V dome na Grimmauldovom námestí č. 12 po dlhej dobe opäť vrzli vchodové dvere. Dnu chvatne vkĺzli dve postavy. Ako prvý vošiel muž. Galantne podržal dvere žene, vojdúcej tesne za ním, švihol prútikom a vchod uzavrel.

Žena ostala stáť uprostred vstupnej chodby a meravo civela do prítmia domu. Muž zalovil vo vreckách tmavomodrého habitu, vytiahol zmenšenú batožinu a položil ju na podlahu. Opäť len mlčky švihol prútikom a navrátil jej pôvodnú veľkosť.

Potom podišiel k žene a položil ruku na jej schúlené plecia. Pritiahol si ju k sebe a ona sa vďačne nechala schovať v jeho objatí. Na moment sa zdalo, že stoja úplne bez jediného pohybu, ale vtedy sa žena roztriasla a v pokoji mužovej náruči si dovolila povoliť dlho zadržiavanú hrádzu a plakať.

Plakala potichu, bez hysterického kvílenia a hlasného náreku, len občas sa trhano nadýchla.

Muž ju neprerušoval zbytočným slovným chlácholením, iba ju trpezlivo hladil po chrbte a druhou rukou pridržiaval, aby nestratila rovnováhu.

Ubehli minúty, možno i hodiny, ale v mysliach dvoch ľudí sa čas zastavil. Ženina duša bola polámaná na malé čiastočky – zrada milovanej osoby si vybrala krutú daň.

Duša muža sa zmietala dvoma silnými pocitmi. Trpel spolu so ženou, bolelo ho jej trápenie a zároveň cítil zlosť na priateľa – príčinu všetkého.

Plač ženy pomaly ustával. Plecia sa jej triasli v čoraz redších intervaloch, až napokon celkom stíchla.

 

 

„Harry, naozaj ti to nebude prekážať?“ riekla Hermiona potichu a uprela uslzené oči na priateľa.

„Hermiona, už som ti predsa povedal! Budem len rád, ak sa do Siriusovho domu vráti život,“ namietol rázne Harry.

„Veď ja viem,“ odtiahla sa od neho Hermiona a ospravedlňujúco sa usmiala, „ale dávaš mi tak veľa.“

Harryho líca sa sfarbili ľahkou červeňou. Zaťal päste a urobil zo tri nervózne kroky.

„Robím to predsa rád. Napokon, načo by nám s Ginny boli dva veľké domy?“ uvoľnil zovreté dlane a konečne sa pokúsil o úsmev.

Hermiona prikývla, ale slová sa jej zasekli v krku. Na hrudi ju tlačil ťažký balvan čerstvých spomienok a ničil všetky krajšie spomienky spoľahlivejšie ako dementor.

 

Harry si všimol, ako jej tvárou preletel temný tieň, ale nenachádzal v sebe tie správne vety, ktorými by ju utešil. Radšej mlčal. Náhlivo, aby niečím zamestnal ruky, začaroval Hermionine kufre a nechal ich levitovať nad podlahou.

„Do ktorej izby ti ich prenesiem?“ spýtal sa opatrne.

„Neviem,“ pokrčila plecia Hermiona, „je mi to celkom jedno.“

Harry teda vykročil do schodov a úplne automaticky zamieril do Siriusovej izby.

Hermiona ho nasledovala bez reptania, či námietok. Nezáležalo jej na tom kde sa zloží, túžila iba zaspať a na nič nemyslieť. Ale pridobre vedela, že také ľahké to nebude. Príliš ju ťažilo vlastné srdce, na prasknutie prepchaté protichodnými citmi k jednej osobe. K Ronovi Weasleymu.

 

 

Kým prekročili prah izby, Harry ju na chvíľku zadržal a nechal izbou prebehnúť pár detekčných kúziel a následne spŕšku čistiacich.

„V poriadku,“ otočil sa k priateľke a pustil ju dnu, „Molly je skvelá gazdinka! Ešte stále tu fungujú jej kúzla, hoci je tomu už takmer desať rokov. Musela tušiť, že ja a upratovanie sa nemáme radi,“ mlel Harry a nevšimol si, ako sa Hermionine oči opäť zaliali slzami, pri zmienke na ich spoločné čistenie zamoreného Blackovského sídla.

„Hermiona, prepáč, neuvedomil som si,“ zaúpel Harry.

„To nič,“ nevýrazne vzdychla do vankúša Hermiona, „nemôžete si všetci kontrolovať každé slovo. Príliš sme toho spolu prežili, bolo by to odo mňa nefér.“

„Nefér?“ Harry neveril vlastným ušiam, „to ty si tá podvedená, tak čo je nefér?“

„Ďakujem že mi to pripomínaš,“ štekla Hermiona, ale Harry sa nedokázal uraziť. Ronovu zradu, hoci sa ho priamo netýkala, prežíval zle. Hermiona mala plné právo byť nahnevaná.

„Ehm,“ zamumlal neurčito, „Asi radšej pôjdem. Si si istá, že budeš v poriadku?“

„Budem,“ ozvalo sa spod prikrývky.

„Naozaj?“ uisťoval sa Harry.

„Naozaj a teraz už prosím choď.“

„Dovidenia, Hermiona,“ rozlúčil sa Harry a neurčitý zvuk, stlmený veľkým vankúšom, bral ako odpoveď na pozdrav.

 

 

Hermiona počúvala vzďaľujúce sa kroky, chcela za Harrym zavolať, aby neodchádzal, no pridobre vedela, že by to nemalo zmysel. Ak sa chcela dať do poriadku, musela sa s tým vyrovnať sama.

Zatočila sa do prešívaného paplónu a priala si čo najskôr zaspať.

Ale vytúžený spánok neprichádzal. Na viečka sa jej tlačili iba zlomyseľné nočné mory, o to horšie, že boli skutočné.

 

* * *

 

„Hermiona, milujem ťa najviac na celom svete!“

„Aj ja ťa milujem Ron.“

„Nikdy ťa neopustím, nikdy nedopustím, aby ti niekto ublížil!“

„Verím ti, Ron.“

 

Boli to iba lži, z ktorých sa jej teraz dvíhal žalúdok. Vtedy im bezvýhradne verila. Maľovala si ružovú budúcnosť s mužom, vtedy ešte s chlapcom, do ktorého bola zamilovaná.

Nenáhlili sa. Kým ich vzťah prerástol do rozmerov, kedy sa rozhodli pre spoločný život, ubehlo niekoľko rokov. Chceli si užívať jeden druhého. Našťastie, Molly ich do svadby príliš netlačila, túžbu po vnúčatách jej naplnili ostatné deti, takže ich prehrešok voči nepísanej rodinnej tradícii, blahosklonne prehliadala.

 

Ktovie kde boli korene Ronovej zrady. Nabažil sa pozornosti jedinej ženy? Potreboval byť obletovaný fanúšičkami a nielen v platonickej rovine?

Bola hlúpa, že ignorovala varovné signály. Mohla si ušetriť sklamanie.

 

 

„Ron, ideš neskoro.“

„Hermiona, nebuď malicherná, víťazstvo bolo treba osláviť, aby sme neodplašili šťastenu.“

„Aby ju neodplašila tá bujará oslava!“

„Ty tomu tak rozumieš!“

„Nerozumiem! Rozumiem len nekonečnému čakaniu na teba a zohrievaniu večere, asi po stý raz!“

„Tak si sa dočkala! Idem spať a keď vstanem, hádam budeš mať lepšiu náladu!“

 

 

Neskoré príchody boli na dennom poriadku, spočiatku mal Ron poruke geniálnu výhovorku, neskôr sa neobťažoval ani ohlásiť, že je už doma.

Len občas mal svetlé chvíľky, vďaka ktorým si myslela, že bude všetko v poriadku.

 

 

„Hermiona, ja si ťa nezaslúžim!“

„Ron, to predsa nie je pravda.“

„Odpustíš mi moje správanie? Prosím!“

„Dávno som ti odpustila, Ron.“

„Milujem ťa, Hermiona!“

 

 

Neskoro pochopila, že si trpiteľskými rečičkami len liečil výčitky svedomia. Dokonale mu vyhovoval prístav pokoja, kam si mohol prísť oddýchnuť a nechať sa poľutovať.

Oči mala celkom zalepené. Ušli jej ľútostivé pohľady jeho spoluhráčov, ktorý s ňou cítili, ale nenabrali odvahu otvoriť ústa. Rovnako ako jej ušlo pohŕdanie fanyniek. Videli v nej len prekážku na ceste k svojmu idolu.

A potom sa to stalo. Scéna tak stará a nespočetne krát zahraná, akoby vystrihnutá z lacného filmu, natočeným režisérom s nedostatkom fantázie.

 

 

„Ron!“

„Ehm, Hermiona, ty si už doma?“

„Čo sa to tu deje?“

„No, vieš…“

…

„To nie je tak, ako si myslíš, vysvetlím ti to!“

 

Doteraz nepochopila, prečo ho na mieste neprekliala nejakou zákernou kliatbou, rovnako aj tú mladú žabu vedľa neho.

Prišla domov skôr. Snáď o hodinku. Stihla si vybaviť pracovné záležitosti rýchlejšie ako predpokladala a tešila sa na pohodu doma pred kozubom. Možno s pohárikom dobrého vínka a samozrejme s Ronom.

Už ako vyšla z plameňov, vedela že niečo nesedí. Zvuky vychádzajúce z ich spoločnej spálne boli veľavravné, no napriek tomu ju hnala akási zvrátená sila. Musela sa presvedčiť na vlastné oči, že sa jej len nezbláznili zmysly.

Tie dve prepletené a spotené telá jej vyrazili dych. Jej Ron! Jej Ron patril inej! Tak ako patril doteraz iba jej samotnej.

Nečakala na jeho ďalšie klamstvá. Nepoužila letax, ani sa neodmiestnila, bola na to príliš rozrušená.

Vybehla do Londýnskych ulíc a nastúpila do prvého autobusu, ktorý zastavil na zastávke.

Ani nevedela ako, po niekoľkých hodinách bezcieľneho blúdenia sa dostala k domu Harryho a Ginny.

 

* * *

 

Do spoločného domu, ktorý si kúpili s Ronom, sa vrátiť nechcela.

O Ronovi nepotrebovala ani počuť. Vyhýbala sa mu ako sa len dalo a nedokázala pochopiť jeho snahu o pokračovanie vzťahu.

Pre ňu to bola mŕtva vec. Minulosť. Akurát čo mu odkázala, aby jej vyplatil podiel zložený pri kúpe domu. Pri jeho plate mu to iste nemohlo robiť problém. Domáci škriatok jej priniesol všetky osobné veci a tým to pre ňu definitívne skončilo. Uzavretá kapitola života.

Fyzicky sa oslobodila, no s jej dušou to bolo oveľa horšie.

 

Vtedy prišiel Harry s nápadom, aby sa nasťahovala do jeho domu po Siriusovi Blackovi. S Ginny a deťmi bývali v novom, svetlom dome s obrovskou záhradou, na tichom predmestí Londýna. V Siriusovom dome na Grimmauldovom námestí nevedeli nájsť svoj pokoj. Harry si dennodenne pripomínal zbytočnú smrť svojho krstného otca a Ginny tým už bola poriadne vyčerpaná. Nový dom bol jediným riešením, ak nechceli prísť obaja o nervy. Navyše, práve čakali prvé dieťa. Dom na Grimmaudovom námestí tak po necelom mesiaci ich bývania osirel a teraz ho Harry ponúkol Hermione ako útočisko.

Hermionu oddávna starý dom fascinoval. I keď kedysi býval preplnený čiernou mágiou a v rode Blackov sa nikdy (s jedinou výnimkou) nevyskytovali samaritáni, ani kladní hrdinovia – dom nemohol za charakter svojich obyvateľov.

Pohrávala sa s myšlienkou, bývať v dome na Grimmauldovom námestí, no zároveň sa cítila Harrymu príliš zaviazaná. Jej námietky však Harry odbil iba mávnutím ruky a vec pokladal za vyriešenú.

Hermiona teda začala zas baliť kufre.