Po návrate na Malfoy Manor, škriatok Roll oznámil Hermione, že jej osobné veci boli presťahované do inej izby.
Nenamietala. Po nečakanom zvrate v behu udalostí by i tak trvala na inej izbe.

Mať vedľa postele prechodové dvere k Dracovi a Pansy, sa jej zdalo byť šialené ešte viac ako fakt, že o dvadsať štyri hodín bude pani Malfoyovou a technicky sa tým stane Dracovou macochou a Pansynou svokrou.

Nová izba bola podobná tej predošlej. Obrovská, napriek tomu pohodlná a samozrejme prepychová. Mala opäť vlastnú kúpeľňu a v nej spojovacie dvere. Architekt Manoru sa očividne vyžíval v budovaní labyrintov a chodieb.

Nemusela byť veštica aby uhádla, kam vedú tieto dvere.
Myšlienku nasledovali zimomriavky.
Lucius sa doposiaľ choval ako gentleman, nenaliehal a do bodky plnil svoj sľub o presvedčivom čakaní.
Hermione zovrelo žalúdok.
Tak trochu dúfala, že skôr ako sa s Luciusom vrátia na Manor, objaví sa Harry, alebo Ginny a budú si môcť pohovoriť, aby sa necítila tak neskutočne osamelá, ale nestalo sa tak.
Mohla si iba ľútostivo povzdychnúť a nechať sa Luciusom zovrieť do náruče, aby predišli zraneniam pri premiestňovaní.

Obed si nechala priniesť do svojej izby, vyhovorila sa na bolesti hlavy a dúfala, že jej výhovorka príliš nepripomína manželské klišé.
Pravdou bolo, že pri pomyslení na stretnutie s Dracom a jeho ženuškou, jej bolo nevoľno.

Krátko po obede sa u nej objavil Roll s obrovskou škatuľou a odkazom od Luciusa, nech je o piatej pripravená.
Roll nečakal na odpoveď. Zmizol ako gáfor, škatuľa na moment zamrzla v priestore. Potom sa zľahka rozhojdala, preplávala vzduchom a pristála na posteli.

Lucius zjavne nečakal inú odpoveď, ako súhlas.

Hermiona chvíľu otáľala, mračila sa na biele hranaté čudo a zvažovala možnosti. No ani po dvoch minútach nenašla dôvod, prečo by mala Luciusa ignorovať a radšej sa v tichu izby venovať nejakej nudnej činnosti, ako napríklad pátraniu po snových morách, ktoré s obľubou okupovali tmavé zákutia v šatníkoch a skriniach.

Keď odklopila veko škatule, v momente zabudla na vymýšľanie výhovoriek. Z hodvábneho papiera sa vylúpli smaragdovozelené šaty.

Hermiona už dávno na sebe nemala oblečené nič, čo by vybočovalo zo stereotypu džínsy, tričko, mikina, alebo sveter. Šaty takmer fyzicky zhmotňovali Dracove slová o kaliku a paradoxne, necítila sa byť darčekom urazená, ale naopak, zatúžila si šaty obliecť.

Po kúpeli s trochou presviedčania neposlušných vlasov, do smaragdovozelenej róby vkĺzla so zatajeným dychom.
Zrkadlo jej ukázalo, ako celkom neskromne sama zhodnotila, očarujúcu mladú ženu, s rafinovane nedbalým francúzskym vrkočom a kaskádou splývajúcej látky, držiacej na pleciach na dvoch tenučkých ramienkach, kopírujúcej driek, na bokoch sa rozširujúcej a končiacej tesne nad kolenami.
Hermiona si nazula nie príliš vysoké lodičky v rovnakej farbe a urobila skúšobnú otočku, aby si vychutnala vlnenie šiat.
Odrazu sa prudko zastavila a uvedomila si vlastnú pochabosť.
Jedny krásne šaty a hneď sa správa ako hlupaňa.
Už už sa jej ruky rozbehli, aby sporné šaty zobliekli , keď sa ozvalo hlasné zaklopanie na dvere.
Pohľad na krbové hodiny jej dal odpoveď . Bolo pár minút po piatej.

Skľúčená žena sa nadýchla, prinútila tvár k silenému úsmevu a otvorila dvere.

„Ďakujem,“ vyslovil Lucius namiesto pozdravu a zbehol ženu hodnotiacim pohľadom. Usmial sa, ale v jeho geste niečo matne pripomínalo spokojného kocúra nad miskou smotany.

„Za čo?“ odvetila zaskočená Hermiona a vložila ruku do podanej dlane. Chovanie Luciusa ju zneisťovalo. Ešte pred dvoma dňami s ním pokojne konverzovala nad hromadou kníh a dnes ju prítomnosť toho istého muža rozrušovala. Okolnosti sa prudko zmenili.

Nechala sa viesť ku schodišťu a na jej počudovanie, Lucius nevykročil dole, ku krbu s letaxom, ale smerom hore.

„Prijali ste moje pozvanie,“ odpovedal po krátkej odmlke.

Schodište končilo krátkou chodbou s radom bielych dverí. Lucius zamieril k posledným.

Hermione v hlave vírilo množstvo otázok, ale navzdory nim sa mlčky nechala previesť cez dvere na konci chodby, ktoré sa samé otvorili, len čo sa k nim priblížili.

Veľkosť komnaty sa odhadovala ťažko, pretože dve jej protiľahlé steny boli lemované zrkadlami v strieborných rámoch. Priestor opticky zväčšovala i biela mramorová podlaha a vysoký klenbový strop, z ktorého viselo pol tuctu kryštálových lustrov.

Svietili celkom slabo, skôr sa iba trblietali a hádzali žiarivé iskričky do priestoru. Jediným zariadením komnaty bol okrúhly stolík s dvoma kreslami a vysoký svietnik s horiacimi sviecami.

Niekde z priestoru sa linula jemná hudba a Hermiona si bola celkom istá, že znela za pomoci mágie, v Malfoy Manore by určite nehľadala zabudované reproduktory a CD prehrávač.

Ani si neuvedomila že zastala, kým obzerala všetky detaily.

„Snáď ste si nemysleli, že vás unesiem do spálne?“ začula pri svojom uchu pobavený hlas a hoci bol Luciusov dych horúci, Hermionu zamrazilo.

„Nie,“ rezignovane pokrútila hlavou, „ale akoby som aj mala možnosť vybrať si,“ neodpustila si pichľavú poznámku.

Tentoraz to bol Lucius, čo zostal stáť na mieste. Prudko k sebe strhol Hermionu a kým sa zmohla na odpor, mala obe zápästia uväznené v jeho pravej ruke, zatiaľ čo ľavou ju k sebe pevne pritláčal.

„Hermiona,“ nedal jej priestor na reakciu, „máte dojem, že ja som tú možnosť mal?“

Stisol pery do rovnej čiarky a nahnevaným pohľadom prepaľoval oči ženy, ktorá sa mu do života dostala ľahkovážnosťou jediného syna. Hoci mohol pri jeho prelietavej povahe dopadnúť oveľa horšie, odrazu v ňom vzkypela zlosť.

Pocítil hnev voči nariadeniu ministerstva a postupne sa pridával hnev, nahromadený za posledné dni. Plíživý hlások v mysli mu nahováral, že má v moci ideálnu bezbrannú obeť na jeho vybitie. Lucius zaťal zuby a pocítil nával adrenalínu. Srdce sa mu rozbúchalo a v hlave počul hukot vzbúrenej krvi.

„Lucius, ospravedlňujem sa, nemyslela som to tak,“ šepla vydesená Hermiona a v očiach sa jej zračila čistá hrôza.

Kútikom oka zazrela v zrkadlách ich odrazy. Vysoký muž k sebe vinul ženu v smaragdovozelených šatách, akoby sa práve chystali vykročiť do rytmu hudby, ktorá znela priestorom.

Ako len zrkadlá dokázali oklamať!

Prestrašený hlas dosiahol k ušiam pána Malfoy Manoru a donútil ho uvažovať. Nemohol by jej ublížiť. Jednak by mu to nedovolili Predurčené zväzky a potom…
Odrazu si uvedomil, ako blízko má Hermionino telo. Myšlienky na pomstu pomaly vyprchávali, nahrádzané myšlienkami celkom odlišného charakteru.

Vôbec sa nesnažila vymaniť zo zovretia. Len stála a čakala.

Lucius si bolestne pripomenul dĺžku svojej abstinencie, čo mu v upokojovaní nepomohlo ani trochu. Pokúsil sa predstaviť si Narcissu v postavení ľadového chladu, ale nedokázal pred očami udržať bledé črty a svetlú korunu vlasov. Menili sa na mäkké línie, lemované hnedými kučerami. A boli príliš blízko.

Hermiona si prineskoro spomenula na odporúčanie – nedráždiť spiaceho draka. Najmä, ak ten drak vôbec nespí.

Prehrávala si v duchu slová, ktorými Luciusa vyprovokovala a musela uznať, že mal pravdu. Neniesol vinu, ktorú sa mu snažila zhodiť na plecia, i keď najskôr za všetko mohol jej podrezaný jazyk.

Bola pripravená niesť následky?

Akokoľvek sa Lucius snažil tváriť bezvýrazne, cítila na vlastnom tele ako ju striedavo zviera, až sa nemohla nadýchnuť a vzápätí napätie povoľuje.

Čo by mala povedať, aby situáciu ešte viac nezhoršila?

Zajtra sa mali stať manželmi, či sa im to obom páčilo, alebo nie. Prastará mágia bola silnejšia ako hnev Hermiony Grangerovej, či Malfoyovská odmeranosť.

A keď už začala cítiť bezradnosť, Lucius sa pohol a bez varovania si uzurpoval i Hermionine pery.

Prebehla ňou triaška a otázka, či bude schopná znášať dotyky budúceho manžela, bola razom zodpovedaná.

Nohy sa jej zmenili na želatínové a v bruchu jej celý kŕdeľ motýľov rozpútal súťaž v chaotickom poletovaní.

Červená knihovňa bola zas na dosah. Hermiona sa vždy vysmievala popisným vetám, v ktorých hlavná hrdinka omdlievala pri prvom bozku od takmer cudzieho chlapa.

Mala by sa zasmiať sama sebe? Iste a poriadne nahlas!

Lucius sa nezdržoval povrchným bozkom. Jeho túžba bola silnejšia. Prenikol do mäkkých úst a lačne sa dnu vnáral jazykom, podrobne skúmajúc horúce zákutia.

Hučanie krvi neustávalo. Ani sa necítil uvoľnený, práve naopak. Potreboval tesný fyzický kontakt a chcel ho okamžite.

Posunul ľavú ruku nižšie a uchopil padavú látku Hermioniných šiat. Sekundu zvažoval, či sa bude zdržovať ich vyzliekaním, alebo ich skrátka roztrhne (na použitie prútika nemal dosť voľných rúk), posunul pravicu, rozhodnutý pre druhú možnosť, keď sa Hermiona od neho odtiahla.

„Ja ne…“ vyslovila s očividnou námahou, líca jej horeli sýtou červeňou a prsia stúpali a klesali rýchlym dychom.

Atmosféra okamihu sa rozbila. Lucius bol síce neustále napätý a boleli ho snáď i končeky vlasov, ale keď mu pohľad padol na vyleštenú podlahu, v ktorej sa odrážal blikot lustrov, zháčil sa a Hermionu od seba odstrčil.

Pozval ju aby sa porozprávali, vypili staré víno, ktoré trestuhodne stálo bez pozornosti na okrúhlom stolíku a snáď si i zatancovali. Presne na tej istej prekliatej podlahe, na ktorej bol ochotný si ju vziať, či by mu to dovolila, alebo nie.

„Je neskoro, Hermiona,“ vyslovil drsným hlasom, „vráťte sa do svojej izby.“

Nečakala na druhé vyzvanie. Hermiona vybehla z dverí a dúfala, že v rozrušení trafí do správnej chodby a nájde izbu, ktorá sa stala jej trpkým domovom.

Keď o niekoľko minút neskôr ležala v posteli, (zababušená až po uši zaháňala pod teplou perinou neskutočnú zimnicu) zlostila sa, pretože napriek okolnostiam, nemala v pláne sa Luciusovi vzpierať.

Bola by mu podľahla, ani by okom nemihla.

Za hrubou stenou, vo vedľajšej izbe, ležal na posteli Lucius, kompletne oblečený a dokonca obutý a štedro si upíjal z fľašky zlatistohnedého moku.

Dúfal, že sa opije skôr, ako sám seba prekľaje za neschopnosť vziať si to čo práve chce a čo mi koniec koncov takmer patrí.