Draco sa nudil. Celé dve hodiny sa snažil zabiť čas, ale ten akoby nad jeho hlavou zastal a iba sa mu vysmieval.
Hermiona Grangerová sedela za stolom, niečo čítala v hrubej knihe a Draca celkom ignorovala. Zaujato listovala zažltnutými stranami, sem tam si urobila poznámku na pergamen a po dolistovaní na koniec knihy sklamane povzdychla a s nádejou siahla po ďalšej.
Draco sa odrazu postavil a nenápadne sa ponaťahoval, aby uľavil stuhnutým svalom.
„Grangerová, dáme si pauzu,“ zahlásil Draco tónom, nestrpiacim odpor.
Ale Hermione bol tón jeho hlasu ukradnutý.
„Pán je vari unavený?“ šprihla posmešne a ani nepodvihla oči od pergamenu.
„Áno! Nie! Rozhodne nie, ale začínam byť hladný,“ zamotával sa do výhovoriek dedič Malfoy Manoru.
„Tak si zavolaj domáceho škriatka, nech Ti prinesie olovrant,“ lakonicky vyhlásila Hermiona a bola by aj prevrátila oči dohora, keby práve nenatrafila na zaujímavý odstavec.
Nebolo v ňom vôbec nič o vynútených sobášoch, zato popisoval povinnosť príslušníka vyššej vrstvy, splodiť výhradne jediného dediča, aby majetok nemusel byť pri dedení rozdeľovaný medzi viacerých potomkov. Jedine v prípade, že sa do rodiny narodila dcéra, smel byť splodený druhý dedič. A ak sa potom narodil potomok mužského pohlavia, majetok zdedil celý a dcéra sa musela pre zabezpečenie pohodlného života dobre vydať.
Zaujímavé bolo riešenie, keď sa ako druhé dieťa opäť narodilo dievča. Vtedy najstaršia dcéra dedila vždy polovicu majetku a nech sa po nej narodilo hoci desať dievčat, delili sa iba o zostávajúcu polovicu.
„Do knižnice sa jedlo nepodáva,“ zavrčal Draco.
„Keby si sa nejakou knihou zaoberal, nenavrhnem ti to,“ odvrkla Hermiona a prevrátila stranu. Diskriminácie ženského pohlavia už mala plné zuby.
„Pôjdeš už?“ naliehal podráždený Draco.
„O chvíľu,“ odkladala Hermiona, „môj nápad to nebol, aby som sa zahrabala medzi hory pergamenu,“ precedila významne pomedzi zuby.
Ale Dracovi sa čakať nechcelo. Podišiel k čítajúcemu dievčaťu a hlasným zaklapnutím knihu zatvoril.
Hermiona ledva stihla vytiahnuť prst spomedzi stránok. Pokrčila obočie a vyčítavo zazrela na budúceho manžela.
„Chováš sa ako rozmaznané decko!“
„Tc!“ vyfúkol Draco a dlhými krokmi kráčal ku dverám. Hermiona pobehla, aby vyšla zároveň s ním. Nemienila testovať účinky ochrannej kliatby na vlastnej koži.
Čakala že Draco zamieri k jedálni, ale on sa rozbehol do prijímacieho salónu. Oboma rukami rozrazil dvere a vtrhol dnu.
„Vraj hladný,“ šomrala Hermiona a keďže sa chcela čím skôr vrátiť ku knihám, rozhodla sa nespustiť Draca z očí.
Vbehla za ním a v okamihu jej bolo jasné, že na jedlo nemyslel. Nearistokraticky uháňal rovno ku krbu a nabral do hrste letaxový prášok.
„Nerob to!“ okríkla ho Hermiona, ale Draco ju nepočúval.
„Kašlem na celibát! Kto mi zakáže baviť sa?“ zamumlal názov vychýreného baru a vhodil prášok do plameňov.
Hermiona bytostne neznášala cesty krbom a prenášadlá. Vír ktorý sa tvoril pri prenose bol horší, ako plavba na lodi počas hurikánu a ona už od detstva trpela kinetózou.
Nestačila sa ani poriadne nadýchnuť a ťažná sila ju proti vôli schytila do vzdušnej špirály a vliekla v závese za Dracom.
Dopadla na obe nohy, úspešne pribrzdiac na Dracovom chrbte. Zapotácal sa a venoval jej nazlostený pohľad.
„Nežiadal som ťa, aby si liezla za mnou, Grangerka!“ odprskával.
Hermionou prešla vlna spravodlivej zlosti.
„Nežiadala som ťa, aby si ma zatiahol do svojich špinavých plánov!“ vysunula bojovne bradu. „Keby si uvažoval pochopil by si, že za tebou musím ísť vždy, ak opustíš múry domova! Nedobrovoľne!“
„Kurva!“ uľavil si celkom prízemne napálený blondiak a zamieril k baru, kde si rozkázal dvojitú škótsku bez ľadu.
„A pre dámu?“ opýtal sa zdvorilo barman a usmial sa na Hermionu, usadenú na vedľajšej stoličke.
„Pff,“ Draco mávol neurčito rukou a venoval sa alkoholu. Vlial do seba naraz celý obsah skleneného pohára a ani poriadne neprehltol, už naznačoval čašníkovi rukou, nech mu donesie ešte raz to isté.
„Dám si nesýtenú minerálku s plátkom citrónu,“ objednala si sama, hoci s Dracom v bare sedieť nechcela. Ale v túto hodinu našťastie ešte zíval prázdnotou a jej potupa nemala okrem barmana iného svedka.
O chvíľu už usrkávala príjemne studenú tekutinu a Draco do seba obracal tretí pohárik.
Hermiona sa pokúšala upriamiť pozornosť na vyrovnaný rad plechoviek od piva z rôznych kútov sveta, ale sotva očami dosiahla na poslednú, nezaujímali ju. Lovila špáradlom rez z citrónu, počítala pootvorené okná, hádala pôvodnú farbu čalúnených stoličiek, ale ani jedna činnosť ju nemohla zabaviť natoľko, aby zabudla kde je.
Prešla ju trpezlivosť.
„Odchádzam,“ oznámila jednoducho a kráčala ku krbu.
„Nie!“ zmohol sa na protest Draco, pretože si i v opojenej mysli uvedomil, že tak isto ako kúzlo vtiahlo Hermionu za ním, pôjde i on za ňou.
„Malfoy Manor!“ vyslovila Hermiona a vstúpila do plameňov. Pretrpela let a len čo pevne zastala na mramorovej dlažbe, rýchlo odskočila nabok.
Pripitý Draco sa vyrútil v nasledujúcom okamihu a márne lapajúc rukami po pevnom bode na zachovanie vlastnej stability, bolestivo dopadol na zem.
Pár šťavnatých nadávok prerezalo vzduch a Hermiona sa tlmene zachichotala.
„Err…“ vyrazil zo seba neartikulovane Draco a zapichol zlostný pohľad na domnelú pôvodkyňu svojej potupy. Zdvihol sa z podlahy, neistými rukami si uhladil rozlietané vlasy a úpenlivo hľadal zámienku na pomstu.
„Ak sa máš zakaždým ťahať za mnou, zhoď zo seba to kaliko a nauč sa obliekať podľa svojho budúceho postavenia,“ šprihol napokon Draco jedovato.
„Skutočne?“ vyprskla Hermiona, očami zbehla svoj pásikovaný sveter a tmavomodré džínsy a nadýchla sa k odvete.
„Mám si založiť obojok a na nohu uviazať trestaneckú guľu?!“
„Nedramatizuj,“ zahundral Draco a narovnal si vlastné oblečenie.
„Máš pravdu,“ s vážnou tvárou pritakala Hermiona, „dám si iba obojok, guľu na nohu som získala už včera!“
„Ehm, mládež, mám spoločnosť,“ ozval sa do chvíľky ticha uhladený hlas a Hermiona si až vtedy všimla, že v prijímacom salóne stojí Lucius a vedľa neho sa bojazlivo prikŕča podivný mužíček v tmavohnedom habite a koženou aktovkou pod pazuchou.
„Je mi to jedno!“ pohodil rukou Draco a šomrajúc vybehol z miestnosti. Hermiona len dúfala, že ho zas nenapadne kamsi utiecť.
„Potrebujem sa vrátiť do knižnice,“ zavolala ešte za ním, ale odpovede sa nedočkala.
„Slečna Grangerová,“ oslovil ju Lucius, ak mi doprajete pár minút, môžem vám robiť spoločnosť v knižnici ja.“
Hermiona nevychádzala z údivu. Po chvíľke váhania usúdila, že bude radšej ignorovať Luciusa Malfoya, ako trpieť Dracovo unudené fňukanie.
Rezignovane prikývla a posadila sa do malého kresielka, potiahnutého lesklým vínovým atlasom. Zložila si ruky na kolenách a snažila sa vypadať nedotknutá uplynulými udalosťami.
Ale Lucius sa zdal byť zaujatý rozhovorom s malým čarodejníkom. Tlmene o niečom diskutovali a striedavo si podsúvali pergameny s veľkými pečaťami.
Hermiona sledovala meniace sa črty tváre svojho budúceho svokra a zdalo sa jej, že zazrela niečo ako spokojnosť. Vypadal ako mačka, ktorá má v dohľade misku smotany.
Ktovie čo bolo napísané v kôpke pergamenov, že to Luciusovi Malfoyovi tak očividne dvíhalo náladu.
No kým stihla rozanalyzovať svoje postrehy, Lucius si privolal brko a kalamár a na každý zo zvitkov pridal svoj podpis.
Malý chlapík zroloval jeden z pergamenov a podal ho pánovi Malfoy Manoru. Tie zvyšné vložil do aktovky a po hlbokom úklone zmizol v letaxovom krbe.
Lucius ostal na moment nepohnute stáť a s podivným úškrnom sledoval zvitok vo svojej ruke. Potom akoby precitol a obrátil sa k Hermione.
„Môžeme ísť, Hermiona.“
„Nerada ruším vaše pôvodné plány…“ mladá žena sa rozpačito postavila a pokúsila o úsmev, aj keď jej práve akási neznáma sila úpenlivo zvierala žalúdok.
„Nerobte si starosti, nerušíte,“ mávol rukou Lucius a podvihol zvitok vyššie, „musím predsa založiť tento dokument medzi ostatné písomnosti.“
Zo slov, ktoré venoval skrútenému pergamenu, zavanul chlad, až Hermionu nevdojak striaslo.
Ale keď Lucius podišiel k dverám, aby ich gentlemansky podržal, po chlade nebolo ani pamiatky.
