Nové ráno prinieslo rozpaky. Hermiona sa prebudila v obrovskej posteli, do ktorej si večer určite nelíhala.

Posadila sa a postupne si vybavovala detaily uplynulého dňa. Chaoticky sa vynárajúce spomienky ju rozrušili.

Lucius spokojne odfukoval na jednej z pohoviek a bolo jej zaťažko uveriť, že vymenil pohodlie postele za otlačený chrbát.

 

Hermiona sa potichu vymotala z prikrývok a po špičkách kráčala k dverám. Nechcela prebudiť pána domu – po ďalšej konfrontácii v nočnej košeli netúžila.

Dvere otvorila bez problémov a opatrne vykukla na stíchnutú chodbu. Hoci neverila, že by Narcissa strávila noc na chodbe a doteraz niekde striehla učupená za stolíkom, premkli ju obavy, keď uháňala k svojej izbe.

O niečo pokojnejšie sa cítila, keď zaklapla dvere na miestnosti, ktorá jej mala byť útočiskom.

 

Z Dracovej izby sa niesli hlasné zvuky chrápania. Podľa stavu, v akom ho včera videla naposledy, bude zrejme spať dlho. A chrápať. Hermiona nakrčila obočie a spojovacie dvere začarovala tíšiacim kúzlom.
Po krátkej sprche, ktoré z nej nepatrne zmyla prach včerajšieho dňa, sa síce necítila lepšie, ale aspoň zabila čas.
Pomyslel niekto vôbec na to, čo tu bude celé dni robiť?
Neverila že by jej dovolili normálne sa zamestnať. Pokiaľ vedela, ani Narcissa nikdy nepracovala. A preto jej z nudy preskočilo.
Dostala sa do mimoriadne divnej rodiny! Šialená svokra, impotentný manžel a …
Hermiona sa zarazila. Akosi nedokázala nájsť výstižný prívlastok pre budúceho svokra.
Arogantný? Včera sa jej takým nezdal. Povýšenecký? Nebola si istá.
Pravdepodobne bude tiež šialený! Zhrnula si v duchu Hermiona, ale cítila sa ako po vyslovení  krivej prísahy.
Čím skôr nájde cestu k slobode, tým lepšie. Odpúta sa od Draca a potom…

Pre Merlina! Ministerstvo nedovolí, aby ostala slobodná! Zas ju predhodia na výber.
Hermione sa zatmelo pred očami. Opäť pomyslela na starého čarodejníka, ktorý jej posielal vzdušné bozky. Odrazu jej Draco nepripadal ako to najhoršie riešenie.
No napriek zisteniu, pomyslenie na neho v nej vyvolávalo vlnu nechuti.
„No tak, Hermiona,“ prehovorila nahlas sama k sebe, „ty sa nevzdávaš! Ty bojuješ! A bol by v tom čert, aby si niečo nenašla v obrovskom množstve kníh!“

A keď nie, aspoň zmysluplne strávim čas do úplného pominutia rozumu. Dodala už iba v duchu, pretože nahlas by to znelo horšie.

 

Nahmatala prútik a držiac ho len pre istotu v pevnom zovretí, vyšla na chodbu.

 

Ohromujúce ticho Hermionu prekvapilo. Čakala by čokoľvek. Pobehovanie domácich škriatkov, dupot nôh po schodoch…
Ale to by zrejme musela byť v celkom inom dome.
Ticho takmer rezalo uši. Cez okná dnu neprenikol ani len slabý odraz života. Celkom nič. Dom musel mať zvukovú bariéru tesne pri múroch, inak by bolo počuť aspoň spev vtákov, ktorých videla posedávať na konároch.

Hermiona kráčala po špičkách ako ťarbavá baletka a i tak sa jej zdalo, že vydáva nepatričný hluk.
Zarazila sa nad svojím strachom a došliapla na celú plochu chodidla.

Malfoy Manor, zvykaj si!

V ozvene vlastných krokov prešla na koniec chodby a natiahla ruku ku kľučke dverí, za ktorými tušila knižnicu.

 

„Kam máte namierené, slečna Grangerová?“ preťal ticho mužský hlas.

 

Dlaň minula kľučku o milimetre. Hermiona sa strhla a prudko otočila, ako prichytená pri čine. Lucius Malfoy stál iba pár krokov za ňou a ona si bola istá, že jeho kroky nepočula.

 

„Do knižnice?“ zneistená žena sa pozrela na vysoké dvojkrídlové dvere a až potom pomyslela na ochranné kúzla.
„Smer máte správny,“ uškrnul sa Lucius, „ale váš stav je nevyhovujúci.“

 

„Verte, že som v stave najvyššej núdze,“ snažila sa udržať si rovnováhu.
„Mal som na mysli stav manželský. Dňom, ktorým vám bude patriť meno Malfoy, získate plný prístup ku knihám. No dovtedy len v sprievode iného nositeľa toho mena,“  Lucius sa pobavene usmieval.

 

Hermionu zamrzelo, že nevzala do úvahy mágiu, ktorá chráni knihy.

Zazrela na kľučku, ktorej sa takmer dotkla a detinsky ukryla ruku za chrbát.

„Ale to mi bude komplikovať hľadanie,“ vyčítavo skrivila ústa a Dracovi na konto pripísala ďalší čierny bod.

 

„Myslím, že Draco sa rád obetuje,“ predniesol Lucius naoko vážne a nedalo mu, aby nepomyslel na synov včerajší zmučený pohľad, po vypočutí vyhliadok do budúcnosti.

 

„Len škoda, že nie je tu,“ zrozpačitela Hermiona.
„Potom by ste mali ísť do jedálne,“ navrhol Lucius, „verte, ak sa môj syn zobudí, hlad bude to prvé, na čo bude myslieť.“

 

Hermiona zmučene kývla hlavou. Jedáleň. Stačila malá zmienka jedla a v bruchu jej nepatrične zaškvŕkalo.

Lucius si to buď nevšimol, alebo, čo bolo pravdepodobnejšie, iba taktne nekomentoval.

S hrdo zdvihnutou hlavou odkráčal dolu schodmi a nechal na rozhodnutí Hermiony, či pôjde za nim.

Nebolo čo riešiť. Žalúdok protestoval a dobré raňajky, (alebo žeby už obed?)  boli jediné riešenie.

 

Jedáleň bola obrovská, čo už Hermionu nedokázalo prekvapiť. V tomto dome zjavne neexistovalo nič v štandardných rozmeroch.

Lucius sa posadil za vrchstola a siahol po čerstvom výtlačku Denného proroka. Prelistoval ho iba letmo a s pohŕdavým odfrknutím ho hodil späť na dosku stola.

„Škrabáci majú zas materiál na svoje nezmysly!“ vyprskol zlostne.

 

Hermionu zamrazilo. Nemusela ani hádať, aká téma naštartovala novinárske brká. Natiahla krk a zaškúlila na skrčený papier. Spoznala sa okamžite. Museli ju odfotografovať pri podpise zväzku, ale nevybavovala si kedy. Draco stál vedľa nej, no videla z neho iba kus pleca a ruku. Napätím celkom zabudla dýchať a keď si to uvedomila, bolestivý dúšok vzduchu ju až zaštípal v hrudi.

 

„Nemá cenu sa tými výplodmi zaoberať,“ poznamenal ešte stále mrzutý Lucius, „a posaďte sa konečne!“

Vzal prútik a nechal noviny zmiznúť.

 

Jedálenský stôl z tmavého dreva ponúkal pohodlné stolovanie minimálne dvadsiatim osobám. Sadnúť si na opačný koniec, pripadalo Hermione smiešne.  Vedľa Luciusa Malfoya sa posadiť nechcela, ale prípadná konverzácia by mohla byť zložitá, ak by na seba museli pokrikovať na diaľku.

Odrátala si štvrtú stoličku od pána domu a posadila sa.

 

Lucius podvihol obočie a možno chcel niečo poznamenať, ale v momente ako Hermiona dosadla na asketicky tvrdé čalúnenie stoličky, zjavili sa domáci škriatkovia a pred oboch položili zakryté strieborné podnosy.

Hermiona nestíhala otvárať oči nad ponukou. Horúci mäsový vývar, žemle, džem, plátky opekanej slaniny, miska s praženicou. Je tu na výkrm, alebo dostala prídel na týždeň dopredu?  Pokrčila nosom, ale kradmý pohľad ju uistil, že Luciusov podnos bolo zaplnený celkom identicky. A to žila v domnienke, že hostiny vo Veľkej sále Rokfortskej školy, boli lukulské hody. V mylnej domnienke.

Aristokrati! Majú vari tri žalúdky?

Zahundrala v duchu a rozhodla sa iba pre vývar a žemľu.

 

„Kam ste mali včera večer namierené, slečna Grangerová?“ vzhliadol Lucius od svojho podnosu z jedlom.

 

„Do knižnice,“ odvetila Hermiona, pomedzi sústa.

 

„Ale v tom prípade,“ uškrnul sa Lucius a nabodol na vidličku plátok slaniny, „zachránil som vám život trikrát!“

 

„Srdečná vďaka,“ zamumlala si Hermiona popod nos a zlostne pretrhla žemľu na polovice.
„Nie ste nadšená vyhliadkou, že budete Malfoyová,“ zvážnel pán domu.

 

„Máte skvelý postreh,“ Hermiona si nedokázala odpustiť pichľavú odpoveď.

 

Plátok chrumkavej slaniny zmizol v ústach svetlovlasého muža. Nechcel vchádzať na horúcu pôdu a diskutovať o vzájomnej príťažlivosti medzi vlastným synom a jeho nastávajúcou, tým skôr, že sa evidentne žiadna príťažlivosť nekonala.

„Slečna Grangerová,“ náhla myšlienka ho donútila položiť otázku, „viete že nepoznám vaše krstné meno?“

 

Hermiona takmer vypľula hlt polievky. Nuž ale áno, budú predsa rodina a nemôže sa nechať oslovovať ‚slečna Grangerová‘.

„Som Hermiona.“

 

„Máte nezvyklé meno,“ zamyslel sa Lucius, „myslím, že som kedysi poznal jednu Hermionu. Bola excentrická a praktizovala magické rituály so sviečkami a zvončekmi.“

 

„A ja som si myslela, že mám originálne meno,“ usmiala sa konečne Hermiona, „a mám radšej knihy.“

 

„Nerád som vám pokazil ilúzie, Hermiona,“ Lucius vzal zo stola biely obrúsok, zľahka si ním prešiel po ústach a jeho tvár sa stala dokonale nečitateľnou.

 

Dvere jedálne hlasno vrzli v pántoch a Hermionina odpoveď zostala nevyslovená. Dnu vošiel Draco. Zažmurkal oproti svetlu, prenikajúcemu spoza jemných závesov a prehrabol si vlasy, ešte stále vlhké zo sprchy.

Hoci oblečený v čistej košeli a vyžehlených nohaviciach, nemohol poprieť večer strávený zapíjaním frustrácie.

 

Hermiona zaťala sánku. Nedokázala Dracovi venovať ani jeden prívetivý pohľad. A vraj ráno múdrejšie večera! V noci sa nestal žiaden zázrak, necítila ani len náznak pozitívneho citu voči svojmu budúcemu manželovi.

Stále na ňu pôsobil ako rozmaznané prerastené decko, ktoré tvrdohlavo dupe nohami uprostred hromady omrzených hračiek a žiada si ďalšiu.

Nechcela byť tou ‚ďalšou‘ hračkou, ktorá skončí na vrchole kopy použitých.

Keby sa Draco aspoň chvíľami správal dospelo, ako muž, ako gentleman.

Hermiona si vzdychla a odsunula od seba misku s nedojedeným vývarom.

 

„Vidím, že si opäť pri zmysloch, synu,“ škodoradostne sa uškrnul Lucius.

„Eah…“ zamumlal neurčito Draco a zosunul sa na najbližšiu stoličku pri stole. Okamžite sa pri ňom objavil domáci škriatok a položil pred pána zakrytý podnos. Zdvihol poklop a posunul pred pána fľaštičku s elixírom proti opici, šálku tuhej čiernej kávy a hustú slepačiu polievku.

Draco okamžite siahol po elixíre.

 

„Na ktorý deň v týždni ste stanovili dátum sobáša?“ prehodil akoby mimochodom Lucius a po očku pozoroval Dracov meniaci sa výraz tváre.

 

Hermiona zaúpela a v duchu prosila o zázrak.

 

„Od plánovania spoločenských udalostí je tu predsa matka,“ zašomral Draco mrzuto, „kde vlastne je?“

 

„Tvoja matka mala v noci prudký záchvat deštrukcie, vyvolaný poznaním tvojej blízkej budúcnosti,“ objasnil Lucius.

 

„Záchvat deštrukcie?“ Draco pokrčil obočie. „To by vysvetľovalo môj sen, v ktorom sa ma vlastná matka snažila zabiť.“

 

„Tvoj sen bol zrejme veľmi blízko reality,“ vydýchol Lucius.

 

„Matka ma chcela zabiť?“ Dracova ranná dezorientácia naberala na obrátkach.

 

„Zabiť iste nie, to by si už bol po smrti, synu. Zrejme si len potrebovala vyliať zlosť,“ podotkol Lucius bezvýrazne, akoby konverzoval na tému počasie.

 

Draco privrel oči. „Kde je matka teraz?“

 

„Tipujem, že v niektorom zo svojich domov, čo zdedila po svojej rodine.“ Zmienku o domoch Lucius vypľul ako urážku.

 

„Vráti sa ešte dnes?“

Draco pôsobil prinajmenšom zmätene a Hermiona cítila sladkú škodoradosť, keď jeho pyšnej tvári odrazu chýbala vždy prítomná bohorovná istota. Zato Lucius predvádzal kamennú tvár.

 

„Nevráti. Tvoja matka sa rozhodla pre samostatný život a ja som jej vyhovel,“ uzavrel Lucius stručne a vstal od stola.

Draco pootvoril ústa a chcel ešte niečo povedať, ale Luciusov výraz hovoril jasnou rečou. Téma je uzatvorená.

 

„Mimochodom, synu,“ obrátil sa Malfoy starší k potomkovi, „pripomínam ti, že dvere knižnice sú chránené. Bolo by vhodné, aby si svoju nastávajúcu manželku osobne sprevádzal.“

 

Presne dva a pol nádychu trvalo Dracovi, kým zas našiel svoju rovnováhu. Pokrčil obočie a vyčítavo sa obrátil k Hermione.

„Grangerová, budeš sa na mňa ešte dlho vyškierať, alebo môžeme ísť hľadať užitočné informácie, ktoré nás z tejto mizérie dostanú?“

 

Situácia vôbec nebola k smiechu, ale Hermiona si úškrn neodpustila. Zvlášť, keď jej ho Draco dopredu neprávom vytkol.

„Povedal ten, čo vyspával opicu,“ zašomrala si popod nos a so zdvihnutou hlavou preplávala okolo nadurdeného Draca.

„Ideme?“ Dodala už zreteľne.

 

Draco nebol tímový hráč.  Spolupráca bolo niečo, čomu sa snažil vždy vyhnúť, alebo od začiatku smeroval dianie smerom, aby vynikol iba on sám. Napriek okolnostiam, odmietal si pripustiť, že výber budúcej manželky bol nepremysleným činom.

A ani na chvíľu neuvažoval, že sa bude krčiť na knihami.

Pár dní  bude musieť pretrpieť, Grangerová sa stane Malfoyovou a dôvod, prečo by ju mal v knižnici sprevádzať, pominie.

Budú to ale neznesiteľne nudné dni.

 

 

Draco otvoril dvojité dvere a sebavedome vošiel prvý. Hermiona rýchlo vkĺzla dnu za ním.

 

 

Knižnica perfektne zapadala do megalomanského poňatia Malfoy Manoru. Obvodové steny pokrývali tmavé dubové regály, na prasknutie naplnené knihami. A aby sa k horným policiam dalo dostať pohodlne a bez strachu pádu z rebríka, bola dookola vybudovaná galéria s masívnym zábradlím.

Hermiona čakala, že knižnica pánov Malfoy Manoru bude veľká, ale napriek tomu ju množstvo kníh ohromilo. A vydesilo.

Kým sa jej podarí nájsť knihu, v ktorej by mohol byť kľúč k vyriešeniu problému, buď zostarne a bude jej to už jedno, alebo zošalie a bude jej všetko jedno.

Má zmysel hľadať?

Úkosom pozrela na Draca. Sedel rozvalený v jednom z kresiel, nedbalo listoval v najnovšom čísle magazínu Stíhačova zlatonka a nejavil záujem o okolie.

Pod zaťatými zubami uväznila nadávku, celkom sa nehodiacu k jej povahe a vybrala sa k policiam s knihami, ktoré už na prvý pohľad vypadali staršie ako staro.