„Hermiona, zlatúšik, no tak, preberte sa!“  Ako z druhej strany tunela, doľahol k Hermione hlas, prechádzajúci miestami do hysterickej fistuly. Niekto ju intenzívne tľapkal po oboch stranách tváre a  v nose zacítila prenikavú vôňu ťažkej pánskej kolínskej.

Neochotne otvorila oči.

„No sláva!“ hlas už znel celkom zblízka, až nepríjemne zblízka, „Ste zas tu, zlatúšik! Začínal som mať o vás obavy!“

Hermiona sa posadila a celkom nechápavo pozerala do nadšenej tváre Rendyho Fanvina.

„Ja žijem?“ položila celkom logickú otázku, no Rendy si ju vyložil opačne.

„Snáď ste sa nechceli odpraviť na onen svet, zlatúšik?“ pohoršene si prekryl ústa dlaňou s prsteňmi na každom prste.

„Odpraviť?“ Hermiona zvraštila tvár, ale uznala, že jej otázka musela pre Rendyho vyznieť presne tak. Rozhodne mu však nemala v úmysle vysvetľovať svoj zážitok. Alebo to bol predsa len sen?

„Nie, nechcela som sa zabiť. Len mi prišlo nevoľno,“ vysúkala prvú výhovorku, ktorá jej napadla a očami prebehla po podlahe. Znervóznela.

„Ak je to tak…“ Rendy spozornel a uprel pohľad rovnakým smerom. Kniha, ktorá bola zrejme príčinou všetkého, vykúkala spod kresla.

„Keby som sa chcela zabiť, som predsa čarodejnica, urobím to poriadne!“ zamrmlala Hermiona, ale Rendy už siahal po knihe ‚Inferos‘. Slabo zhíkla a čakala, že Rendyho kniha položí rovnako ako ju. Nestalo sa však vôbec nič. Rendy si pokojne prezrel nadpis a letmo prelistoval stránky. Potom zdvihol hlavu a premeral s Hermionu skúmavým pohľadom.

„Ach ták!“ predniesol objavne. Ďalej však nepokračoval. Obočie mu vyletelo dovysoka, vstal a začal sa prechádzať po knihovni. Hermiona ho pozorovala, ako si prstami pomaly premnel čelo a druhou vkĺzol do haldy talizmanov zavesených na krku. Zdanlivo bez rozmyslu sa nimi prehraboval, poťažkával jeden za druhým, zovrel na moment v dlani a popri tom strúhal na tvári roztodivné grimasy. Hermionu to nejakým zvláštnym spôsobom upokojovalo. Cítila sa unavená, oklamaná a podvedená a Rendyho pobehovanie, spolu so zvukmi nevyladenej symfónie na jeho krku, jej vlievalo do mysle omamne sa rozlievajúci kľud.

„Mám to, zlatúšik!“ skríkol znenazdania Rendy, urobil prudkú otočku čelom k Hermione sediacej na zemi a pokľakol k nej. V hrsti zvieral jeden z amuletov a voľnou rukou si ho opatrne prevliekal cez hlavu.

Hermiona ničomu nerozumela. Rendymu preskočilo, napadlo jej, ale nahlas by to nepovedala. Z jeho tváre totiž vyžarovalo niečo, čo jej bralo vietor z plachiet. Ale zároveň si bola istá, že mu môže veriť. Nechápavo pokrútila hlavou.

Rendy nesúhlasne zaochkal.

„Zlatúšik,“ sklonil sa k Hermione ako k dieťaťu, ktoré nie je v stave pochopiť triviálne veci, „je to predsa jasné!“

„Áno?“ nakrčila čelo Hermiona. Rendy vyzeral presvedčivo, iste vedel o čom hovorí, ale ona nechápala ani slovo.

„No,“ začal mentorsky, „keď pracujete, dajme tomu, s buberózou, na rúčky si natiahnete rukavičky z dračej kože, aby vaša pokožka neutrpela kontaktom s agresívnou šťavou, všakže?“

„Iste,“ kývla Hermiona, „ale ako to súvisí s …“

Rendy ju zastavil zdvihnutou rukou.

„Skrátim to,“ vstal z podlahy a natiahol ruku k Hermione, „posadíme sa, nebudem predsa viesť dišputy na zemi.“

Hermiona ho poslušne nasledovala. Vďačne sa usadila na pohovke, bola iste pohodlnejšia, ako dubové parkety.

„Chránite sa!“ predniesol významne Rendy a ešte významnejšie ďobol prstom do čohosi imaginárneho pred sebou, „Čokoľvek nebezpečné robíte, chránite sa. Ani prostý rytier sa nevybral do boja bez brnenia a štítu a to to bol iba mukel!“

„Použila som Oklumenciu, nebola som bez ochrany,“ chabo namietla Hermiona a začínala tušiť, kam Rendy smeruje.

„Oklumenciu!“ pohŕdavo vyprskol bytový architekt, pohodil celým telom a nechal vyniknúť súzvuku cinkavých tónov, „To je len mentálna ochrana a ‚Inferos‘ rozhodne nie je zbierka rozprávok na dobrú noc! Obsahuje popisné návody, ako zničiť človeka nielen duševne, ale i fyzicky. Chápete?“

Rendy mával tenkou knihou popred seba ako šabľou a Hermiona sa inštinktívne stiahla hlbšie  medzi opierky pohovky.

„Mnohokrát som mala v rukách knihy zo zapovedanej časti školskej knižnice v Rokforte a nič vážnejšie sa mi nestalo,“

„V školskej knihovni!“ Rendy zas prskal, „Nepochybujem o tom, že školská knižnica je celá opatrená bezpečnostným kúzlom. Knihy študenta postrašia, odhodia niekoľko metrov, či dokonca vydesia jeho dušu, až mu ľakom drkocú zuby ako kolesá starého kočiara na kamenistej ceste, no v podstate mu neublížia!“

Hermiona ani nedýchala. Neškodné knihy v zapovedanej časti knihovne? Prečo by ich toľko strážili?

Rendyho výraz sa nedal rozlúštiť. Prevrátil oči a uhladil si dokonale nagélovaný účes. Potom pozrel na Hermionu a potriasol hlavou.

„Tak nie. Netuším ako, a či vôbec sú tie bichle chránené. Chcel som vás, zlatúšik, postrašiť, lebo ste nerozvážna,“ odprskol bytový dizajnér, chvíľku vypadal, že zhľadúva ďalšie slová, no následne iba pohodil pravou rukou a vyfúkol vzduch v polohlasnom tc.

„Nerozvážna?“ obrnila sa Hermiona proti obvineniu, ale i tak musela pripustiť, že Rendy má pravdu.

„No samozrejme!“ prevrátil oči a pozrel na svoju zovretú dlaň, akoby dočista zabudol, čo v nej ukrýva. Tvár sa mu rozjasnila a  naklonil sa k Hermione a vystrel ruky pred seba, „Poďte bližšie, zlatúšik!“

Hermiona si od Rendyho  pokorne nechala navliecť na krk jeden z jeho amuletov. Päťcípa hviezda, vpísaná do kruhu, otočená jedným špicom hore a dvomi dole, zavesená na dlhej tenkej striebornej retiazke.

„Čo je to?“ odvážila sa opýtať, pričom otáčala prívesok v prstoch.

„Ach vy moderní čarodejníci!“ zas prskol Rendy, „Nepoznáte ani triviálny pentagram?“

„Myslela som, že je to iba muklovská povera,“ ohradila sa Hermiona dotknuto a pohodila plecami.

„Iste, povera!“ Rendy pretočil oči a už sa ani nesnažil skrývať svoje pohoršenie nad nevedomosťou.

„Nie teda?“ začudovala sa Hermiona.

„Muklovská možno, ale rozhodne nie povera!“ upokojil sa Rendy, „A funguje! Keby ste ho mali na sebe, mágia z kníh neprenikne až do vášho vedomia.“

„Hm…“ Hermiona ten malý amulet nechala voľne visieť medzi prstami a sledovala ako sa v pomalom rytme pohojdáva, „Ako to všetko viete, Rendy?“

„Aj ja sa predsa musím chrániť, zlatúšik,“ podvihol obočie nad nezmyselnou otázkou, „viete čo mágie sa skrýva v domoch, ktoré vylepšujem? Musel som nájsť niečo, čo by fungovalo aj bez neustáleho posilňovania magického štítu! Príliš ma to vyčerpávalo a odvádzalo od tvorby. A pritom to bolo tak jednoduché!“

„Aj bez použitia prútika?“ prerušila ho Hermiona.

„Samozrejme, že bez prútika!“ prskol Rendy a dotknuto si uhladil účes, na ktorom zaručene nebolo čo uhládzať, „Toto je totiž obrana proti čiernej mágii, ktorú vymysleli muklovia!“ zaštrngal zmesou amuletov, ktoré mu ostali na krku a zdvihol obočie.

„A funguje to?“ Hermiona nakrčila nos a striedavo pozerala na svoj pentagram i Rendyho amulety.

„Ja tomu rozhodne verím!“ vyhlásil Rendy, „Ostatne, nie je dostatočným dôkazom fakt, že ešte stále žijem?“

„Ale to ja nedokážem posúdiť,“ ozvalo sa v Hermione jej racionálne ja.

„Pche!“ zatváril sa urazene Rendy, „Ani v najhorších snoch si ,zlatúšik, nedokážete predstaviť, koľko mágie dokážu čarodejníci napchať do domu, aby sa cítili bezpečne! Veľmi veľa! A čím je dom starší, tým viac sa jej tam nazbiera! Syn nevie, čo použil na ochranu jeho otec a takto sa to opakuje!“

„Ale čo s tým majú spoločné nečarodejníci a prívesok, ktorý ste mi darovali?“

„Nepodceňujte jednoduché veci,“ podvihol Rendy ukazovák a ďobol ním do vzduchu, oproti Hermioninmu pentagramu, „I ja som na ich silu prišiel iba náhodou. Jeden známy mi dohodil zákazku v knižnici a ja som trošíčku neodhadol silu prútika. Predo mňa sa z políc vysypali knihy a navrchu ostala ležať práve tá, popisujúca význam amuletov. A možno to nebola náhoda a našiel som preto, lebo som hľadal!“

Hermiona mlčala a prehrávala si v hlave Rendyho slová. V dlani zvierala pentagram a takmer sa ho bála pustiť. Ak je taký všemocný, mala by niečo cítiť. Vibrácie, prílev energie, čokoľvek, ale tá malá kovová vecička spočívala v jej ruke celkom pokojne. Muklovia a obrana proti čiernej mágii! Rendy jej práve poriadne poprevracal myšlienky. Ona sama bola mukel a nikdy jej nič podobné nenapadlo. Pokiaľ si pamätala, o jej babičke z matkinej strany sa hovorievalo, že dokáže chorému uľaviť od bolesti a odvrátiť zlé. Nikdy nad tým hlbšie nepremýšľala, brala to ako fakt, na ktorý bola navyknutá od útleho detstva.

Vzdychla si. Rozhodne však nič neriskuje, ak bude na krku nosiť tú zvláštnu hviezdu. Zacítila na sebe Rendyho pohľad. Zdvihla oči a zbadala, ako si ju sústredene prezerá. Neuhol, ani keď sa im pohľady stretli.

„Ďakujem, Rendy,“ prehovorila, na čo on iba mávol rukou.

„Maličkosť,“ zašomral popod nos a hlasnejšie dodal, „mali by sme dokončiť poslednú izbu, zlatúšik!“

Hermiona  si zdesene uvedomila, že Rendy sa pohol smerom k jej spálni. K Siriusovej spálni! Chvatne vstala a rozbehla sa za ním.

„Túto nie!“ dobehla ho na prahu spálne a zastala mu cestu, „chcem ju nezmenenú ,“ naliehala a v hlase jej zaznela panika.

„Nuž rozhodne by si i táto miestnosť zaslúžila nová kabátik,“ namietol Rendy.

„Nie!“ vložila do slov rozhodnosť. Je to predsa Siriusova izba, musí ju zachovať presne v rovnakom stave, v akom ju používal Sirius.

„Ste si istá?“ Rendy nedôverčivo zaškúlil na vyblednuté tapety a prešliapanú podlahu.

„Celkom určite!“

„Zlatúšik,“ oslovil ju a pozrel jej vážne do očí, „iste máte svoj dôvod, nechávať spálňu v pôvodnom stave, ale nič vám nebráni zreštaurovať ju.“

„Veci ostanú pôvodné?“ nedôverčivo pokrčila obočie Hermiona.

„Do najmenšej zanedbateľnej vecičky!“ zdvihol dva prsty Rendy, akoby skladal prísahu, „Je to len, akoby ste zaštopkali pančuchu. Stále je to vaša stará pančucha, len vám z nej netrčia pršteky!“

„Hm,“ Hermiona si pretrela čelo a prebehla pohľadom po Siriusovej spálni. Prehoz cez posteľ mal na viacerých miestach prešúchané miesta, závesy na oknách dávno stratili svoju pôvodnú farbu, rovnako ako i pásikavá vzorka tapiet a podlaha, hoci čistá zásluhou Nixy, javila známky značného opotrebovania.

„Tak ako, zlatúšik Hermiona?“ ozval sa Rendy, dovtedy mlčky sledujúc Hermionino zvažovanie.

„Dobre,“ rezignovala napokon, „reštaurovať vám dovolím!“

„Skvelé!“ zoširoka sa usmial Rendy, „Sľubujem, svoje rozhodnutie neoľutujete!“

„Na vašu zodpovednosť, Rendy,“ zahundrala si Hermiona popod nos.

„Pche!“ pohodil nagélovanou hlavou dizajnér a vkročil doprostred miestnosti, „nielenže na moju zodpovednosť, zlatúšik,“ prehodil cez plece, „bude to dokonca grátis!“

„Och!“ Hermiona sa nezmohla na obsiahlejšie vyjadrenie pocitu, ktorý jej okamžite zovrel srdce, „Vďaka, Rendy,“ zašepkala, ale dizajnér nevnímal. Hlboko sa pohrúžil do práce a prútikom, uchopeným iba bruškami palca a ukazováka pravej ruky, nonšalantne kreslil do priestoru komplikované ornamenty. Z úst mu vychádzalo sotva počuteľné mrmlanie, Hermiona nerozumela ani náznak jediného z prednesených kúziel, no rozhodne fungovali.

Rendy stál nad farebným posteľným prehozom a Hermiona užasnuto pozorovala, ako predraté miesta doslova ožili. Uvoľnené nitky sa začali hýbať, predĺžili sa, aby sa vzápätí popretkávali do pôvodného vzoru lesklej atlasovej väzby.

 

„Rendy?“ oslovila ho po chvíľke pozorovania, „Nehovorili ste predtým, že zo starého nemožno vyčarovať nové?“

Rendy ustal v pohyboch a otočil sa.

„Ale ja nevyrábam nové,“ šibalsky sa uškrnul, „Sú to stále tie isté predmety, len ich magicky štopkám.“

„Chápem…“ kývla Hermiona.

„Nuž, ešte vám nejaký čas poslúžia, ale bolo by vhodné, pouvažovať o kúpe nového zariadenia. Toto ‚štopkanie‘, je príliš vyčerpávajúce. Keby z tejto izby nebolo cítiť pečať výnimočnosti, neprehovorili by ste ma na to,“ dodal a vrátil sa k svojej práci.

 

Hermiona viac nemala v úmysle Rendyho rušiť. Zaujal ju totiž niekto celkom odlišný.

Na práve opravenej posteľnej prikrývke sedel Sirius. Prehodil si nohu cez nohu a oprel sa o čelo postele. So zdvihnutým obočím pozoroval Rendyho počínanie. Keď dal Rendy do poriadku zašednutý záves a početné trhliny, ktoré boli jeho nelichotivou výzdobou ešte za Siriusovho života, zmizli do nenávratna, neveriacky pokrútil hlavou.

„Tuším sa mi ten šašo začne páčiť!“ povedal smerom k Hermione.

Neodpovedala. Siriusovu poznámku počula veľmi dobre, no donútila sa mlčať. Uvedomovala si, hoci Rendy pôsobí ako svojrázny excentrický umelec, mala možnosť presvedčiť sa, že pod tou cirkusovou fasádou sa skrýva vnímavá a sčítaná osobnosť.

Siriusovi posunkami naznačovala, že v prítomnosti Rendyho bude mlčať.

„Ale mňa nepočuje,“ uškrnul sa zas popod fúzy, „môj nezávideniahodný stav má bezo sporu aj pár výhod!“

Hermiona iba prevrátila oči stĺpkom.  Menej vhodnú chvíľu na objavenie, si už Sirius zvoliť nemohol! Snáď Rendy odíde skôr, ako sa Sirius bez rozlúčky vyparí.

„Hm,“ ozval sa zas Sirius a vstal z postele. Postavil sa Rendymu tesne po pravej ruke a sledoval, ako odpraskaná krbová mreža dostáva nový lesk.

„A je to!“ pyšne predniesol Rendy, urobil otočku a v širokom geste rozhodil rukami.

„Héj!“ zvolal dotknuto Sirius, keď mu jedna z rozšafne poletujúcich dizajnérových rúk preletela cez hlavu, „To sú spôsoby! A ja som ťa takmer začal mať rád,“ hundral a pre istotu sa prehmatal.

Rendy kráčal k Hermione, jeho krok nadobudol slávnostný dojem a ona mala čo robiť, aby neprepadla smiechu.

„A zvládli ste to úplne skvele, Rendy!“

„Óch,“ začervenal sa dizajnér, „To mne bolo cťou s vami spolupracovať, zlatúšik!“ Pohodil hlavou, na ktorej sa nepohol ani jediný nagelovaný vlások  a vykročil ku krbu. No odrazu v pol kroku prudko zastal, siahol zas rukou do svojej zbierky amuletov na krku a otočil sa k Hermione.

„Toto by sa vám rovnako mohlo hodiť, Hermiona.“

Hermiona prijala darovaný číro priehľadný kameň na koženej šnúrke a nevedela, či je v šoku viac z Rendyho  záujmu a starosti o ňu, alebo z absencie zlatúšika v oslovení.

„Je to kryštáľ,“ dodal dizajnjér, „šikovná vecička!“

 

Rendy zmizol v letaxovej sieti, sotva si s ním Hermiona stačila vymeniť zdvorilé pozdravy na rozlúčku. Bola trochu mimo z Rendyho správania, až tak, že na moment celkom zabudla na Siriusa.

Akoby plávala v nejakom podivnom sne a riadila sa nejasným svetlom kdesi v diaľke. Ale to vlastne nebolo v jej živote až také nové.