Za oknom padal sneh. Vločky sa v hustom vírení vznášali v decembrovom vetre, až kým ich celkom nepremohla príťažlivosť zeme a skončili v rastúcich závejoch.

     Hermiona sedela na širokej podobločnici a neprítomne upierala svoj zahmlený zrak do tmy. Pominuteľná krása ľadových kryštáľov jej zmysly trestuhodne míňala. Pozerala na studený tanec za sklom, ale nevidela ho. Oči jej zalievali slzy a hoci mala padajúce vločky priamo pod nosom a za iných okolností by sa rozplývala nad dokonalosťou krehkých tvarov, bola schopná vidieť iba obrazy pred svojím vnútorným zrakom.

     Týrala ju spomienka, príliš živá na to, že ju chcela potlačiť. Keď pred týždňom odchádzala z Dracovho domu, cítila sa po dlhej dobe šťastná. Akoby všetky kúsky jej duše konečne našli svoje miesto a zapadli presne tam, kam patrili. Teraz iba meravo civela do noci a snažila sa pochopiť udalosti uplynulých dní.

     V nedeľu večer spoločne odprevádzali Stellu do sirotinca u Sv. Marca. Draco ju neustále držal pri sebe a využil každý moment, kedy sa Stella nepozerala, aby si ukradol bozk. Do detailov si dokázala vybaviť teplo jeho tela a nehu, s akou ju vinul k sebe. O to neznesiteľnejšie bolo jej poznanie, že to bola iba hra. Bola iba figúrkou na jeho osobnej šachovnici moci.

     Pani Reedová s nehranou spokojnosťou privítala späť viditeľne šťastnú Stellu. Dievčatko ochotne vložilo rúčku do dlane riaditeľky a zamávalo na rozlúčku Dracovi a Hermione. Keby to bola vtedy tušila, ako sa osud zvrtne.

     Draco jej sľúbil, že nasledujúci víkend môže zas stráviť v jeho dome s Hermionou a s ním, pravda, ak Hermiona bude súhlasiť.

     Ani jej nenapadlo povedať niečo iné, ako áno. Šťastne si hovela na svojom ružovom obláčiku a rovnaké farby sa jej premietali i do budúcnosti. No ťažké olovené mračná s predzvesťou poriadnej búrky už číhali dobre ukryté za horizontom.

     Draco prisľúbil, že osloví pár známych čarodejníkov, ktorí mu boli niečím zaviazaní a preverí Stellinu rodinu.

     Všetko sa zdalo byť bez problémov, do práce sa vrátila nabitá energiou, katalóg kníh, na ktorom už nejaký čas pracovala, sa jej podarilo dokončiť za tri dni. Týždeň plynul hladko, až kým neprišiel piatok.

     Po návrate z práce ju za oknom čakala poštová sova. Ani zo seba nezhodila kabát, hneď ju vpustila dnu. Sova vletela dnu, zhodila svoj náklad a okamžite odletela. Hermiona spoznala Denného Proroka. Harry jej ho sporadicky posielal, mal zrejme dojem, že tým celkom nestratí kontakt so svetom kúzelníkov. Nezvykla ho čítať, no jej euforická nálada zapríčinila, že ho nezaniesla na dno šatníka k ostatným, ale položila na stolík s úmyslom pustiť sa do čítania len čo zo seba zhodí oblečenie a rozloží oheň v krbe.

     Po pol hodine ľutovala, že na zakúrenie nepoužila práve donesený výtlačok, i keď tým by problém len odložila, nie vyriešila.

     Usrkla si horúcej kávy a povolila povrázok, držiaci výtlačok v pevnej rolke. Denný Prorok sa jej v rukách vystrel do pôvodnej podoby a odhalil svoju úvodnú stranu.

Hermiona zalapala po dychu.

     Takmer celú ju vypĺňala fotografia jej samej, v objatí s Dracom Malfoyom. Ona sa usmievala plachým, jemným úsmevom, Draco mal pery zvlnené v triumfálnom výraze. V pozadí stál nízky biely dom, s červenou strechou. Skutočnosť, že zaručene išlo o montáž, ju nešokovala tak veľmi, ako obrovský nadpis, preblikujúci všetkými farbami. A potom text pod fotomontážou. Srdce jej razom prebodla ľadová čepeľ. Zotmelo sa jej pred očami a pocit zradenej dôvery jej silno stiahol hrdlo. Premohla sa. Donútila dočítať kruté vety a vypiť pomyselný kalich horkosti až do samého dna. Horšie to už ani nemohlo byť.

Malfoy našiel cestu späť v Hrdinkinej náruči!

Syn známeho Smrtijeda, Luciusa Malfoya, Draco Malfoy a Hrdinka, jedna z tria, Hermiona Grangerová sa zasnúbili.

Z nemenovaného zdroja máme potvrdené, že Draco Malfoy kúpil v Rokville dom s veľkou záhradou, nepochybne vhodný i pre deti. (Chce nám týmto krokom prominentný párik niečo naznačiť?)

Obaja sa pred časom stratili v muklovskom svete, no ich návrat je potvrdený! Máme sa obávať? Alebo sa už slečna Grangerová postarala o jeho skrotenie?

Zmenila hodnoty slečna Grangerová, alebo došlo k zázračnému obratu u pána Malfoya?

Kedysi nepriatelia – teraz zdieľajú spoločnú posteľ.

Budeme Vás určite informovať o ďalšom vývoji prekvapivého návratu. Rodina Malfoyovcov bola pred časom vyhostená, no zmijozelská taktika sa nedá poprieť, Draco Malfoy našiel jednu z mála možností, ako sa vrátiť späť.

     Článok sa zďaleka ešte nekončil. Nasledovali špekulácie o ich stretávaní sa a dohady, kto má zo vzťahu väčší prospech. Bolo to naozaj zlé. Cítila sa obnažená a vydaná napospas senzáciechtivým neprajníkom.

     Denný Prorok skončil na zemi, po tom, čo vypadol z Hermioniných roztrasených rúk.

„Bola to trápna maškaráda!“ zlomeným hlasom zašepkala Hermiona, „On sa chcel iba dostať späť!“

     Pochytil ju hnev. Zaťala zuby a podišla k taške, na dne ktorej ešte stále ležal jej prútik. Uchopila ho do ruky a mocne stisla. Náhly príval mágie jej dodal sebadôveru. Odmietaná mágia jej vibrovala rukou a čakala na pokyn. A Hermiona ho vydala. Začarovala svoj byt na nedobytnú pevnosť. Bez jej vedomia dnu neprekĺzne ani len tieň človeka. Namierila prútik na nešťastné noviny a vymrštila ich do plameňov. Razom sa skrútili páľavou a stali sa potravou nenásytného ohňa.

     Pozerala na miznúce papierové stránky a priala si, aby jej rovnako zo srdca zmizla všetka bolesť. Nestalo sa tak. Bolesť jej zovrela srdce do klieští a kmásala ho sem a tam, ako suchý list v poryve vetra.

     Ktosi jej prudko zabúchal na dvere. Škodoradostne sa uškrnula. Kúzla chránili byt spoľahlivo. Okamžite sa aktivovali a dnu viac neprenikol ani hlások.

     Hermiona sa otočila na päte a vošla do spálne. Porazene sa zrútila na posteľ a konečne dala voľný priechod smútku.

     Ani dlhý týždeň nestačil na to, aby sa čepeľ bolesti otupila. Ba zdalo sa jej, že bolí čoraz viac. Kým bdela, udržoval ju pri rozume hnev na Draca, no počas spánku v nej víťazilo podvedomie. Budila sa uprostred noci celá zmáčaná potom, s jeho menom na perách. Mučili ju kruté sny v ktorých sa mu bezpodmienečne oddávala, akoby sa nič nebolo stalo. Nenávidela ho, no zároveň ho chcela mať pri sebe a to ju ničilo najviac.

     Sedela na podobločnici a triasla sa zimou. V krbe pukotal oheň a stravoval veľké bukové polená. Celá obývacia izba bola prehriata žiarou oranžových plameňov, no Hermiona napriek tomu cítila chlad. Rukami si objímala vlastné ramená a vedela, že ten chlad ide z jej vnútra. Žiaden oheň nemal tú moc, aby ju zohrial.

    Napriek jej snahe plynúci čas ignorovať, Vianoce sa blížili. Tušila, že raz bude musieť zvíťaziť nad sebou a vrátiť sa do reality, ale dnes opäť nebol ten správny deň. Pred očami jej defilovali kruté slová. Tie na papieri dávno zhoreli v ohni, ale z jej mysle sa vygumovať nedali.

    Ako by sa asi hájil Draco, keby mu dala šancu na vypočutie? A čo sa stane so Stellou? Bola vari aj ona súčasťou jeho špinavých plánov? Alebo ju iba použil ako bonus navyše?

     Niečo sa v nej pohlo. Nebudem sa donekonečna utápať v sebaľútosti, rozhodla sa konečne. Stella si rozhodne nezaslúži, aby ju ktokoľvek sklamal.

    Keby mala z Draca hoci vytrieskať dušu, ak jej to pomôže, urobí to!

     S pocitom prílevu novej energie vbehla do sprchy a zmyla zo seba slzy. Na usušenie už použila kúzlo. Nechápala, ako sa dokázala roky vyhýbať mágii a ani jej nechýbala. Všetko zlé, je na niečo dobré, zazneli jej v hlave slová, ktoré zvykla používať jej babička. Mala pravdu.

     Raz sa narodila ako čarodejnica a ako čarodejnica i umrie. Ale niekde medzitým si dá do poriadku svoj život.

     Ruka s prútikom jej len tak mihala. Keď stála uprostred spálne, oblečená v smotanovo bielom prepínacom svetri a tmavých džínsoch, bola pripravená vyraziť. Namiesto kabátu na seba použila zahrievacie kúzlo. Prešlo ňou od hlavy po päty, až sa začudovala, aké to bolo ľahké. Mágia ju poslúchala presne od okamžiku, ako ju prestala odmietať.

     Odstránila sériu ochranných kúziel zo svojho bytu a premiestnila sa rovno pred Dracovo obrovské sídlo na okraji Londýna.

     Zdvihla hlavu a trpko povzdychla. Rozsvietené svetlo sa oknami rozlievalo do tmy a cez podperné stĺpy a zasnežené kríky vrhalo čudesné tiene. V tichu, rušenom iba padajúcimi vločkami, to pôsobilo až desivo, ale Hermiona strach necítila.

     Prikročila k vchodovým dverám a rázne zabúchala mosadzným klopadlom. Ani z neho poriadne nezložila ruku a dvere sa pomaly otvorili.

„Slečna si želá?“ odmerane predniesol Alphred.

„Samozrejme si želám!“ odsekla mu Hermiona v rovnakom tóne, „Prišla som za Dracom!“ Urobila krok smerom do domu, pripravená sa hoci prebiť dnu, keby jej Alphred chcel brániť. Ale on ustúpil nabok. Hermiona okolo neho prebehla a na okamih zaváhala, v ktorú stranu obrovského domu sa pustiť.

„Pán Draco je vo svojej izbe,“ prekvapil ju majordomus. Zarazene na neho pozrela a čakala vysvetlenie. Ale Alphred svoju prácu vykonával naozaj zodpovedne. Výraz jeho tváre bol dokonale nečitateľný.

     Rozbehla sa hore schodmi, keby by si to náhodou rozmyslel. Premkol ju čudný pocit, Alphredovo správanie sa jej nezdalo, ale potom si pripomenula ten ponižujúci článok z Denného Proroka. Vzkypel v nej hnev a do Dracovej izby vrazila bez klopania.

„Ako si len mohol?“ vyštekla a namierila na Draca prútik. Stál pri okne, chrbtom k nej. Bol bosý, oblečený iba v čiernych džínsoch a rozopnutej košeli farby portského. Pomaly sa k nej otočil a Hermionou prešla pálčivá vlna. V rukách zvieral baňatý pohár s tekutinou rovnakej farby ako bola jeho košeľa. Neubránila sa pohľadu na jeho posteľ. Bola rozhádzaná, akoby v nej ležal celý deň.

„Hermiona,“ riekol zastretým hlasom, „Nič som neurobil.“

„Nie?“ privrela oči, aby nemusela pozerať na miesta, ktoré košeľa nezakrývala, „Použil si ma iba ako vstupenku späť!“

„To nie je pravda,“ namietol Draco. Stál a neurobil ani jediný pokus na obranu, hoci Hermiona urobila dva kroky k nemu a neustále mu mierila prútikom doprostred hrude.

„Klameš!“ vykríkla, ale hlas jej preskočil, „Celé to divadielko so snúbencami ti vyhovovalo!“ dokončila zúrivým šepotom.

„Mýliš sa, Hermiona,“ Draco pokrútil hlavou, „Nič som si neprial viac, ako to, aby naše zasnúbenie nebolo len fiktívne.“

„Samozrejme!“ vyprskla podráždene Hermiona, „Aby si mohol presvedčivejšie klamať!“

„V ničom som ťa neoklamal,“ namietal.

„Zas klameš!“ Hermionina urobila ďalší krok, „Chceš mi do očí tvrdiť, že sa nechceš vrátiť späť, keď viem, že po inom netúžiš?“

„Nechcem sa vrátiť, nemám jediný dôvod,“ zdvihol pohárik s portským k perám a jediným dúškom ho obrátil do seba, „Aspoň doteraz som nemal.“

„Ha!“ zasmiala sa Hermiona, „To ti tak verím, klamal si ma od začiatku, vmanévroval si ma do svojich plánov na návrat medzi čarodejníkov! Povedz, je za to medzi zmijozelmi nejaký zvláštny bonus, prejav uznania, že si ma dostal do postele?“

„Hermiona, v tom článku boli popísané samé nezmysly,“ konečne i Draco ukročil k soptiacej Hermione.

„To tvrdíš ty!“ výsmešne skrútila pery, „Tak podľa teba nie je pravda, že si plánoval návrat domov?“

„Dopekla!“ rozhneval sa konečne i Draco, „Jasné že som nechcel! Doma som predsa tu!“ rozhodil rukami okolo seba.

„A tiež nie je pravda to, že si kúpil dom v Rokville?“

„Nepopieram, to jediné pravda je!“ pripustil Draco, „ale keby si ma nechala, vysvetlím ti to.“

„Tak predsa! A dokonca si na to zneužil i Stellu!“ znechutene odfrkla Hermiona, „Mala ti vylepšiť image dokonalého gentlemana?“

„To nie je pravda, Hermiona, vypočuj ma,“ naliehal na ňu.

„Nechcem ťa počúvať, oklamal si ma! Oklamal a sprosto využil!“ Hermiona mala slzy na krajíčku. Vzlykla a potiahla nosom. Nechcela pred Dracom plakať, ukázať mu svoje slabiny, aby ich mohol použiť proti nej.

„Milujem ťa, Hermiona, nikdy by som ti neublížil,“ pár krokov, Draco odsunul bokom ruku s hroziacim prútikom a hoci sa Hermiona šklbala, vzal ju do náruče pevne k sebe privinul a priložil svoje pery na jej, nespravodlivo skrivené sklamaním.

„Milujem ťa,“ zopakoval jej do pootvorených úst aj keď sa neustále bránila. Na chvíľu sa mu podarilo pery spojiť. Hermiona ochabla a pootvorila ústa v prísľube bozku. Oprela si svoje dlane o jeho prsia. Zamrazilo ho až kdesi v končekoch prstov na nohách a to sa ho dotkla iba pár prstami. Vsunul jej ruku do vlasov a pritiahol si ju bližšie k sebe. Na okamih sa im jazyky preplietli a on mohol zas cítiť jej jemnosť s akou mu oplácala láskanie. Ale bol to iba mizivý okamih.

„Nie! Okamžite ma pusti!“ Hermiona ho zdesene od seba odstrčila a iba ona vedela, že jej zdesenie pramenilo zo zistenia, ako veľmi s ním chce byť, napriek tomu, že ju zradil a oklamal, „Neverím ti ani slovo!“

„Ech,“ Draco frustrovane pokrútil hlavou, „a odkedy veríš článkom v Dennom Prorokovi?“

„Vykrúcaš sa! Keby si radšej priznal svoje pravé dôvody!“

     Draco sa cítil bezradne, chytený do pasce, z ktorej nevedie cesta von. Aspoň nie taká, ktorú by si prial. Takmer ho ovládla beznádej, keď mu napadla spásna myšlienka. Kým stačila Hermiona zareagovať priskočil k svojmu písaciemu stolu a vytiahol malú fiolu s ochrannú pečaťou na zátke. Vzal ju medzi palec a ukazovák a otočil oproti Hermione.

„Vieš, čo to je,“ skôr len skonštatoval, bol si istý, že Hermiona odpoveď pozná.

„Veritaserum,“ vydýchla neveriaco Hermiona. Takéto zapečatené fioly sa používali pri zvlášť delikátnych výsluchoch, keď bolo treba urýchlene jednať a nebolo času čakať na súdom zvoleného lekvaristu. Ochranná pečať bola jednoznačným dôkazom, že sa jedná o presne odmerané a nekontaminované množstvo veritasera, účinného asi hodinu. Ale odkiaľ ho má Draco? Kým stihla domyslieť dôvod, prečo ho sa oháňa súdnym lektvarom, odlomil pečať a jediným glgom ho vypil.

„Prečo…“ vydýchla v šoku Hermiona.

„Prečo som to urobil?“ zopakoval jej nedopovedanú otázku Draco, „Nedokážem vyvrátiť tvoje podozrenie, v tom prekliatom článku je pravda prepletená s lžou a ja nechcem, aby si odišla bez toho aby si mi dala šancu. Naozaj ťa milujem a nikdy by som ti neublížil. Pýtaj sa čo len chceš, vieš, že teraz ti poviem iba pravdu.“

    Draco ťažko dýchal, veritaserum sa dostávalo do krvného obehu a začínalo preberať vládu nad jeho vôľou. Klesol na kolená a utrel si orosené čelo. Privrel oči a čakal kým odznie hučanie v ušiach a slabosť, dôkaz, že jeho telo sa nechce tak ľahko vzdať.

     Hermiona strnula. Nedokázala urobiť ani krok, len mlčky prihliadala, ako Draco vyslovil svoje vyznanie. Naozaj by mohla byť pravda niekde inde? Bolo to príliš lákavé, srdce chcelo uveriť, ale rozum sa bránil. Veritaserum jej však vzalo dych. Pod jeho vplyvom musí odpovedať na každú otázku, ale Hermiona si odrazu pripadala ako zloduch. Nechcela zájsť do krajnosti, výsluchy pod veritaserom boli tým najponižujúcejším, čo kedy mala možnosť zažiť. Hoci nikdy nebola vypočúvaná ona sama, musela byť prítomná ako svedok pri výsluchu pár smrtijedov. Tí ľudia si to zaslúžili každým kúskom tela a predsa nedokázala prihliadať na bolestivý proces obnažovania duše človeka.

     Draco predsa musel vedieť čo robí. A ona bola tak neskutočne hlúpa!

„Pýtaj sa,“ priduseným hlasom ju vyzval Draco. Namáhavo sa postavil a tackavo prešiel k svojej rozhádzanej posteli. Zvali sa krížom cez ňu a spod pootvorených očí ju pozoroval.

     Hermione sa v hlave ozvalo poplašné zvonenie. Niečo nebolo v poriadku. Draco bol príliš bledý a dýchal iba s veľkou námahou. Zatínal sánky, očividne potláčal bolesť, ale nahlas ani nehlesol.

„Nie!“ v tom momente si spomenula. Draco mal príznaky odmietania, kedy telo nedokáže Veritaserum prijať bez fyzickej bolesti, pretože bolo podávané pričasto. Hoci jeho účinky fungujú bezchybne, človek je tak zmorený záchvatmi kŕčov, že sa jeho slovám dá iba sťažka rozumieť. Bolo ťažko odhadnúť onu hranicu tolerancie, pretože každý reagoval na Veritaserum inak. Prútik jej vypadol z rúk. Okamžite k nemu priskočila a položila mu ruku na studené čelo. Dracova tolerancia bola očividne veľmi nízko.

„Toto nie, nemal si to robiť,“ zavzlykala a zahryzla si do spodnej pery. Som hlúpa, hlúpa, hlúpa! Preklínala samu seba.

„Chcem… ti povedať pravdu,“ jeho hlas bolo sotva počuť.

„Mlč prosím ťa,“ snažila sa ho zastaviť Hermiona, „zavolám Alphreda.“

„Nikam nechoď!“ podvihol hlavu o kúsok vyššie a zovrel rukou jej dlaň, spočívajúcu mu na čele, „Ktovie čo by som mu povedal, nemusí vedieť, že ho mám rád.“ Napriek bolesti sa uškrnul a hlava mu klesla späť.

„Prečo sa zahrávaš s ohňom?“ vytkla mu, no Draco hneď neodpovedal. Lapal po dychu. Až keď sa mu podarilo skrútiť do fetálnej polohy, trochu sa upokojil.

„Nemyslel som, že to bude aj po tých rokoch také zlé.“

„Po akých rokoch?“ spýtala sa, aj keď si bola istá, že Dracova pravdivá odpoveď sa jej páčiť nebude.

„Zabudla si?“ vyslovil pomaly, „Môj otec bol smrtijed. Jeho synáčik mohol mať dôležité informácie, nemohli uveriť, že nič nevie. Tak to skúšali stále dookola.“

„Draco…,“ Hermiona prehltla obrovskú hrču v krku. Ľahla si na postel oproti Dracovi a položila mu ruku na rameno, „toto som nechcela, toto nie!“

„Ja som to chcel.“

„Prosím, prepáč mi to.“

„Ty za to nemôžeš. To je mojím menom, Malfoy! Je s ním spojená tá najhoršia karma“

„Mala som ti viac dôverovať.“

„Nečudujem sa ti.“

„Mlč, nemusíš povedať ani slovo.“

„Musím,“ Draco otvoril oči, „Milujem ťa a nikdy som sa nechcel vrátiť späť. Dom v Rokville som kúpil pre …“

     Hermiona sa viac nedokázala pozerať na bolesť, ktorú cítil pri každom slove. Aj keď sa pokúšal rozprávať normálne, trhané nádychy ho prezradili. Priblížila sa celkom k nemu a priložila mu prst na pery.

„Malfoy,“ pokúsila sa o chabý úsmev, pomedzi vlastné slzy, „Ty sa fakt nenaučíš mlčať!“

     Pobozkala ho. Letmo a zľahka zastavila jeho príval slov, akoby sa bála, že mu ublíži ešte viac, ako to už urobila. Pohládzala prstami jeho stuhnuté črty a uvedomila si, že bolo od nej veľmi hlúpe uzavrieť sa a nepustiť nikoho k sebe. Mala vziať tie noviny do ruky a žiadať od Draca vysvetlenie okamžite. Za ten týždeň dôkladného pestovania ľútosti a vyžívania sa vo vlastnom pocite utrpenia, nedorozumenie iba vyhrotila do nezmyselnej krajnosti.

„Veríš mi, Grangerová?“ spýtal sa jej po chvíľke ticha.

„Áno, Draco,“ odpovedala mu a vtisla mu bozk na zatvorené ústa. Usmial sa a stíchol. Podľa pravidelného dychu usúdila, že zaspal. Neodvažovala sa ani pohnúť, aby ho nezobudila. Spoločne prepletené ruky im spočívali na jej boku a na druhú ruku si Draco položil hlavu.

     Celkom zabudla na ohrievacie kúzlo vo svojom oblečení. Aj keď reagovalo na teplotu okolia, medzi nadýchanými prikrývkami by ju neznesiteľne hrial už len samotný sveter. Prútik ostal niekde na zemi, musela len zaťať zuby a počkať, kým vyprchá účinok Dracovho elixíru. Ale dobre jej tak! Musela si priznať, že nikdy Dracovi celkom neverila. S jeho rodovým menom sa skutočne tiahlo niečo ako karma. Kým ona pred pár rokmi z čarodejníckeho sveta utiekla, Draco s matkou odišli, aby mohli normálne žiť.

     Niekde uprostred spomienok a výčitiek zaspala. Prebrala sa až na pocit chladu.

     Otvorila oči a rozhliadla sa. V miestnosti bola takmer úplná tma, až na mihotavé svetlo ohňa.

„Si v poriadku?“ Dracov hlas znel takmer ľadovo. Otočila hlavu za hlasom a keď si navykla na slabé svetlo, zbadala ho sedieť v kresle, ako sa pohráva s podlhovastým predmetom. Jej prútik!

„A ty?“ odpovedala mu otázkou.

„Vzhľadom na okolnosti, výborne,“ z jeho slov hlasno odkvapkávala irónia.

Zneistela, „Máš môj prútik,“ natiahla k nemu ruku.

„Ach áno,“ pozrel naň, akoby ani nevedel, že ho drží, „Chcela si sa upiecť, Grangerová?“

„Nie, len som naň zabudla,“ nerozumela jeho správaniu. Desil ju s tým odstupom a mrazivým sarkazmom, „ja…“ chcela nájsť vhodné slová na vysvetlenie, ale umlčal ju.

„Dovoľ mi najskôr dopovedať a poskytnúť ti odpovede, po ktoré si si prišla,“ zdvihol ruku a naznačil jej aby ho neprerušovala, keď sa nadychovala k protestu, Dopoviem ti prečo som kúpil dom v Rokville, len neviem, akú váhu majú pre teba slová Malfoya. Veritaserum už stratilo svoj účinok!“

     To bolelo. Hermiona prehltla slzy, iste, zaslúžila si jeho hnev, ale krutosť slov ju ranila.   

„Nemusíš mi nič vysvetľovať…“ pokúsila sa o námietku, ale on pokračoval.

„Zašiel som na Ministerstvo kúziel a požiadal o nahliadnutie do archívov, konkrétne do zložky so zoznamom zmiešaných rodín, ktoré boli vyhladené počas vojny.“ že sa úradníčke ani trochu nechcelo obťažovať kvôli Malfoyovi a obmäkčil ju iba slušný obnos galeónov, to sa rozhodne Hermione povedať nechystal, „Potom to už bolo jednoduché. Vďaka byrokracii, ktorá vládne nielen muklovským svetom, zoznamy boli priebežne dopĺňané aj o nešťastia, ktoré na prvý pohľad vypadali prirodzene. Autohavárie celej rodiny, či výbuch plynu. Priezvisko McMillan som už našiel ľahko. Túto rodinu navštívili Smrtijedi osobne. Otec Stelly bol mukel, preto nám to priezvisko nič nepovedalo. Ale jej matka…“ Draco prerušil svoje rozprávanie a natiahol sa po ďalšom poháriku portského, ktoré si zrejme stihol naliať kým Hermiona spala, „Hovoria ti niečo mená Tabitha a Thorm Flos?“

       Hermiona pokrútila hlavou. Niekde ich už iste počula, len nevedela kde a v akej súvislosti. Prísne fľochla na portské v Dracovych prstoch, kombinácia alkoholu a lektvaru nebol dobrý nápad.

     Draco si jej pohľad vysvetlil celkom opačne. Natiahol ruku s pohárom oproti nej a s hranou zdvorilosťou sa spýtal, „Och, celkom som zabudol, dáš si so mnou?“

„Nie,“ vyhŕkla Hermiona rýchlo.

„Aha! Tvoja škoda,“ riekol a upil si výdatný dúšok, „Ani ma neprekvapuje že ich nepoznáš, ukončili štúdium na Rokforte o pár rokov skôr, ako sme tam nastúpili my. Dvojčatá Flosové, drahá Hermiona, patrili k Bystrohlavskej fakulte a boli geniálni chytači metlobalu.“

„Tabitha bola Stellina matka?“ spojila si informácie Hermiona.

„Bingo!“ rozhodil rukami Draco a vôbec mu nevadilo, či skôr nepostrehol, že portské vyprsklo na huňatý smotanový koberec, „Bola! Za to, že si vzala mukla a dovolila si s ním mať dieťa ich odsúdili na smrť!“

„Strašné,“ zašomrala Hermiona a naprávajúc si oblečenie sa posadila.

„Veru, strašné,“ prikývol Draco a oči sa mu začínali lesknúť množstvom alkoholu, ktoré už vypil, „Čo je strašnejšie, alebo pre Stellu šťastie, zrejme bol k skupine určenej na ich likvidáciu pridelený aj Severus. Rodičov jej nezachránil, ale ju sa mu podarilo premiestniť na schody najbližšieho sirotinca. Mala pri sebe len medailón, zrejme naň použil kúzlo, aby osoba čo ju nájde, vedela jej meno. Ale nerátal s možnosťou, že ju nájde stará španielska kuchárka. Estrellu si nik nespojil so Stellou Mc Millan.“

„Čo sa stalo s Thormom Flosom?“

     Draco sa pozrel na prázdny pohár a pokrčil obočie. Bol si predsa istý, že portské ešte nedopil. Potom pohodil plecom, vstal a zašiel si naliať ďalšie.

„Naozaj si nedáš? No áno, hovorila si, že nie,“ mrmlal si viac pre seba ako k Hermione, „Thorm Fos! Stal sa z neho auror a prisahal pomstu každému Smrtijedovi!“

     V tóne jeho hlasu bolo čosi hrozivé. Meno Thorma vypľul ako odporné sústo, ktoré nutne spláchol ďalším portským. Portské sa vychutnáva, pripomenula si jeho vlastné slová.

„Ty Thorma Flosa poznáš osobne!“ osvietila ju náhla myšlienka.

„Poznám! Žiaľ, osobne!“ Draco zdvihol oproti ohňu polovypitú fľašu a nesúhlasne zahmkal. Položil ju späť a zadíval sa na Hermionu, „Istý čas som ho dokonca nenávidel!“

     Hermiona zneistela. Dracove reči ju spočiatku miatli a len postupne začali dávať zmysel.

     Zastretý Dracov pohľad si premeral kreslo, v ktorom doteraz sedel a potom miesto na posteli vedľa Hermiony. Vyhralo to druhé. Dosadol vedľa nej a oprel si hlavu o jej plece. Neprotestovala, cítila sa príliš vinná na to, aby ho od seba odstrčila, aj keď bol zjavne viac ako pripitý.

„Ty si po vojne odišla,“ mumlal Draco, „Netušíš, aký hon sa tu strhol! Ľudia boli ako posadnutí v odhaľovaní Smrtijedov! A Thorm Flos si prišiel po môjho otca i po mňa osobne!“

„A vtedy ťa…“ chcela vysloviť svoje domnienky o vypočúvaní pod vplyvom Veritasera, ale Draco ju už po niekoľký krát rázne umlčal.

„A vraj ja neviem, kedy mlčať!“ priložil prst na jej pery a brnkol po nich, „To je už teraz jedno, nemali na mňa nič. Museli ma pustiť, ale otca zašili. Mal toho na rováši dosť!“ krátko sa zasmial vlastným slovám a vážne pozrel na Hermionu.

„Nenávidíš ma?“

„Ako si na to prišiel? Nie!“ odpovedala mu a preplietla si prsty s jeho.

„Ja sa nenávidím!“ vyhlásil Draco skleslo, „Musel som ísť za Thormom Flosom a oznámiť mu, že jeho neter je nažive!“

    Hermionu zamrazilo, „Kde je Stella?“

„Bol jej krstným otcom,“ pokračoval a vôbec nevnímal Hermioninu otázku, „má na ňu zo zákona právo, musel sa to dozvedieť. Najskôr mi neveril, ale keď som ho doviedol do sirotinca a on ju zbadal medzi deťmi, ako sa hrá, začal plakať. Ten bastard mi poďakoval!“ Draco zaťal päste.

„Ale veď to nemusela byť ona, možno to bola iba zhoda mien,“ namietala Hermiona.

„Tc!“ vyprskol Draco, „Kúzlo na potvrdenie pokrvného príbuzenstva som nakoniec urobil ja. On sa na ňu iba raz pozrel a povedal, že je takmer dokonalou kópiou jeho sestry Tabhity. On test odmietol urobiť.“

„A je skutočne jej krstným?“ nezmyselne položila otázku Hermiona.

Draco na ňu nechápavo pozrel, „Myslíš, že by som nechal Stelu niekomu cudziemu?“

„Ona je s ním?“ obliala ju hrôza.

„Je to jej jediný príbuzný,“ riekol a pritiahol si ju k sebe.

„Čo na to povedala Stella?“ chytala sa nádeje.

„Krv nie je voda! Ako jej povedal kto je, bola šťastím bez seba, že má svoju rodinu!“

„Ako to, že mu ju dali tak rýchlo?“ snažila sa nájsť najmenší zádrhel.

„Pre muklov jednoducho prestala existovať a čarodejníkom na to stačilo pokrvné kúzlo!“

„Myslíš,“ Hermiona sa spýtavo pozrela na Draca, „môžem… môžeme ju prísť navštíviť? Vieš kde teraz bývajú?“

„Iste, Flos s tým musel súhlasiť, lebo to tak chcela Stella. A ich dom si už zrejme videla!“

„Ako by som mohla?“ namietla, ale potom jej pred očami vyplávala spomienka na obrovskú fotomontáž z Denného Proroka.

„Keby si videla ten strašný byt, v ktorom býval Flos! Nemohol som dovoliť, aby ju nasťahoval práve tam!“ pohŕdavo ohrnul peru Draco a Hermione konečne zapadol do mozaiky aj posledný kamienok.

„Ty si im kúpil dom!“ vyslovila nahlas svoje zistenie.

„Nie! Flosovi nie!“ Draco stuhol, „Dom je napísaný na Stelline meno!“

     Hermione sa zatmelo pred očami. Som hlúpa, hlúpa, zopakovala si sebakriticky a obávala sa, že si nie posledný raz.

„Môžeš mi to prepáčiť?“ chytila Draca za líca a prinútila, aby sa na ňu pozrel.

„Hm!“ odfrkol, ale neodpovedal jej to, čo chcela počuť, „Ak by ťa to zaujímalo, toho novinára čo napísal tú nechutnosť, som zažaloval!“ Potom jej ochabol v náruči zmorený alkoholom i priebehom posledných hodín a okamžite upadol do spánku.

     Nechala ho. Poriadne ho pozakrývala a sama si ľahla na opačnú stranu obrovskej postele.