Svitlo nedeľné ráno. Hermiona myseľ zľahka prechádzala zo stavu snenia do bdelosti. Vychutnávala si to omámenie, keď jej útržky snov privádzali pred vnútorný zrak pripomienky bizarných vízií. Ale to najbizarnejšie, popri čom aj tie najdivokejšie sny bledli závisťou a nedostatkom fantázie, víziou nebolo.

Uvedomovala si do detailu presne, kde práve leží a útek bolo to posledné, o čo by stála. Možno, keby minule vedela o čo prichádza…

Možno mali dokonca viac spoločného, ako by sa zdalo. Čert to všetko zober! Už dávno neboli s Dracom protivníkmi, stojacimi v popredí dvoch armád, valiacich sa proti sebe.

Rómeo a Júlia dostali šancu. V inom svete, v inom čase.

Hermiona si slastne vzdychla. Telo sa jej zachvelo spomienkou na včerajší zážitok. Dole chrbticou jej zbehli roztopašné zimomriavky a zlomyseľne sa postarali, aby jej zrazu začala vadiť i prikrývka oblečená v jemnom hodvábnom damasku. Kde len skončilo jej oblečenie! Nadýchaná prikrývka bolo to jediné, čo delilo jej nahú pokožku od ranného chladu. Pomrvila sa, v snahe nájsť si pohodlnejšiu polohu, ale v pohybe ju zastavilo mužské telo ležiace tesne vedľa nej.

Zarazila sa, nechcela ho ešte prebudiť. Opatrne sa otáčala na druhú stranu, ale nevyšlo jej to tak, ako si naplánovala.

Okolo bokov sa jej znenazdania ovinula silná Dracova ruka a pritiahla si ju bližšie.

„Hmm, ak sa neprestaneš vrtieť…,“ zamumlal jej Draco do vlasov zmyselnú hrozbu.

Zmohla sa iba na bezcenný pokus o vymanenie sa spod paže, ktorej objatie vlastne ani nemala v úmysle opustiť. No i ten nepatrný pohyb vyvolal v prebúdzajúcom sa mužovi odozvu.

„Vašu trúfalosť, madam,“ pokračoval Draco hrdelným, značne rozospatým hlasom, „musím neodkladne potrestať.“

Hermiona vypískla, keď sa odrazu ocitla priamo pod ním. Na to že sa práve prebudil, mal obdivuhodne mrštné reakcie. Ľahol si na bok, uväzniac jej pravú ruku pod sebou, kým ľavú chytil svojou voľnou rukou. Bedrami zaťažil dievčenské boky a Hermione ostala len možnosť verbálnej obrany.

„Pane,“ pristala na jeho šteklivú hru, „snáď by ste v mene pomsty nevztiahli ruku na bezbrannú spútanú dámu?“

„Madam, a či nie práve ja som zamotaný do vašich osídel?“ sklonil hlavu a prešiel perami po jej lícnej kosti.

„Omyl, pane, žiadne som nekládla,“ zachvela sa a podarilo sa jej uvoľniť si ľavú ruku.

„Napriek tomu som do nich padol.“ vsunul svoju dlaň pod jej zadoček a pritlačil ju k sebe. Perami pokračoval v mapovaní línie brady.

„Dávate mi za vinu vlastnú nešikovnosť?“ dalo je obrovskú námahu nezavrnieť blahom nahlas, no potrestala ho po svojom. Zavlnila pod ním bokmi. Na okamih zadržal dych a ona jasne ucítila jeho rastúcu túžbu.

„Či muž hľadí pod nohy, keď zazrie ženu?“ zakliesnil koleno medzi jej stehná a prehupol sa do pohodlnejšej pozície.

„Som snáď mužom, aby som mohla odpovedať?“ nohy mala konečne voľné, ale útek nebol to, na čo ich použila.

„Merlin vďaka, nie!“ prudko vydýchol, keď mu ich skrížila za chrbtom.

„Pane, trváte neustále na svojom zámere?“ opisujúc malé krúžky, nechala svoje prsty blúdiť po jeho hrudi. Čím nižšie ich presúvala, tým jej bolo ťažšie sústrediť sa na svoju rolu.

„Madam, dôslednosť nás vedie k vytúženému cieľu, necúvnem,“ sťažka vydýchol, vzoprel sa na lakti a nasmeroval ich túžby na správnu cestu.

„Som teda stratená?“ urobila jeden vláčny pohup.

„Naveky, madam, budem v to dúfať,“ odpovedal pohybom opačným a ich slovná hra bola u konca. V odvekom tanci milencov, už stáročia nemennom a predsa zakaždým inom, v rytmickom vlnení prepojených tiel, vybrali sa stúpať cestou za chvíľkovým splynutím.

**************************************************

„Draco!“ Estrelle sa odrazu rozžiarili oči. Položila hrnček s kakaom vedľa taniera s nedojedenou hriankou a chystala sa pokračovať vo svojom neúnavnom rozprávaní, „sníval sa mi taký krásny sen!“ mlela v jednom kuse, akoby chcela dobehnúť všetky dni, keď ostávala nepochopená osamote, prevažne ponorená do jednej zo svojich predstáv o krajšom živote za bránami sirotinca. Bolo náročné sledovať všetky línie jej myšlienkových pochodov. Hermiona sa zatiaľ držala obdivuhodne, bodovala pri vymýšľaní mien porcelánovým bábikám. Estrella ani neskrývala nadšenie a Draco sa bavil vynaliezavosťou Hermiony, keď si vypomohla herbológiou. Madam Artemisia a Echinacea boli úspešne pokrstené, no zvažovanie, či je krajšie meno Tilia alebo Ruta, prenechal ženám. Siahol po najnovšom čísle žurnálu Realities a tváril sa, že objavil obzvlášť užitočnú informáciu. Len útržkami vnímal ich chichotanie a nepochopiteľnú debatu o význame kvetového dekoru na čajovej šálke. Ponoril sa do svojho vlastného uvažovania. Až Estrelliino priame oslovenie vrátilo jeho pozornosť do reality.

„Vidíš,“ usmiala sa Hermiona, „a to si oň takmer prišla, keď si nechcela ísť spať.“

„Nemohla som vedieť, čo sa mi bude snívať,“ všetečne potriasla hlavou malá.

„Tak ma nenapínaj, čo sa ti to snívalo?“ zareagoval Draco a definitívne odložil spred seba Realities. I tak nevnímal tie hory čísel a informácií, písmená sa mu zlievali do jednej rozťahanej machule a fotografie sa strácali v nevýrazných odtieňov šedi. Bol si istý, že zrkadlo by mu ukázalo tvár nejakého cudzieho chlapa, prihlúplo sa škeriaceho do prázdna. Nenápadne si premeral Hermioninu tvár. Jej zrumenené líca a unavené oči hovorili za všetko.

Ich pohľady sa stretli, vymenili si krátke rozpačité úsmevy a odozva na seba nenechala dlho čakať. Ľahké brnenie mu skĺzlo dole žalúdkom a zapríčinilo prudké šklbnutie. Draco vedel, že musí tieto nebezpečné vody okamžite opustiť. Ležérne sa oprel a zameral pozornosť na dieťa, dychtivé sa podeliť o svoj sen.

„Snívalo sa mi,“ šibalsky si dopriala dramatickú pauzu na hlboký nádych, „že som lietala na drakovi. Mával krídlami a mal zelené šupiny. A bol živý!“ dodala na koniec dôrazne.

„Iste,“ prisvedčil vážne Draco, „drak ktorý lieta musí byť živý.“

„Možno,“ dodala Hermiona tajomne, „keď vyrastieš, staneš sa ošetrovateľkou drakov. Jeden môj známy pracuje v rezervácii a stará sa o nich.“

Estrella zvraštila obočie a neveriaco skákala pohľadmi z jedného na druhého.

„Nerobíte si zo mňa žarty?“ pokrčila noštek.

„Je to na tebe, čím sa staneš,“ kývol hlavou Draco, ale Estrella sa mračila čoraz viac.

„Draci skutočne existujú?“ vyletela z nej otázka, ktorá zaťažila jej predstavivosť.

„Ach tak!“ pochopila Hermiona, „toto ťa trápilo! Samozrejme že draci existujú, sú len dobre maskovaní pred svetom muklov.“

„A jednorožce?“ Estrella uprela s nádejou oči na Draca.

„Tie sú síce veľmi vzácne, ich krv má obrovskú magickú moc, ale áno, existujú,“ odpovedal Draco a s pobavením pozoroval ako Estrella ožila.

„Všetci mi hovorili, že sú to iba rozprávky!“

„Pre muklov áno, ale ty si čarodejnica!“ pripomenula jej Hermiona.

„Aj víly sú skutočné?“ po chvíli uvažovania položilo dievčatko ďalšiu otázku.

„Ako ty, alebo ja,“ Draco sa naklonil nad stôl, oprel si bradu o dlaň a viditeľne si užíval, ako Estrellin vybájený svet dostáva reálne rozmery. Takmer bolo možné vidieť, ako úporne uvažuje nad svojimi obľúbenými postavami a dúfa v ich skutočnosť.

„Čo Bláznivý klobučník a Králik?“ obrátila sa tentoraz na Hermionu.

„Žiaľ, oni nie, ani Alica. Tí majú svoje miesto iba v príbehu.“

Estrella na chvíľu zmĺkla a v zamyslení si zahryzla do ukazováčika.

„Ale o nich mi môžeš prečítať, však?“ s očakávaním uprela oči zas na Hermionu.

„Od toho príbehy sú,“ natiahla sa k nej a pohladila detskú hlávku, „aby sa čítali a ožívali vo fantázii.“

O chvíľku už všetci traja sedeli na posteli v Estrelliinej izbe. Hermiona v strede, s knihou o Alici na kolenách, po jednom boku s nedočkavým dievčatkom a po druhom boku s Dracom.

Vďačne napodobil Estrellu a pritisol sa k Hermione čo najbližšie. Nevedel sa nabažiť melodického hlasu, ktorým nechávala ožiť fiktívne postavy. No príbeh unikal kdesi okolo neho, bolo mu jedno, že Alica stretla srdcovú kráľovnú, ktorej záľubou bolo stínanie hláv. Mal svoj vlastný príbeh, ktorý ho fascinoval viac ako čokoľvek v jeho doterajšom živote. Vdychoval teplú vôňu Hermioninho tela a dúfal, že dnes tú malú uťahajú dostatočne, aby zaspala hneď po večeri. Vzápätí si s bolestným napätím uvedomil, že do večera je ďaleko.

Hermiona čítala a príbeh ju celkom pohltil. Len v prestávke, keď obracala novú stranu a Estrella sa nadchla obrázkom bielych ruží, ktoré museli byť prefarbené na červeno, si uvedomila jednu vec. Nikdy by nepovedala, že z Draca Malfoya môže tak intenzívne vyžarovať pokoj.

„To bolo úžasné!“ zatlieskalo rúčkami dievčatko, keď sa dostali na koniec knihy.

„Mhm,“ zamumlal Draco, ale ktovie čo mu práve behalo po rozume.

„Aj ja som mala rada príbehy o Alici, keď som bola malá,“ zaspomínala Hermiona a privinula si knihu na prsia. Draco si knihu premeral závistlivým pohľadom.

„A tiež ti čítali z tejto knihy?“ štebotala Estrella.

„Nie,“ pokrútila hlavou Hermiona a fľochla na Draca. Jeho zasnený výraz bol veľavravný. „Túto som si kúpila celkom nedávno.“

„Hm,“ zauvažovala malá všetečnica, „a môžem si ju niekedy požičať?“

„Myslím,“ Hermione v hlave skrsol nápad, „že ja som už na podobnú knihu priveľká.“

Estrella pokrčila obočie. Nerozumela, kam tým mieri, zato Draco pochopil ihneď. Vzpriamene sa posadil, aby si vychutnal okamih prekvapenia.

„Potešila by si ma, keby si príbehy o Alici prijala ako predčasný dar k Vianociam,“ a podávala užasnutej Estrelle starú knihu.

Dievčatko vyskočilo na rovné nohy a pritislo si ruky na ústa. Otvorilo doširoka oči a stále sa zdráhalo po knihe siahnuť.

„Naozaj?“ sotva zašepkala.

„Budem veľmi rada,“ prisvedčila opäť Hermiona a poklad jej do rúk jednoducho vložila.

„Bude moja,“ opakovala Estrella ako v tranze.

„Je tvoja,“ uistila ju Hermiona a Draco sa bavil.

Niečo podobné v živote nezažil. Obyčajná stará kniha a tá malá sa tvárila, akoby dostala do daru celé rodinné sídlo. Spomenul si na zriedkavé chvíle, keď býval sám obdarovaný. K dobrému móresu patrilo dar prijať len ľahkým pokyvom hlavy. Prípadne stručným komplimentom na adresu darcu. No o čo čarovnejšie je nechať odznieť emócie. Kvôli tomuto by sa oplatilo byť darcom čo najčastejšie.

„Hermiona,“ zatvárila sa Estrella dôležito a pohladila väzbu, „ja ti ju hocikedy požičiam.“

„Vážim si tvojej ponuky a určite ju využijem,“ odpovedala vážne, hoci potláčala smiech.

„Ale je tu jedna maličkosť,“ odvážil sa konečne Draco zasiahnuť do kúzelného okamihu.

„Aká?“ Hermiona si za ucho zasunula prameň vlasov.

Draco ukázal na knihu, „Mala by si prepísať meno majiteľa knihy, keď ti už nepatrí.“

„Ach to!“ spomenula si Hermiona na úvodnú stránku s predtlačenými riadkami, „Samozrejme to urobím!“

Estrella jej sama podala knihu do rúk a Draco podišiel k písaciemu stolu, aby pripravil brko s kalamárom. Siahol do vrecka po prútik, aby mohli jednoduchšie vymazať meno Hermiony.

„Tak?“ obrátil sa a to, čo uvidel, ho poriadne zmiatlo.

Estrella sa našťastie zaoberala bábikami z porcelánu. Oznamovala im, aké mená pre ne vymyslela. Hermiona stála v polovici nedokončeného kroku a zblednutá civela do otvorenej knihy.

„To je neuveriteľné!“ vydýchla priškrteným hlasom a cúvajúc dosadla na posteľ skôr, ako by ju zradili nohy.