Sirius postával uprostred haly a vo vlastnom dome si pripadal ako nevítaná návšteva. Potriasol hlavou, aby zaplašil nepríjemné predstavy. Úvahy o vlastníctve akéhokoľvek majetku boli smiešne, oproti úvahám o forme vlastnej existencie.
Znepokojovalo ho, že blízkosť Hermiony ho nenecháva ľahostajným. Mal by sa okamžite otočiť na päte a dať sa vnohy, ale zmohol sa iba na príval vyčítavých pocitov a zostal stáť nehnute na mieste.
Videl na Hermione, že je poriadne zmätená. Ten šašo zmizol pred dobrými piatimi minútami a ona sa ani nepohla. Len zvierala v dlani divné prívesky, ktoré jej daroval a civela do hasnúceho krbu.
A Sirius civel na ňu. Akokoľvek sa premáhal, nedokázal si pomôcť. Vôbec nevypadala ako to šestnásťročné dievča z jeho spomienok. Jeho myseľ, a najmä pohľad, zaberala zrelá žena.
Musí konečne zistiť aký je rok a určiť čas, ktorý strávil v zabudnutí. Ako pozeral na Hermionu, odhadoval ju tak na dvadsať štyri – päť a to by znamenalo…
Sirius sa zamračil. Desať rokov! V čase svojej, zatriaslo ho pri morbídnosti vlastného uvažovania, smrti, mal tridsať šesť.
Vtedy na Hermionu nepomyslel inak, než na milé dievča, ktoré rastie do stavu, popliesť hlavu nejednému mužovi. Ale že tým jedným z davu bude on sám…
Irónia osudu, alebo pomsta Bellatrix Lestrangeovej?
Pomaly k nej vykročil. Vôbec si ho nevšimla, bola hlboko pohrúžená do niečoho, mimo jeho chápania. Ovládol ho nástojčivý pocit, utešiť ju v smútku. Ochrániť pred zlomyseľnosťou niekoho, kto jej ublížil.
Hermiona dlho pozerala do plameňov, aj keď zvírený popol po Rendyho odchode sa už dávno usadil. Prehrávala si v duchu jeho slová, ‚našiel som preto, lebo som hľadal ‚. Nakoľko sa týkali i jej samotnej? Rendyho jej poslala do cesty náhoda, alebo našla, pretože potrebovala nájsť?
Nevedela sa zmieriť s faktom, že Sirius je zavretý niekde, odkiaľ niet úniku.
Ktovie, ako by Rendy reagoval, keby mu povedala celú pravdu?
Zdesene by utiekol? Hermiona sa musela uškrnúť. Šialenec uteká pred šialencom!
No vzápätí ju premkol smútok. Navliekla si na krk kryštál a mala pocit, že jej srdce pukne žiaľom. Čo ak si všetko iba nahovára a zas jej ostanú iba oči pre plač? Ronovi sa úspešne podarilo rozdupať vieru v niečo lepšie. Navyše, Sirius bol iba o niečo viac ako prelud. Kníh je hotové more, akú má šancu, že natrafí na niečo, čo ju posunie dopredu? Alebo strávi zvyšok života zahrabaná v magických knihách, kým jej celkom nepreskočí.
Alebo… Matne sa jej pred očami mihla nejasná spomienka. Zachveli sa jej pery. Pritisla si na ne prsty a bola by prisahala, že si spomína na bozk. Vtedy sa spomienka rozplynula ako sen, ktorý sa nedá polapiť. Už už je na dosah, ale keď sa zdá, že je pevne chytený, preleje sa pomedzi prsty. Áno, musel to byť nejaký škodoradostný sen.
Čo by tak dala za hrejivé objatie! Za upokojujúcu náruč v ktorej uverí, že aj zajtra zasvieti slnko. No muži mihajúci sa jej životom sú viac chimérami, než skutočnými hrdinami z mäsa a kostí. Ron dokonale spadal do kategórie nočných mor. A Sirius… Ten sa od samotného sna líšil iba faktom, že si ho nevymyslelo jej spiace podvedomie.
Zľakla sa, keď pocítila niečí dotyk na pleci. Zmätene otočila hlavu a pohliadla do Siriových šedivých očí. Potom jej zrak padol na vlastné rameno a ruku, ktorá na ňom spočívala.
„Krásne si prerobila túto starú barabizňu,“ usmial sa Sirius a fúzy sa mu zvlnili. Tvár smutného muža na okamih zažiarila a v oku mu zahorela nezvyklá iskra.
„Ja cítim tvoj dotyk!“ užasla Hermiona. Sirius sa zatváril rovnako zmätene ako ona sama a sledoval vlastnú ruku, ako niečo cudzie. Pohol palcom a pohladil látku Hermioninho trička.
„Aj ja cítim teba!“ zamrmlal neveriaco a hánkou druhej ruky prešiel Hermione po línii brady, „cítim ťa!“ zopakoval už nadšene.
„Prečo je tomu zrazu tak?“ pokrčila obočie, „Znamená to, že už nie si duch?“
Sirius náhle zosmutnel. Tvár sa mu zachmúrila a pomaly stiahol ruku z Hermioninho pleca. Previnilo splietol prsty do seba a uprel zrak na neškodné kreslo. Pohľad na Hermionu ho príliš bolel.
„Naozaj. Neviem. Čo. Som.“ Odsekal odpoveď a snažil sa, aby v jeho slovách nebolo cítiť príliš mnoho trpkosti. Hermiona predsa nemohla za jeho súčasný stav.
„Prepáč, nechcela som sa ťa dotknúť…“ zarazila sa , keď si uvedomila, ako dvojzmyselne jej slová vyzneli, „teda nie, nemám nič proti dotykom, len som ťa nechcela uviesť do rozpakov…“ ospravedlňovala sa, jej slová sa chaoticky prelínali, no Sirius sa konečne usmial.
„Nie, nechaj ospravedlnenia,“ prerušil ju pohybom ruky, „celá situácia je nanajvýš podivná. Práve teraz necítim žiaden rozdiel v mojom bytí, pripadám si celkom živý a jediné čo ma trápi, je moja nevedomosť!“ dodal skrúšene.
„Prepáč,“ vyslovila zas Hermiona a vzápätí si previnilo siahla rukou na ústa. Nadýchla sa, aby našla rovnováhu. I keď ťažko hľadať niečo, čo je stratené už veľmi dlho, „pýtaj sa na čo chceš, budem sa snažiť všetko zodpovedať.“
Sirius sa zamračil, vošiel si prstami do krátkej briadky a uvažoval nad prvou otázkou. Hermiona sa medzitým posadila a sústredene ho pozorovala. Hrýzla si do spodnej pery a čo nemohla ani tušiť, Siriusa jej podvedomé gesto rozptyľovalo viac, ako si bol ochotný pripustiť.
Pripomenulo mu ich bozk. Ale akoby tu pred ním sedela celkom iná Hermiona, nebolo predsa možné, aby nijako nezareagovala v jeho prítomnosti. Zabudla, alebo sa mu to celé iba prisnilo?
Napokon, veď nemal ani najmenšiu predstavu, ako sa k nemu dostala.
Bola to ďalšia forma Bellatrixinho zákerného kúzla?
„Čo je s Bellatrix?“ Sirius vyslovil otázku, ktorá vyplynula z jeho rozhorčenia.
„Zahynula v poslednom boji o Rokfort,“ lakonicky skonštatovala Hermiona a prešla ňou vlna mrazivých zimomriavok. Nikdy nezabudne na šialenú iskru v pohľade Voldemortovej najvernejšej stúpenkyne, keď stáli spolu s Lunou a Ginny zoči voči nej a bránili sa pred jej kliatbami. Smiala sa prenikavým smiechom sebavedomých hlupákov, veriacich vo svoju nezraniteľnosť. Neustala, ani keď ako bohyňa pomsty, prišla chrániť dcéru rozzúrená Molly. Bellatrix sa nechala zmiasť prostým odevom ženy v domácnosti, častovala Molly výsmešnými poznámkami a zároveň hrubo podcenila ranenú materinskú dušu. Molly pomstila smrť milovaného syna a nedovolila ublížiť jedinej dcére.
Bellatrix Lestrangeová dosiahla poznanie až v potupnom okamihu vlastnej smrti.
A možno sa jej čierna duša na odchode do pekelnej večnosti samoľúbo zachvela, sprevádzaná zúrivým zrevaním toho, koho zbožňovala.
„Čia ruka si zaslúži moju vďaku?“ v Siriusovej tvári sa nepohol ani sval, keď odobril smrť vlastnej sesternice.
„Molly,“ odpovedala Hermmiona a v skratke Siriovi popísala okolnosti tak, ako jej utkveli v pamäti.
„Proti ‚Nemu‘, bojovali…“ v Siriovej tvári sa zračilo pohoršenie i údiv zároveň, „deti?“
„Deti, hovoríš?“ Hermiona znela takmer urazene, ale príliš dobre poznala súvislosti. Vedela, že to bolo naozaj tak, „Nebyť tých detí, kúzelnícky svet by sa zmenil na nepoznanie! Žiaden z nich si svoju úlohu nevybral, len sa správne postavili tomu čo prišlo.“
„Dumbledore to pripustil?“ Sirius sa nevedel zmieriť s desivými faktami.
„Dumbledore bol vtedy už mŕtvy,“ sucho vydýchla Hermiona a bolo jej jasné, že táto šokujúca odpoveď vyvolá otázky ďalšie.
„Mŕtvy…“ Siriusove oči sa rozšírili dávkou nečakaného zistenia.
Hermione nezostalo nič iné, ako vyrozprávať Siriusovi udalosti, ktoré mu z pochopiteľných dôvodov unikli.
Kým sa dostala k Harryho deťom, celkom jej vyschlo v krku. Sirius zarazene mlčal. Neriekol ani slovíčko, keď sa dozvedel o smrti Remusa a Tonksovej, len jeho pohľad vyzeral prázdnejší. Upieral zrak kdesi do neurčita a strhol sa až pri Hermioninej poznámke, že jeho priatelia boli zosobášení. Zamračil sa, spustil ruky a zaťal päste.
„Netušil som…“ Sirius musel prehltnúť, aby mohol pokračovať, „vôbec som nevedel, že mali vzťah.“
„Málokto to vedel,“ Hermiona sa necítila dobre v úlohe posla zlých správ. Spomienky na staré krivdy v nej prebudili zlosť, „ostal po nich syn, Teddy,“ dodala po chvíli váhavo.
„Syn?“ šokovane zopakoval Sirius, „Netuším, čo je horšie. Nevedomosť, v ktorej som bol, alebo skutočnosť!“
„Vtedy to bolo naozaj zlé,“ namietla Hermiona, „George Weasley sa dodnes nevyrovnal so stratou dvojčaťa. Ale život išiel ďalej pre každého.“
„Pre mňa evidentne nie,“ poznamenal jedovato Sirius a zdvihol zaťaté päste do výšky očí, „Bellatrix má šťastie, že je po smrti!“ Svoj hnev vložil do ráznych krokov a klopkajúc opätkami kožených čižiem podišiel k oknu. Preletel očami po panoráme Grimmauldovho námestia a obrátil sa k Hermione. „Vieš ako dlho som nepočul ozvenu svojich krokov?“
„Je mi to ľúto, Sirius,“ skrúšená Hermiona prehltla hrču v krku.
„Nie,“ pokrútil hlavou Sirius, „ty za to predsa nemôžeš.“
Pohliadol na voľné miesto na pohovke vedľa nej a v duchu si opakoval dôvody, prečo by sa nemal zahrávať so svojimi citmi. S jej citmi.
Iste ich bolo spočiatku veľa, ale odrazu si nevedel spomenúť ani na jeden. Videl iba príťažlivú mladú ženu, po ktorej blízkosti začínal prahnúť.
Čert to zober! Zahrmel si sám pre seba a posadil sa. Perá v čalúnení sa pod náporom jeho váhy rozhýbali a on ten jednoduchý dôkaz fyzického prejavu vlastného tela zaznamenal s potešením.
„Sirius,“ Hermiona jeho meno vydýchla v úžase. Nič jej nedávalo zmysel. Siriusovo telo bolo hmotné rovnako ako i to jej. Akoby niekto zotrel prekliatych desať rokov. Ešte za čias študentských rokov Siriusa, bol vraj veľkým lákadlom pre ženské pohlavie. Nečudovala sa tomu. Pohľad plachých šedých očí v mužne rezanej tvári, orámovanej polodlhými zvlnenými vlasmi by zaujal i ju. A on ju rozhodne zaujal.
Mala dosť rokov na to, aby dokázala spoznať, že niekoho priťahuje. Sirius na ňu pozeral, ako na vyberané zákusky v sklenenej vitríne cukrárne. Zachvela sa tou predstavou.
Situácia, zapadajúca presne do priečinka absurdít, ktorých už v živote zažila požehnane. Veď i jej spolužitie s Ronom bola jedna veľká absurdita!
Môže túžiť po objatí muža, ktorého existencia odporuje logike?
Jej zbierka nelogična sa zrejme rozšíri o pár zážitkov.
Sirius sa ani nepohol. Sledoval Hermionu, ako so záujmom študuje jeho tvár. Podvedome sa pri tom usmievala a to ho napĺňalo spokojnosťou, i keď rozum sa ho snažil nejasnými signálmi upozorniť na pochabú vieru vo veci budúce.
„Sirius,“ vyslovila zas jeho meno a zároveň dvíhala dlaň oproti jeho tvári, „kiežby to takto mohlo ostať nastálo,“ riekla ľútostivo ale pohladiť po tvári ho už nestihla, jej ruka preletela prázdnom.
Beznádejné vyhlásenie ho naplno zasiahlo ľadovým chladom. Nastálo! Či si iné prial on sám?
„Do pekla!“ zlostne zašomral, keď namiesto čakaného dotyku zacítil zle načasovaný závan studeného vzduchu a ten ho vtiahol späť do bizarnej verzie azkabanskej väznice pre neho samého.
Ako ševel vetra vo výške koruny starého stromu, sa k Hermioniným ušiam donieslo Siriusove zvolanie. Dúfala, že zahromžil preto, že ho pohladiť nestihla a nie preto, že sa tak rozhodla urobiť.
