozumiem,“ zmätene si napravil okuliare na nose Harry.
„Harry,“ povzdychla Hermiona, „poviem pravdu, ja tiež príliš nerozumiem, iba dúfam.“
„Dúfaš?“ zhrozil sa Harry. Mysľou mu preletela možnosť, že sa Hermiona skutočne zbláznila a prítomní jej v naivnej vôli robia komparz v tragickej fraške.
„Nie, Harry,“ opravila sa rozhodne, „verím!“
„Pff,“ otrávene odfúkol Ron, ale vzápätí zaskučal po zásahu Fredovho lakťa do boku.
„Ty!“ Fred nevrlo zazrel na mladšieho brata, „Čuš a usmievaj sa!“
Ron schoval hlavu do dlaní a vypadal, že by najradšej vzal nohy na plecia, keby nebol pod drobnohľadom rodičov a brata.
„Dlhujem vám vysvetlenie,“ Hermiona podišla k oknu a odhrnula záves. Za sklom sa vo svojej celej nádhere predvádzal žiariaci kotúč mesiaca.
„Je noc Samhainu,“ riekla zasnene a na chvíľku nastavila tvár svetlu, „dnes je hranica medzi svetom živých a mŕtvych iba nepatrná. Je spln a svit Luny odjakživa praje láske a posilňuje všetky kúzla s ňou spojené. Zišli sme sa, aby sme spoločne prelomili kliatbu, ktorá postihla Siriusa Blacka v okamihu, keď preletel Oblúkom smrti.“
„Šikovná,“ zamumlal si pre seba Rendy Fanvin a láskyplne zovrel malú dlaň svojej svetlovlasej priateľky.
„Hermina, zlatko,“ hlas Moly prechádzal z obáv v skutočný strach, „Sirius Black je predsa mŕtvy!“
„Dovolím si oponovať,“ Hermiona podvihla bradu a stavila všetko na jednu kartu, „som presvedčená že žije, ibaže, akoby v inej dimenzii.“
„Dimenzii?“ Molly prehltla neznáme slovo, „Zlatko, si si istá?“
„Som si celkom istá a tiež som si istá, že milujem Siriusa Blacka a vás prosím o pomoc, aby sa mohol vrátiť späť. A ku mne,“ dodala potichu posledné slová.
Medzi prítomnými to zašumelo. Ron podvihol hlavu a akiste sa chystal niečo povedať, no Fredov pohľad ho umlčal.
„Čo treba urobiť?“ nebolo prekvapením, že práve Kingsley sa spamätal ako prvý a chopil sa iniciatívy.
„Ďakujem, Kingsley,“ vďačne sa usmiala Hermiona, „Budeme oživovať svoje spomienky na Siriusa.“
„Mám množstvo spomienok na Siriusa,“ podotkla Minerva, „ale ako nám pomôže spomínanie?“
„Ach áno,“ prikývla Hermiona, „zabudla som povedať to podstatné. Do oblúku smrti ho poslala kliatba Bellatrix Lestrangeovej. Za oblúkom sa mala vyplniť najhoršia nočná mora. Niečo ako zhmotnený prízrak (bubák), ale omnoho horší. Na Siriusa sme všetci pomaly zabúdali, len tu, v jeho dome, sa spomienky na neho občas vynorili. Preto si ty, Harry, na neho pamätal najdlhšie, pretože si býval v dome Blackov.“
„No áno,“ vykríkol Arthur Weasley, „spomínam si, ako Sirius večne frfľal, že musí ostať skrytý a nemôže sa zúčastniť akcií Rádu.“
„Učila som Siriusa,“ zaspomínala Minerva, „a skutočne, kde sa niečo dialo, mohla som si byť istá, že tam bol aj mladý Black.“
„Keď som varievala v kuchyni tohto domu pre Rád,“ pridala sa Molly, „vždy sa mi snažil pomôcť, hovorieval, že sa potrebuje hýbať.“
„Skvelé, pokračujte prosím!“ potešila sa Hermiona.
„Poznal som ho len krátko,“ ochotne splnil Hermioninu prosbu Kingsley, „ale bol to správny chlap!“
Hermiona si oddýchla. Prvá časť sa podarila. Skupinka ľudí sa rozhovorila, skákali si do reči a pridávali historky spojené so Siriusom. Popíjali sladké červené víno a zajedali ho chlebíčkami z hojnej kopy, pripravenej Nixy.
„Myslím, že ste to poňali správnym smerom,“ Rendy sa oddelil od debatujúcich a zastal pri Hermione.
„Ale čo ďalej?“ bezradne sa zatvárila Hermiona.
„Do polnoci ešte voľačo chýba,“ Rendy mrkol na hodiny, „vtedy bude hranica najtenšia a sila Luny najsilnejšia.“
„Myslíte?“
„Hermiona, hlavne vy musíte veriť. Skúste si nájsť pokojné miestočko. Dohliadnem, aby vás nerušili a usilujte sa nájsť spojenie so Siriusom.“
„Ďakujem, Rendy,“ Hermiona sa konečne placho usmiala.
Rendy sa vrátil k Narcisse a keďže Siriusa osobne nepoznal, uspokojil sa počúvaním historiek. A nespustil oči z Hermiony, ktorá si sadla do kresla pod oknom a uprela zrak na mesiac. V ruke zvierala oba amulety, ktorá jej bol daroval. Spokojne kývol hlavou.
Mesiac jej nachvíľku oslepil oči. Palcom pohládzala plôšky krištáľu, nechala biele lúče prechádzať cez priehľadný materiál a sledovala lom svetla.
Chcela byť so Siriusom. Veľmi. Osud predsa nemôže byť taký krutý a navždy jej odoprieť prítomnosť muža, ktorého by vedela milovať celý život. Veselá vrava za jej chrbtom ju upokojovala a zraňovala zároveň.
Z oka jej skanula slza a kvapla na prívesok.
Vzduch sa konečne zachvel.
