„Niečo nie je v poriadku?“ Draco sa zamračil. Hermiona pokrčila nos, čo bolo neklamným znakom hlbokej úvahy.

„Draco,“ podvihla hlavu, „ako si vedel, kde bývam? Myslím vtedy, keď si po prvý raz zazvonil pri mojich dverách?“

„Jednoducho,“ rozhodil rukami Draco, „presne podľa adresy, čo si si vpísala do knihy, ktorú držíš v rukách.“

„Aha,“ kývla Hermiona a ukazovákom poklopala po obale, „ale ja som do tejto knihy nikdy nevpísala ani písmenko, myslela som si, že si to urobil ty.“

„Kto teda?“ spýtavo vytiahol obočie. Estrella sa stále hrala s bábikami, len občas mihla očami na Hermionu a Draca a zas sa spokojne vrátila k porcelánovým spoločníčkam.

„Môj zamestnávateľ, Derek Kane, mi rozprával o majiteľovi malého nakladateľstva a zvláštnej edícii kníh, v ktorých boli predtlačené venovania s kúskom miesta pre meno dieťaťa a zrejme aj pre adresu. Vyslovil domnienku, že táto kniha o Alici by mohla byť jednou z nich,“ začala s vysvetľovaním Hermiona.

„To znie zaujímavo,“ pripustil Draco, „čo to má spoločné s tým, že si zbledla?“

„Veľa,“ zahlásila tajomne Hermiona, „keďže som si knihu od jej bývalej majiteľky kúpila, stala som sa jej majiteľkou ja. A vo venovaní sa objavilo moje meno.“

„Aha!“ pochopil Draco, „Keď si knihu darovala Estrelle, kniha zareagovala a meno sa zmenilo na Estrella Vega!“

„Nie,“ zarazila ho v nadšení Hermiona, „zabudol si, že Estrella vyrastala v sirotinci a meno jej v podstate dala španielska kuchárka, ktorá ju našla?“

„Takže…“ nadýchol sa Draco.

„Tá kniha pozná moje meno?“ Estrella ich predsa len popri hre počúvala, presne tak, ako to robieva väčšina detí a až keď sa jej obsah rozhovoru zdal dostatočne zaujímavým, ozvala sa.

„Pozná,“ prisvedčila Hermiona.

„A čo adresa?“ spýtal sa Draco.

„Vie kniha aj to, kde je moja rodina?“ malá s nádejou podišla až k Hermione.

„Žiaľ, to nie. Ako adresa je tu uvedený dom u Sv. Marca, ale tvoje skutočné meno je Stella McMillan,“ Hermiona položila otvorenú knihu pred seba na kolená a Estrella prešla prstami po ozdobnom písme. Tvár dievčatka sa zatiahla smútkom.

„Máš pekné meno,“ snažil sa ju potešiť Draco.

Hermiona si dieťa pritiahla k sebe a silno ho objala. Estrella bola viditeľne sklamaná.

„Nebuď smutná, nosíš stále meno, ktoré ti dali tvoji rodičia. Tá dobrá žena, ktorá ťa našla, sa celkom trafila. Estrella i Stella znamenajú to isté – hviezda.“

„Naozaj?“ fňukla malá.

„Naozaj,“ ubezpečila ju Hermiona a v hlave sa jej rodil plán, ako vypátrať rodinu Estrelly, či vlastne Stelly.

„Nuž, ale to znamená,“ ozval sa Draco, „že ten nakladateľ bol čarodejník.“

„Samozrejme,“ prehodila Hermiona sebavedome, i keď si v duchu vynadala za to, že na to neprišla už dávno.

Estrella – Stella sa chúlila v bezpečí Hermioninej náruče a Draco odmeriaval dlhé kroky od okna izby k jej dverám. Prstom si šúchal koreň nosa a celkom viditeľne o niečom uvažoval. Striedavo krčil obočie a čosi si ticho šomral popod nos. Odrazu sa prudko zastavil a urobil otočku rovno oproti Hermione.

„Hermiona,“ vyslovil polohlasom a pritom upieral oči na Stellu, „Kedy si hovorila, že ju našli?“

„Tak pred piatimi rokmi,“ pripomenula Hermiona, ale zatiaľ nerozumela čo Draca rozrušilo.

„Pred piatimi rokmi,“ zopakoval, „a spomínaš si, čo sa dialo pred piatimi rokmi?“

„No čo?“ rozpačito pokrčila plecia Hermiona, „Bol to náš siedmy ročník v škole, ale ja som ho v Rokforte príliš nestrávila.“

„Nemyslím priamo nás, ale to, čo sa dialo,“ naliehal Draco.

„Dialo sa toho veľa! Nemôžem vedieť, čo presne myslíš!“ sykla podráždene. Mala toho na jazyku dosť, ale nemala chuť spomínať na obdobie strávené neustálym utekaním a skrývaním sa, na časy, kedy boli Smrťožrúti presvedčení o svojom skorom víťazstve, na smútok a počítanie strát. Mala na rukách Stellu, (celkom rýchlo si zvykla hovoriť jej pravým menom) musela brať ohľad na jej detskú dušu.

„Ale iste si nezabudla, na výpravy Smrťožrútov a ich,“ Draco sa na okamih zamyslel a hľadal jemnejší výraz pre slovo vraždenie, „čistky,“ vypľul zo seba nakoniec.

„To sa, žiaľ, nedá,“ skrivila tvár Hermiona.

„Kto sú Smrťožrúti?“ zaujalo Stellu zvláštne pomenovanie.

„To boli takí temní čarodejníci, ktorí robili ostatným zle,“ vysvetlila Hermiona s ohľadom na Stelliných šesť rokov.

„Aj Simeon mi robí zle,“ posťažovala sa Stella, „je tiež Smrťožrút?“

„Nie, Simeon iste nie. A nie je ani čarodejník,“ uistila ju Hermiona. Stella hmkla a zas zaborila hlavu Hermione pod ruku.

„Mali tvoje pripomienky aj iný zmysel, ako vyľakať dieťa?“ obrátila sa na Draca a hladila Stelle chvejúci sa chrbátik.

„Samozrejme,“ kývol Draco a prisadol si k nim na širokú posteľ, „keď boli robené tie čistky, Ty vieš kto mal v pláne nechať zmiznúť rodiny, ktoré boli zmiešané…“ Draco rozprával pomaly, za každé slovo ktoré chcel povedať, musel nájsť alternatívu, vhodnú pre uši malého dievčatka.

„Áno, ten plán ma desí ešte dnes,“ prerušila ho Hermiona. Pridobre chápala, čo sa jej snaží Draco vysvetliť.

„Bol tu istý človek, ktorý sa snažil tieto akcie čiastočne sabotovať,“ vyhlásil skoro šeptom.

Hermiona privrela oči a premerala si Draco podozrievavým pohľadom. Draco Malfoy bol jedna záhada za druhou.

„Hm,“ odfrkla si, „ale ako to môžeš vedieť práve ty? Bol si ním snáď ty osobne?“

„Nie!“ Draco sa zamračil a zaťal päste, „Nie som na toto obdobie svojho života práve hrdý, ale neznamená to, že som bol osobne a zo slobodnej vôle pri všetkom, čo sa vtedy dialo. Je ťažké vyskakovať z rozbehnutého vlaku. Zvlášť keď vieš, že z istých služieb sa neodchádza. Rozhodne nie živý!“

„Potom je to jasné,“ Stella sa pomrvila na Hermioniných kolenách. Tá jej vtisla bozk do vlasov a pokračovala stíšeným hlasom, „jemu dokázal klamať do ksichtu iba jediný človek. Profesor Snape.“

„Áno, iba môj krstný,“ riekol Draco trpko.

„Uniklo mi niečo?“ nepochopila Hermiona tón jeho hlasu, „Máš s tým problém?“

„Môj krstný to dokázal, ale môj otec nie. Keby to bol čo i len tušil, s radosťou by ho udal, aby si šplhol!“

„Ale odkiaľ teda vieš, že profesor sabotoval ‚Jeho‘ operácie?“

„Moja matka to vedela. Neviem ako, nikdy mi to nepovedala, ale vedela. Keď sme odišli bývať do Londýna, občas spomínala na minulosť. A obdivovala odvahu Severusa Snapea. Ako dokázal priamo pred ‚Jeho‘ nosom ukrývať tých, ktorých ho mal zbaviť.“

„Myslela som, že…“ Hermiona ani nedokázala vysloviť strašné podozrenie.

„Zle si myslela,“ trpko odsekol Draco.

Hermiona zdesene pozerala striedavo na Stellu a na Draca. Oči mala rozšírené úporným uvažovaním. Podvedome si Stelu pritláčala k telu, akoby ju chcela ochrániť nielen pred možnou budúcou hrozbou, ale aj pred tou minulou.

„Mohol profesor Snape zachrániť aj Stellu?“ spýtala sa nakoniec potichu Hermiona.

Draco nevýrazne pokrčil plecia a zadíval sa niekam na neurčité miesto na strope. Spomienky na minulosť sa mu rozhodne nevynárali ľahko.

„Ako to mám vedieť? Možno!“ pohodil nervózne rukou, „Matka tvrdila, že vedel akýmsi kúzlom dočasne vyvolať ilúziu mŕtveho.“

„Viem že bol dvojitý špión, ale že takto…“ Hermiona prehltla posledné slová. Naozaj toho o svojom niekdajšom profesorovi elixírov vedela len mizivý zlomok.

„Bol presvedčivý. Aj môj otec sa ním nechal oklamať, považoval ho svojím spôsobom za priateľa,“ dodal Draco.

„Ale to by mohlo znamenať, keďže vieme Stellino meno, že môžeme nájsť aj jej rodinu,“ vyslovila Hermiona s nádejou. Ale zároveň sa jej v srdci rástol pocit, že o Stellu prísť nechce.

„To je pravdepodobné,“ kývol Draco a po chvíli nie príliš nadšene dodal, „ale nezabudni zvážiť možnosť, ak sú naše predpoklady o jej záchrane a nájdení správne, prípadná rodina ju považuje za mŕtvu!“