Hermione hlavou prelietali útržky spomienok na uplynulé dni. Zacnelo sa jej po poslednom pokojnom ráne na terase kaviarne, kde sedeli spoločne s Harrym a netušili aký prudký obrat urobia ich životy už o pár okamihov.
Povzdychla si nad nedostatkom informácií ktoré mala, teda skôr nemala, o Harrym a Ginny, ale keďže ich manželstvo nebolo vynútené v pravom zmysle slova, nachádzala v pomyslení na nich akési upokojenie.
Kráčala za Luciusom Malfoyom, odhodlaná prehľadávať rozľahlú knižnicu dovtedy, kým nedospeje k použiteľnej informácii.
A potom sa vyslobodí z nočnej mory. Nechcela zbytočne preháňať, ale pochybovala, že sa manželstvom vzťah s Dracom zásadne zmení.
Lucius bez slova vošiel do knižnice a nechal Hermionu prejsť dnu. Bola zamyslená a mračila sa. Podišla k stolu, kde mala naukladanú poriadnu kopu kníh, otvorila vrchnú a začítala sa do nej.
Lucius sa pristihol, ako sleduje stiahnuté črty tváre svojej budúcej nevesty a v duchu zahromžil na svojho syna. Pridobre poznal Dracovu ľahtikársku povahu, vedel o povrchnosti, s ktorou si vyberal svoje početné priateľky. Vedel o jeho názore o postavení ženy. Napokon, nebol v jeho veku iný.
Ale Hermiona nebola Narcissa.
Pán Malfoy Manoru si konečne spomenul na zvitky, ktoré potreboval bezpečne založiť. Odstránil z police falošný panel, imitujúci zoradené chrbty kníh a priložil koniec svojho prútika na zámok trezoru. Dvierka ticho cvakli a pomaly sa otvorili a kým zvitky zmizli v tmavom otvore, venoval im pohŕdavý pohľad.
Práve pochovával svoju minulosť a jediné čo ho mrzelo bolo, že tak neurobil skôr.
Trezor sa zavrel, panel bezpečne zapadol na pôvodné miesto a Lucius si všimol, že Hermiona ani len nezdvihla hlavu od kníh.
Jej odhodlanie, pretrhať putá s rodom Malfoy, ho zasiahlo priamo do ega. Draco bol jeho syn, nech už bola jeho povaha akákoľvek.
Hlboký povzdych mladej ženy ho vrátil do reality.
„Nevzdávate sa,“ skonštatoval a vzal do rúk jednu z kníh, ktoré odložila.
„Nie,“ zašepkala Hermiona rozhodne, ale na Luciusa sa nepozrela.
„Nuž…“ nedopovedal Lucius a luskol prstami. Po dvoch sekundách sa na tmavom stole zjavil drobný domáci škriatok zamotaný v niečom, čo vzdialene pripomínalo zdrap brokátového závesu. „Toto je Roll,“ postrčil ušaté stvorenie pred Hermionu, ktorá konečne odtrhla zrak od zožltnutého papiera.
„Teší ma,“ pokrčila s nepochopením obočie a zas sa vrátila k čítaniu.
„Bude vám odnášať prečítané knihy a donesie knihu, o ktorú ho požiadate,“ vysvetlil Lucius, „nemyslím, že Dracova aktivita siahala ďalej od kresla, v ktorom sedel.“
„Aha,“ zarazila sa Hermiona a pozrela na vyľakané stvorenie.
„Roll bude pre pani upratovať knihy. Roll má rád knihy, je v nich plno prachu. Roll bude upratovať…“ drmolilo stvorenie a nabralo do ručičiek hromádku prečítaných kníh.
„Ďakujem,“ vyslovila Hermiona a letmo pozrela Luciusovi do očí. Pozeral na ňu, až ju pálilo v žalúdku. Rýchlo sklopila zrak, ale pálenia sa zbaviť nevedela.
„Neďakujte,“ chladno vyslovil Lucius, „myslíte že ma teší, s akým zanietením sa snažíte vyhnúť zväzku s mojim synom?“
„Nestála som oň,“ ohradila sa Hermiona, „bola som prinútená. A počuli ste dôvody, pre ktoré si ma vybral Draco. Nemyslíte, že mám právo byť nahnevaná, či dokonca urazená?“
„Iste,“ prikývol Lucius, „ale manželstvá sa bežne uzatvárajú z oveľa prízemnejších dôvodov.“
„Žiaľ,“ zašomrala Hermiona zlostne a hlasno zaklapla knihu, ktorá jej opäť neposkytla žiadnu odpoveď. Ledva ju položila na stôl, zjavil sa Roll, knihu schmatol a odmiestnil sa.
Lucius sa nadýchol, ale odrazu nenachádzal správne slová. Celá situácia naberala na bizarnosti.
„Hermiona!“ oslovil budúcu Dracovu manželku a dal si záležať, aby znel patrične dôrazne, „čas sa kráti a vy dvaja s Dracom musíte byť zosobášení do týždňa od uzavretia Predurčeného zväzku. Ako iste viete, magické zväzky sú nekompromisné a doslovné.“
Slová Luciusa Malfoya Hermione pôsobili takmer fyzické bolesti. Kým stála v knižnici a listovala jednou knihou za druhou, mohla aspoň dúfať. A čas skutočne nepostál a žiaden prevratný objav doposiaľ neurobila. Zatvorila ďalšiu z množstva kníh a položila ju priamo do vráskavých rúk čakajúceho Rolla.
„Nevzdám sa ani potom,“ zašomrala.
„Chápem,“ prikývol Lucius a v duchu Hermione zložil poklonu za vytrvalosť, „ale dnes bolo pátrania dosť. Je čas na oddych,“ uzavrel a prial si čím skôr za sebou zavrieť dvere svojich súkromných komnát.
—
Okolo dverí Dracovej izby prešla Hermiona zľahka, aby ani jediným hlasnejším krokom na seba neupozornila. Spojovacie dvere začarovala silenciom a pridala detekčné kúzlo, ktoré ju malo upozorniť na pohyb.
Sadla si na posteľ a nechýbalo veľa, aby sa pustila do hysterického smiechu.
Predstava budúceho manžela v nej vyvoláva vlny odporu a to ešte nie sú ani zosobášení. Čo bude potom?
—
Nasledujúce ráno kopírovalo predošlé. Obrovská jedáleň, Lucius zahĺbený do čítania čerstvého vydania Denného proroka, dva strieborné poklopy, ukrývajúce oveľa viac jedla, než boli osoby prítomné v jedálni schopné zjesť.
Po veľmi dlhej a nudnej chvíli, ktorú sa Hermiona snažila vyplniť babraním sa v skvelých miešaných vajíčkach, Lucius odložil noviny bokom a zamračil sa na prázdnu Dracovu stoličku.
Rázne luskol prstami.
Takmer okamžite sa pred ním objavil domáci škriatok.
„Pán si želá?“ vystrúhalo zdvorilý úklon stvorenie odené v kuse starého brokátového závesu.
„Zobuď Draca,“ vyštekol Lucius, „a keby sa mu nechcelo vstávať, priveď ho hoci násilím.“
„To nepôjde, pane,“ zavrtel škriatok hlavou a Hermiona spozornela.
„Odmietaš splniť rozkaz?“ tón hlasu pána Malfoy Manoru sa zatriasol.
„Pán Draco sa ešte nevrátil domov,“ oznámilo stvorenie rýchlo, „a Don si pôjde za trest privrieť prsty do kovaných krbových dvierok! Zlý Don, nemôže priviesť mladého pána…“
„Čože?“ Hermione vypadla z rúk vidlička a s hlasným cinkaním niekoľkokrát poskočila na kamennej podlahe. „Nemožné! Nemohol predsa odísť bezo mňa!“
„Okamžite zavolaj všetkých domácich škriatkov!“ zasyčal na vyľakané stvorenie v pokrčenom brokáte Lucius. „Si neschopný!“
Don sa odmiestnil a kým sa Hermiona stihla nadýchnuť, v jedálni sa postupne jeden za druhým zjavovali všetci škriatkovia rodiny. Bolo ich celkom dvanásť a celkom posledný sa primiestnil roztrasený Don.
„Nájdite môjho syna!“ skríkol Lucius, ale kým stačil dopovedať, dvere jedálne sa rozleteli a dnu vošli v tesnom objatí Draco Malfoy a Pansy Parkinsonová. Chichotali sa a túlili k sebe s dôvernosťou, aká prináleží milencom.
Lucius na moment onemel. Pozrel na Hermionu, ktorá okamžite zbledla a našiel stratenú reč.
„Draco! Čo má tá maškaráda znamenať? Prečo si priviedol slečnu Parkinsonovú a vôbec… Ako?“
„Slečna Parkinsonová, otče,“ Draco sa predklonil, aby vzal Pansy za ruku a spoločne predpažili, „je od včera večera pani Malfoyovou,“ dodal víťazoslávne a naklonil dlaň dievčaťa tak, aby umožnil veľkému kameňu na jej prsteni vyniknúť.
„Ako?“ šepla zmätená Hermiona, pomyslela na hory kníh a premárnený čas. Že je vlastne voľná, jej dochádzalo iba pozvoľna.
„Vidíš, šprtka,“ pyšne šprihol Draco do tváre svojej bývalej snúbenice, „vyriešil som záhadu. Som lepší ako ty!“
„Samozrejme že si lepší,“ uškrnula sa Pansy lascívne a Draco ju hlboko pobozkal pred očami otca.
„Takže ja môžem ísť,“ nadýchla sa Hermiona a usmiala sa. Oči sa jej stretli s pohľadom Luciusa Malfoya. Sledoval striedavo svojho syna a potom Hermionu.
„Po svoje osobné veci si niekoho pošlem. Zbohom!“ vyslovila rýchlo a vybehla z jedálne. Už ani minútu navyše nechcela stráviť v Dracovej spoločnosti.
Vbehla do prijímacej miestnosti, nabrala do hrste letaxový prášok a spolu s adresou bytu, kde do tej nešťastnej udalosti bývali spolu s Harrym, vstúpila do plameňov.
Vystúpila na koberec v známej obývačke.
Šťastne sa zasmiala a chcela sa rozbehnúť do svojej izby, keď ju odrazu voľačo silno udrelo do chrbta.
Pred očami sa jej zatmelo a ona začala padať. Matne sa jej zdalo, že dopadla do niečoho mäkkého, ale potom ju vedomie opustilo úplne.
