Nové ráno opäť prinieslo Hermione skutočné bolesti hlavy a s nimi spojenú mrzutú náladu. Kiež by mohla po celý zvyšok života ostať zachumlaná do prikrývky a nikdy nevyliezť z postele. Lenže nemohla.

Privolala domáceho škriatka a nechala si doniesť raňajky, spolu s elixírom proti boleniu hlavy.

Sotva dojedla, škriatok sa objavil opäť. Trochu sa ošíval a v šľachovitých rukách mädlil utierku, ktorou bol omotaný.

„Pán prikázal,“ zašemotalo stvorenie potichu, „prikázal zistiť, či je pani oblečená na prijatie návštevy.“

„Čo sú to za otázky?“ pokrútila hlavou Hermiona a siahla po prúžkovanom svetri, aby si ho prehodila cez jednoduché biele tričko.

„Dobre,“ prikývol škriatok svoje zistenie a otvoril dokorán dvere Hermioninej izby.

Ozvalo sa škrípanie a pískanie a dnu sa začal sunúť predmet veľký ako skriňa, zakrytý kusom béžovej látky.

„Čo je zas toto?“ zdesene zvolala Hermiona a vyskočila na rovné nohy, ale vzápätí zostala stáť primrazená na jednom mieste, pretože spoza tej čudnej kopy vykukla ryšavá hlava Ginny Weasleyovej. Teda vlastne už Potterovej.

„Hermiona!“ zvolala ryšavka a utekala ku kamarátke. Tuho ju objala a nechýbalo veľa, aby sa rozplakala radosťou.

„Ginny,“ Hermiona lapala po dychu, „tak rada vidím práve teba! Nemôžem uveriť vlastným očiam! Ako si sa sem dostala?“

„Dostali sme s Harrym pozvanie na tvoju svadbu, ty o tom nevieš?“ užasla Ginny.

„Neviem,“ pokrčila plecia Hermiona, „ale momentálne je mi to jedno, som rada že si tu. Prišiel aj Harry?“

„Harry je ešte doma,“ zasmiala sa Ginny, „ja ti mám pomôcť s výberom svadobných šiat.“

Ginny pustila kamarátku z objatia a podišla k tej divnej kope. Stiahla nepeknú béžovú látku a odhalila vysoký stojan na kolieskovom podstavci.

„Je tam asi stovka šiat!“ predniesla zasnene ryšavka a uprela zrak na Hermionu. Ginny na okamih zaváhala, nadýchla sa a napokon opatrne vyslovila slová, čo ju svrbeli na jazyku.

„Je to také zvláštne, ty a Lucius Malfoy… Nikdy by som nepovedala, že práve on bude tvojím manželom.“

„Ginny, to ani ja,“ vzdychla Hermiona.

„Hermiona,“ Ginny odrazu zvážnela a vzala kamarátku za ruku, „je k tebe aspoň slušný? Budete spolu musieť… Émm…“ nedokázala nájsť správne slová. Začervenala sa.

„Ginny!“ vydýchla zdesene Hermiona a v žalúdku sa jej opäť roztancovali motýle. Ginny zrumenela vari po korienky vlasov a ona sama cítila stúpajúcu horúčavu v lícach.

„Predurčené zväzky mi príliš možností na výber nedávajú, neprejdeme radšej na neutrálnejšiu tému?“ rýchlo preriekla a dúfala, že Harryho mladá manželka nebude chcieť do detailu rozoberať jej nadchádzajúci intímny život.

„Dopočuli sme sa, že si Draco vzal Pansy,“ prešla teda na ďalšie zaujímavé sústo Ginny, „vraj boli až vo Vegas!“

Hermiona si v duchu vydýchla úľavou a odrazu jej napadla zaujímavá skutočnosť.

„Ale ako je možné, že Pansy bola voľná?“ pokrčila zamyslene čelo, „na ňu zákon neplatil?“

„Ak je pravda čo sa šepká,“ Ginny sklonila hlavu bližšie, „ovdovela hneď ráno po svadbe. Manžel neprežil svadobnú noc!“

„Och!“ Hermiona zhíkla a pritlačila si ruku na ústa. „Koho si vzala?“

„Bol to najstarší čarodejník, ktorý sa dostal do výberu, možno si ho na ministerstve aj zazrela, stál dosť blízko nás,“ vysvetľovala Ginny.

Hermiona si vtedy spomenula na čarodejníka v obdranom habite, ktorý jej posielal vzdušné bozky.

„Vraj bol nechutne bohatý, ale aj strašne lakomý,“ pokračovala Ginny v klebetách, „a vraj je teraz z Pansy bohatá vdova. Teda vlastne, už je zas vydatá. Ale aspoň jej nemôže Draco vyhodiť na oči, že si ho vzala pre peniaze,“ zachichotala sa Ginny.

Hermiona mlčala. Keby si ju vtedy nevybral Draco, skončila by ako Pansy? Striaslo ju pri predstave svadobnej noci. Zrejme by umrela hanbou skôr, ako by k niečomu došlo.
Dnes sa vydá za Luciusa Malfoya. Oči jej padli na záplavu svadobných šiat, ktoré iba kúzlo všetky držalo pohromade na kovovom štendri.

„Poďme sa radšej pozrieť na šaty,“ vnorila ruku do hromady saténu, tylu, brokátu, čipiek a kadečoho, čo ani nedokázala pomenovať, len aby zahnala tiesnivý pocit.

„Máš nejakú predstavu, čo by si chcela?“ Ginny vytiahla jedny nadýchané žiarivobiele šaty a primerievala si ich k sebe.

„Ani najmenšiu,“ vzdychla Hermiona. Bolo jasné, že ju čaká neľahká úloha. Vždy dávala prednosť praktickému oblečeniu, ale teraz bude musieť praktické myšlienky zatlačiť do úzadia.

Tešila sa z prítomnosti Ginny a v duchu ďakovala Luciusovi, že stretnutie umožnil. Doposiaľ sa neobjavil, i ľahký obed im škriatok doniesol až do izby.

Jeho neprítomnosť sa snažila pripísať tradícii, aby ženích nevidel svoju nevestu tesne pred svadbou a už vôbec nie v svadobných šatách.

Napokon si predsa len jedny šaty vybrala, aj keď sa jej po mnohých skúškach chcelo akurát plakať.

Svadba bola naplánovaná na šiesu hodinu večer, keď by mali spolu s Ginny zísť dole do plesovej sály Manoru.

Čas pomaly plynul v nervóznom chichotaní oboch mladých žien. Hermiona bola konečne vystrojená. Aj Ginny na štendri našla jednoduchú hladkú róbu tmavozelenej farby, ktorá neskutočne pristala k farbe jej vlasov.

„Povedz, Hermiona,“ obrátila sa odrazu Ginny ku kamarátke a v tvári bola nezvyčajne vážna, „pripusťme, že by si si mohla vybrať, uvažovala by si nad Luciusom Malfoyom?“

Hermiona potriasla hlavou, „ani v najdivokejšom sne.“

„Ach…“ vzdychla ľútostivo Ginny.

„Ale, Ginny, prizaj, vzala by si si Harryho, aj keby ťa do svadby netlačili povinné zväzky?“ žmurkla Hermiona.

„Možno,“ pripustila Ginny a bezradne zvesila plecia, „a možno nie.“

„Tak vidíš,“ Hermiona urobila nádych, nakoľko je to dovolil vyšívaný korzet svadobných šiat a vzala zo stolíka kyticu bielych frézií. Vdýchla ich omamnú vôňu a nechala Ginny, aby ju zahalila závojom.

Keďže nebolo nikoho, kto by Hermionu viedol k sobášu, kráčala sama.

Hudba hrala priestorom, odnikiaľ a zovšadiaľ, kroky krásnej nevesty sprevádzali jemné tóny trúbky a Hermiona spoznala Clarkov pochod Dánskeho princa.

Široká sukňa bielej róby ticho šušťala okolo nôh. Ešte jedna dlhá chodba a otvorené dvere do plesovej siene.

Vkročila dnu, hudba zosilnela a Hermionu oslepila žiara obrovských lustrov. Našľapovala po tmavozelenom koberci, ktorý ju neomylne viedol dopredu a bola vďačná za silnú žiaru svetiel a tradičnému závoju cez hlavu, pretože nevidela tváre ľudí, ktorí stáli, aby jej utvorili špalier.

Matne tušila, že muž, ku ktorému sa stále viac a viac blížila, je Lucius.

Ešte päť krokov, ešte dva…

Pohliadla do tváre Luciusa Malfoy, ktorý jej práve obradne podvihol závoj, ale nevidela v nej ani zrnko emócie. Len dokonale nehybný výraz.
Ako v sne, Hermiona stála chrbtom k zhromaždeným čarodejníkom, Lucius ju držal za ruku a slovo po slove boli čoraz bližšie k manželskému sľubu.

Keď ministerský úradník vyriekol osudné slová a zvolil k prvému manželskému bozku, zachvela sa. Nečakala, že sa k nej jej manžel skloní a v rozpore s nehybnou tvárou ju pobozká, akoby bola z krehkého porcelánu a jeho pery krídlami motýľov.

Lucius ju miatol.

Nasledovali gratulácie svadobčanov. Zástupy neznámych i známych čarodejníkov prišli, aby videli novú manželku pyšného Luciusa Malfoya.

Hermiona si pripadala ako v sne. Krútila sa jej hlava, hoci prípitok ich ešte iba čakal.

„Pozrime sa, ako rýchlo si môj manželík našiel novú hračku! Navyše takú, ktorú odhodil jeho vlastný syn!“ posmešné slová vyšli z pyšne krojených pier Narcissy Blackovej, bývalej Malfoyovej. Dokonale oblečená, s vlasmi vyčesanými do hrdej koruny, prišla sa pozrieť na nevídanú udalosť, ktorá momentálne pulzovala kuloármi lepších čarodejníckych rodín.

Hermionu zamrazilo. Keďže každému gratulantovi automticky podávala ruku, Narcissa si neodpustila a v rozpore s etiketou, zvierala jej dlaň v tuhom zovretí.

„Hermiona!“ zaznelo spásne srdečnné zvolanie. Na miesto gratulanta sa ktovieodkiaľ vtisol Harry , vrhol sa Hermione okolo krku a iba akoby náhodou, odsotil pobúrenú Narcissu pár krokov nabok.

Ohromená bývalá pani Malfoy Manoru svoju potupu ustála. Stisla pery a iba stopy zle potláčanej zlosti v očiach dávali tušiť jej skutočné rozpoloženie.

Odchádzala so zdvihnutou hlavou, akoby sa nič nestalo.

„Získali ste si nepriateľa, pán Potter,“ skonštatoval situáciu Lucius. Bol vlastne rád, že nemusel spor riešiť sám. A že sa Narcissy zbavil skôr, ako by chcela vysloviť nejakú srdečnú gratuláciu i jemu.

„V tom dave sa stratí,“ prehodil bezstarostne Harry a túlil si k sebe svoju mladú žienku.

Luciusa pichol drobný osteň závisti. Chcel vari od života príliš? Potter a Weasleyová sa k sebe tisli, azda až príliš, s ohľadom na verejnosť, ale nedbal by porušiť spoločenské konvencie, za cenu šťastia.
Úkosom pozrel na bledú Hermionu a márne pátral po ohni, ktorý u nej videl ešte pred pár dňami.

Gratulanti sa pomaly vytrácali, až napokon ostali v sále stáť iba osamotení Lucius a Hermiona.

„Pani Malfoyová, môžem vás odprevadiť na súkromnú večeru?“ Lucius ponúkol Hermione rameno.

„Nebude sa konať obrovská oslava?“ šepla Hermiona.

„Nie. Zvedavci si už na svoje prišli. Usúdil som, že by si nerada strávila večer v spoločnosti cudzích čarodejníkov.“

„Pravda,“ vydýchla Hermiona úľavou. Po strete s Narcissou bolo možné čakať čokoľvek. Vzhliadla k svojmu manželovi a pocítila takmer vďaku, že myslel na jej pocity. Aj keď, za Harrym a Ginny jej bolo smutno.

„Aby som nezabudol,“ podotkol Lucius akoby mimochodom, „tvojich priateľov som pozval na zajtrajší obed.“

Hermiona prekvapene zdvihla hlavu a ako sa zboku pozerala na Luciusa, zbadala, že sa spokojne usmieva.

Žeby jej svadobný deň napokon nebol veľkou katastrofou? Žeby jej manžel mal nakoniec i srdce?

„Na čo myslí moja žena?“ prerušil tok myšlienok Luciusov hlas.

„Celkom na nič,“ odvetila rýchlo Hermiona.

„Vypadala si ponorená do niečoho vážneho,“ podotkol Lucius a odsunul Hermione stoličku, aby sa mohla posadiť k prestretému stolu.

„Ďakujem vám,“ šepla, ale sadnúť si nestihla. Mocné ruky si ju pritiahli k sebe.

„Hermiona,“ Lucius dvoma prstami pootočil bradu svojej manželky, „odhoď formality, sme tu sami a sme manželia.“

Pozoroval ju a dobre vedel, že ju tým zneisťuje, ale nechcel sa pripraviť o pocit, že má momentálne navrch.

„Ďakujem ti, Lucius,“ opravila svoje slová a prikývla, koľko jej to mužské prsty dovoľovali.

„Tak sa mi to páči,“ spokojne prikývol Lucius, „môžeme teda začať večerať!“

„Samozrejme,“ odvetila Hermiona, ale Lucius, v rozpore s obsahom otázky, držal ju stále v zovretí.

Sotva badateľne prikývol a vpíjal sa jej oceľovošedým pohľadom do očí. Potom skĺzol nižšie, na pery, sledoval ich ako delikátny zákusok, tesne pred prvým zahryznutím, až Hermione vybehli po celom tele zimomriavky.

Priala si, aby ju manžel pobozkal, veľmi so to priala.

Pomlaly sa k nej skláňal, ale odrazu zmenil smer a len letmo priblížil pery k uchu.

„Už mám dosť veľký hlad,“ prehlásil a narovnal sa.

Hermiona zmätene dosadla na stoličku a mala čo robiť, aby na Luciusa, obchádzajúceho stôl k svojmu miestu, škaredo nezagánila.

„Dobrú chuť, Hermiona!“ poprial jej a krátko sa uškrnul.

A celkom pre seba, potichúčky a s istou dávkou vypočítavosti dodal, „viem veľmi presvedčivo čakať.“