Večera prebiehala v tichej, ale vôbec nie pokojnej atmosfére. Hermiona na sebe neustále cítila Luciusov pohľad a nedokázala zabudnúť na mizerné milimetre, ktoré ju delili od bozku.

Alebo to bola Luciusova verzia hry na mačku a myš?

Občas zdvihla pohľad od neskutočne lahodného pečeného jahňacieho a vždy narazila na oceľovošené oči, ktoré sa na ňu pozerali.

A v rozpore s farbou ocele, bolo v nich niečo, čo ju prepaľovalo až na dno žalúdku.

Hral sa s ňou. Vedela to a napriek zisteniu necítila pohoršenie.

Podvedome prešla palcom po chladnom kove manželského prsteňa a v žalúdku sa jej okamžite roztancovali divoké motýle.

Okamih, kedy bude dojedené posledné sústo, dopitý posledný dúšok a odložený posledný obrúsok, nastal

Hermiona sa rozpačito pohla na stoličke, na čo Lucius zareagoval pobaveným pohľadom spopod privretých očí.

I on práve odložil úhľadne zložený obrúsok .

„Nedáš si ešte zákusok, Hermiona?“ spýtal sa svojej novomanželky.

„Nie, ďakujem,“ zavrtela rýchlo hlavou ona, „dnes už ďalšie jedlo nezvládnem.“

„Ako myslíš,“ uzavrel Lucius, vstal od stola a vykročil k Hermione.

Stuhla. V tom momente netušila, či by mala podriadiť chovanie etikete a čakať, kým k nej príde a odsunie jej stoličku, alebo radšej poslúchnuť naliehavý vnútorný hlas a rozbehnúť sa mu oproti. Kým zvádzala vnútorný boj, jej manžel stál tesne za ňou.

Lucius chytil stoličku a pomohol jej vstať.

„Dovoľ, moja krásna žena, aby som ťa odprevadil do spálne,“ vystrel ruku a gestom ju vyzval, aby sa ho chytila.

Hermiona sa zachvela. Ako opitá, hoci vypila iba pohár jemného bieleho vína, kráčala chodbou zámku a nechala sa viesť.

Keď Lucius zastal pred dverami izby, v ktorej doposiaľ bývala, s nepochopením na neho pozrela.

„Dnes bol náročný deň,“ riekol Lucius a na perách mu pohrával zvláštny úsmev, „odpočiň si, Hermiona.“

Hermiona mala na jazyku množstvo otázok, ale ani jednu nedokázala sformulovať tak, aby neznela ako urazené fňukanie ohrdnutej ženy.

„Dobrú noc,“ povedala narýchlo a v hlase jej zaškrípalo sklamanie, hoci sa veľmi snažila, aby znela ľahostajne.

„Dobrú noc,“ odpovedal Lucius a otvoril dvere. Skôr ako si Hermiona stihla vymaniť ruku z jeho dlane, vtlačil jej krátky bozk na odhalené zápästie.

Hermiona zalapala po dychu a vkĺzla do prítmia svojej dočasnej izby. Dvere zaklapli a ona sa o ne oprela. Triasli sa jej kolená i ruky a vlastne na jej tele nebolo časti, ktorá by sa nechvela. Či už rozčarovaním, alebo vzrušením.

Lucius sa spokojne usmial. Čakanie prinášalo svoje ovocie. Mrzelo ho síce, že seba i svoju manželku okradol o svadobnú noc, ale veril, že spolu prežijú nocí nespočítane, tak čo tam po jednej.

Nechcel aby mala Hermiona pocit, že je do niečoho vmanipulovaná, aj keď svojím spôsobom jeho správanie manipuláciou bolo.
Predurčené zväzky a jeho podarený synáčik sa postarali, že sa dve osoby z celkom odlišných svetov museli zosobášiť.
Skutok bol dokonaný, či takmer dokonaný, a Lucius v zásade neprotestoval. Pri Dracovej povahe sa mu mohla ako nevesta dostať niektorá z jeho letmých, nie príliš inteligentných, známostí.

Lucius sa spokojne usmial. Dnes ešte bude spať v studenej posteli a celý zajtrajšok bude svoju mladomanželku rozmaznávať, aby celkom rozptýlil jej obavy z ich vzťahu.
A možno tak trochu i tie svoje.

Ale najskôr si dopraje dôkladnú ľadovú sprchu.

Hermiona sa frustrovane oprela o vnútrajšok dverí. Cítila sa podvedená, cítila sa byť obeťou sofistikovanej hry o ktorej pravidlách nemala ani poňatia.

Čo sa to práve stalo?

A prečo cíti poníženie z Luciusovho odmietnutia?

Nemala by byť spokojná, že si Lucius nenárokuje svoje práva vo vynútenom manželstve?

Keby nebolo naberaných šiat, klesla by na zem. Takto si radšej dopomohla malým kúzlom a šaty vyzliekla. Postupne zo seba zhodila i ostatné oblečenie a zatiahla za sebou záves nad vaňou, aby si dopriala dlhú, horúcu sprchu.

Keď o nejaký čas ležala v posteli a v mysli si premietala útržky dňa, stále nenachádzala odpoveď a vysvetlenie Luciusovho správania.

Vyčerpaná sa schúlila do klbka a pretiahla si prikrývku cez hlavu.

Keď otvorila oči, zistila, že spala sotva dve hodiny. Otočila sa na druhý bok, ale hoci veľmi chcela, spánok neprichádzal.
Nasledujúcu pol hodinu strávila vymýšľaním rôznych polôh, aby opäť zaspala.
Nič však nepomáhalo, aby sa opäť dostala do ríše Morfea.

Napadlo ju privolať domáceho škriatka a požiadať o niečo na spanie, ale zvolila iné riešenie.

Vstala z postele, prehodila cez seba tenký župan a zamierila priamo do salónu, k Luciusovej zbierke kvalitného alkoholu. Zaumienila si, že malý pohárik dobrej whisky by jej mohol privodiť skorú otupenosť a odprevadiť ju k spánku bez zbytočných snov o horúcich perách.

Čo najtichšie precupitala tmavými chodbami a neomylne našla správne dvere. Vošla dnu a vďaka mesačnému svitu zamierila k stolíku s tvarovanými karafami. Vzala do rúk tú, z ktorej videla nalievať Luciusa a dopriala si na dva prsty hodvábne zlatého moku do širokého pohára.

Sotva si stačila zvlažiť hrdlo prvým dúškom, tvár jej zboku osvietil kužeľ striebristého svetla.

„Ktože to pije moju whisky?“ šokovaná Hermiona sa otočila za hlasom. Na sofa sedel Lucius a kým v jednej ruke zvieral prútik, pôvodcu svetla, ktoré Hermione dráždilo zrenice, v druhej držal rovnaký široký pohár s iskrivým nápojom.

„Prepáčte, pane, nemohla som spať…“ habkala a hoci sa v duchu kárala za zmätené správanie, nevedela si pomôcť. Pohľad na Luciusa, oblečeného iba v dlhom župane ju privádzal do rozpakov a nedovoľoval stvoriť zmysluplnú vetu. Čierna látka hodvábneho odevu priliehala k telu ako druhá koža a hra svetla a tieňov dala vyniknúť tomu, čo bolo ukryté pod ňou.
Hermiona sa previnilo pozrela na svoj župan. Siahal jej do pol lýtok, takže spod neho vykúkala dlhá nočná košeľa, ktorá milosrdne skryla teplé, ale nie príliš oku lahodiace papuče. V duchu si poďakovala, že župan poriadne uviazala, pretože o čo viac nočná košeľa zahaľovala pri nohách, o to menej ukrýval jej tvarovaný živôtik, držiaci len na dvoch tenulinkých ramienkach.

„Lucius, pre moju manželku Lucius!“ odrecitoval Lucius a z hlasu s dalo ľahko spoznať, že pohárik whisky v jeho prstoch nebol prvý. Mávol prútikom, aby ukončil kúzlo Lumos a rozsvietil rad sviec vo vysokom stojane.

Teplý mihot sviec bol príjemnejší, ako studené magické svetlo, napriek tomu sa Hermiona zachvela.

„Lucius…“ zamumlala a nič rozumnejšie jej nenapadlo, ako si poriadne upiť z whisky, ktorú nervózne stískala v prstoch. Whisky jej skĺzla dole hrdlom a zanechávala za sebou pálivú stopu, následne vystriedanú hrejivým pocitom.

Nastalo ticho, prerušované iba tichým cinkaním kociek ľadu, narážajúcich o okraje Luciusovho pohára.

„Ani vy nemôžete spať?“ ozvala sa Hermiona, dávajúc dôraz na každé slovo, ktorým Luciusovi vykala.

„Veru nie, prekvapivo,“ s hraným dramatičnom v hlase, oznámil Lucius.

„Aha…“ zmĺkla Hermiona a uvažovala, ako by čím skôr z podivnej situácie vycúvala, aby to zároveň nevypadalo ako zbabelý útek.

„Dnes v noci som mal spať pri svojej manželke, ale myslím, že má zo mňa hrôzu,“ rozohral podivnú partiu Lucius. Upil si z whisky a naklonil hlavu smerom k Hermione. Stíšeným hlasom dodal, „vôbec sa jej nečudujem.“

Hermiona privrela viečka. Musela prehltnúť, aby sa zbavila hrče v krku.

„Čo myslíte vy?“ Lucius prešiel na vykanie.

„Možno…“ Hermoinin hlas znel ako hrdzavé pánty na starej skrini, „možno sama nevie popísať svoje pocity a potrebuje iba trochu času…“

„Čas!“ pohŕdavo to slovo vypľul Lucius, „toho je málo! Zúfalo málo!“

Hermionu striaslo pri tóne jeho hlasu. Áno, vedela, že iba odkladá nevyhnutné a pri nedodržaní pravidiel sa mágia predurčených zväzkov postará o naplnenie manželstva.

„Ale ja ju chápem…“ pokračoval Lucius vo svojom hraní, „musí ma iste nenávidieť!“

„Nie!“ skríkla zdesene Hermiona a vzápätí si pritisla ruku na ústa, pretože Lucius ju prepáli pohľadom, ktorý azda vinou vypitého alkoholu nedokázala dešifrovať.

„Slečna Grangerová,“ prehovoril Lucius, „vám je ľahko naplniť svoje nomen omen, keď vaše meno je Hermiona Grangerová, ale ja sa volám Malfoy!“

Jeho hlas zarezonoval salónom.

„Tiež sa volám Malfoyová!“ riekla Hermiona a bojovne podvihla bradu. Vliala do seba zvyšok whisky a pohár s hlasným cinknutím položila späť na stolík. Urobila krátky krok, ale tam ju odvaha opustila.

Lucius sa na cinkavý zvuk mierne strhol. Niečo si pre seba zašomral, narovnal sa a poklepal prstami po sofa.

„Sadni si ku mne, Hermiona!“

Hermiona chcela v prvom momente odporovať, ale naliehavosť v jeho slovách spôsobila, že poslušne prešla až k Luciusovi a bez slova sa posadila tesne vedľa neho. Nervózne sa pomrvila, ale sofa jej nedávala príliš veľa priestoru na súkromie.

Celou dĺžkou stehna sa opierala o pevné stehno svojho manžela a hoci chcela zachovať pokoj, cítila ako k nej cez tenkú látku županov prúdi teplo. A to jej túžený pokoj nepridávalo.

„Na čo myslí moja žena?“ chrapľavo sa spýtal Lucius. Ozval sa zvuk trieštiaceho sa skla, ale Lucius sa o osud pohára s poslednou kvapkou whisky nestaral. Ovinul paže okolo mladej ženy a zopakoval svoju otázku, „na čo myslíš, Hermiona?“

„Na svojho manžela,“ šepla Hermiona a pritúlila sa do Luciusovho náručia. Nemala čo stratiť, boli napokon manželia a Lucius ju priťahoval.

„Dočkal som sa,“ spokojne sa usmial Lucius neomylne vyhľadal pery svojej manželky.