„Ja ešte nechcem spať!“ fňukla ospalo Estrella a na dôvažok výdatne zívla. V Rachotiacej sedme obohrala dokonca i Hermionu, podľahla kúzlu Čarodejníckeho šachu a hoci Draca sa jej poraziť nepodarilo, k pocitu šťastia jej stačil fakt, že sú obaja s ňou.

Alphred sa zdvorilo vyhol potupný porážkam a prenechal Estrellu výlučne pánovi a slečne. Tí sa donekonečna nechávali vťahovať do ďalšej a ďalšej hry, ich spoločné výbuchy smiechu rezonovali inak tichým domom, až kým na mohutných stojacich hodinách neodbila jedenásta hodina.

„Je neskoro, mala by si ísť,“ Hermione ani neprišlo, koľko už je hodín. Teraz sa snažila miernym tónom dostať dieťa do postele.

„Ale ja nie som unavená,“ protestne zatiahla Estrella, no bol to chabý pokus. Viečka jej padli a prenechali zreniciam iba malú štrbinku.

„Samozrejme,“ uznal Draco naoko, „ale ja som pekelne unavený, dala si mi v šachu poriadne zabrať!“

„Naozaj?“ potešila sa malá, no nevládala ani zdvihnúť kútiky úst do úsmevu.

„Naozaj!“ prisvedčil jej Draco a podložil svoje tvrdenie ukážkovým zívnutím.

„Na dnes toho bolo dosť, keď už Draco nevládze,“ spiklenecky žmurkla na Estrellu Hermiona.

„Tak teda pôjdem spať aj ja,“ súhlasila a obom odľahlo.

Ako na zavolanie sa vo dverách zjavil Alphred. Hermiona ho už dlhšiu dobu podozrievala, že je čarodejník, ale teraz si bola úplne istá.

„Slečna,“ riekol svojím nevýrazným hlasom a sklonil hlavu smerom k Estrelle.

„Dobrú noc!“ vystískala najskôr Draca a potom váhavo prikročila k Hermione.

Dievčatko natiahlo pred seba ruky a dožadovalo sa objatia. Hermiona nečakala na ďalšiu príležitosť. Pritiahla dieťa k sebe na kolená, ovinula jej ruky okolo drobného telíčka a položila svoju hlavu na malé rameno. Ak aj mala spočiatku obavy, či ju Estrella neberie iba ako nutné zlo, niekoho, s kým sa musí deliť o Dracovu pozornosť, rozplynuli sa niekde v spleti kučier a hladkých vĺn.

„Privítaj ráno úsmevom,“ šepla jej Hermiona do vlasov na rozlúčku. Ospalé dieťa sa bez ďalších námietok zošuchlo a odcupitalo k Alphredovi.

Ten stál vo dverách ako žulová socha zbavená príťaže pocitov, ale keď Estrella podišla až k nemu, viditeľne zmorená priebehom dňa, bez slova ju zdvihol do náruče, aby ju odniesol do postele.

 

 

„Tak, to by sme mali!“ zhodnotil Draco. Položil čierneho strelca späť na jeho štvorec vedľa kráľovnej a sám si našiel pohodlnejšie miesto v kresle pred krbom.

„Má ťa naozaj rada,“ poznamenala Hermiona bez akéhokoľvek podtónu. Po dnešku viac necítila iracionálnu žiarlivosť.

„Je to vzájomné,“ zapriadol Draco a tvár mu prežiarila spokojnosť.

Hermiona, pomaly zvažujúc pre a proti, prešla k pohovke a usadila sa na jej mäkkom čalúnení. Dnešný deň nakoniec nedopadol tak bezútešne, ako sa ráno šedivo začal.

„Ďakujem, Hermiona,“ ozval sa znenazdania Draco a svoje neuveriteľné slová podčiarkol pohľadom spod prižmúrených viečok.

„Za čo, prosím ťa?“ potriasla hlavou Hermiona.

„Za všetko,“ Draco roztvoril ruky v neurčitom geste, „za to, že si tu, že si ma neposlala do čerta s mojimi nápadmi…“

„Keď to už spomínaš,“ neodpustila si Hermiona podpichnutie a zdvihla pred seba spojený palec s ukazovákom, „bol si len takto blízko od pekla horúceho, za to divadlo v dome hračiek Super Toys!“

„Nuž,“ zagrimasil sa Draco, „to peklo ku mne akosi patrí.“

 

„Nerobím to predsa z donútenia, mám vlastnú vôľu,“ riekla Hermiona po chvíli a prešla prstami po hustom plyši.

„Iste, tvoja vôľa bývala povestná,“ hmkol Draco.

„Bývala?“ zamračila sa Hermiona.

„Boli to úplne iné časy, uznávam,“ kývol Draco, „a dokonca i Temný Pán, hoci jeho prvoradým cieľom bol Potter, vedel, že mozgom tria si ty.“

„Temný Pán,“ Hermionu striaslo odporom a rozochvenými spomienkami. Draco svoje tvrdenie vyslovil celkom nezúčastnene. Iba ako slovo na okraj, bezvýznamnú pripomienku, hoci jej obsahom bola ťaživá minulosť. Bolo úplne zbytočné pýtať sa Draca, či sa s ním stretol osobne, či dokonca s ním prehovoril. Vedela že áno. Lucius sa dobre postaral o správne nasmerovanie krokov svojho jediného potomka. Malo by zmysel vyčítať mu to? Luciovi iste, ale on už svoj trest dostal. Draco bol, napriek sile, ktorú sa snažil dávať v škole najavo, len synom svojho otca, pokračovateľom tradície, no vo svojom vnútri osamelý. A vďaka Narcisse sa Harrymu podarilo preľstiť Voldemorta, aj keď jej konanie bolo ovplyvnené strachom o syna.

No bola to minulosť. Prežitá a dúfala, že navždy pochovaná.

„Áno a ak to potrebuješ počuť, bol som hlúpe decko.“ Draco sa zachmúril niekam pred seba.

„Všetci robíme chyby,“ kreslila Hermiona do plyšu ďalší abstraktný výjav.

„Nepochybne, robí ich každý!“ uškrnul sa Draco, „Dôležité je, či ich robí na správnej strane ihriska.“ Bod niekde pred Dracom, dostal novú dávku rozporných emócií.

Plyš pod Hermioninými prstami znova nadobúdal svoj bezchybný vzhľad, no majiteľka prstov márne zhľadúvala rovnováhu a správne slová. Všetko, čo sa jej tlačilo na jazyk, zdalo sa jej byť banálnym.

Ticho v miestnosti oťažievalo tieňmi prízrakov minulosti a Hermiona si zúfalo priala akýkoľvek nápad, ktorý by ich zahnal do nenávratna.

„Čo tak kvapku portského?“ ozval sa Draco, keď už chcela Hermiona kapitulovať a zvoliť ústup do postele.

„Nikdy som portské nepila,“ priznala sa na rovinu Hermiona.

„V tom prípade je čas, zmeniť nikdy, na práve teraz,“ zhodnotil Draco. Kupodivu, nepoužil prútik, ani nezavolal Alphreda. Vstal a podišiel k stene, ktorá na prvý pohľad nevyzerala, že by mohla byť niečím iným, ako stenou obloženou vyrezávanými kazetami z tmavého dreva.

Draco položil dlaň na kazetu, zatlačil ju a tá sa pomaly odchýlila, odhaliac neveľkú vinotéku. Vzal do ruky jednu z fľašiek a takmer obradne jej začal odstraňovať zátku. Vosková pečať pod jeho prstami povolila a dopadla na podlahu, ale Draco si ju nevšímal. Pozoroval Hermionu, ako donekonečna nervózne uhládza čalúnenie pohovky a jeho žalúdkom prebehla podivná vlna.

Zátka povolila a temne iskrivá tekutina s tichým šumením a zurčaním naplnila dva poháre na masívnej stopke. Najradšej by jeden z nich rovno obrátil do seba, aby uhasil nepokoj, ale ovládol sa. Zahľadel sa do prevaľujúcej sa tekutiny, uväznenej v priezračnom skle a kráčal k Hermione.

„Pozor naň, portské sa nepije, portské sa vychutnáva,“ natiahol k nej ruku s pohárom, „je sladko zradné a ohnivo pálivé,“ zamrmlal a cítil sa akoby ho vypil celú fľašku, hoci k nemu sotva privoňal.

 

„Má zvláštnu farbu,“ preglgla nasucho Hermiona. Siahla po pohári a nevdojak skĺzla po Dracových prstoch. Prudko sa nadýchla a odviedla pozornosť k vínu, „a rovnako záhadne aj vonia,“ poznamenala.

„Ako korenie Indie,“ riekol Draco a doprial si poriadny hlt, celkom v rozpore s radami, ktoré dával Hermione.

 

Priložila pohár k perám, no najskôr vtiahla zemitú vôňu vychádzajúcu z nápoja. Napila sa. Prekvapila ju sladkastá chuť na jazyku. Dúšok hladko skĺzol dnu a príjemne rozohrieval váhajúcu dušu. Ďalší dúšok a vo vnútri sa jej rozhorel oheň.

„Tak?“ spýtavo zatiahol Draco a okamžite obom dolieval upité portské.

„Prekvapivé,“ vyslovila Hermiona oťaženým jazykom, „ale nie zlé,“ dodala rýchlo, keď videla Dracov nespokojný pohľad a rýchlo ponorila pery do nafialovlého nápoja.

„Chceš ma opiť, Draco Malfoy?“ pokrčila obočie, keď sa nad jej pohárom už po druhý raz zjavila jeho ruka s fľašou a doliala víno takmer po okraj.

„Nie,“ rázne pokrútil hlavou blondiak, „to seba!“

„Bude sa ti motať hlava!“ vyprskla a prekryla tiché zachichotanie dlaňou. Portské v krvi začalo preberať vládu nad telom, Draco preberal vládu nad ňou samotnou a pravdepodobne o tom ani netušil. To zistenie v nej vyvolalo novú dávku smiechu.

„Tú mám zamotanú aj za triezva, Grangerová,“ Draco položil dopitý pohár na stolík a po chvíľke váhania k nemu postavil aj fľašu. Viditeľne zneistel. Odrazu nevedel, čo s prázdnymi rukami. Prepletal prsty medzi sebou, akoby riešil zložitý hlavolam, od ktorého záviselo jeho ďalšie konanie.

„Nevolaj ma Grangerová,“ chrapľavo zo seba dostala Hermiona. Strácala sa v hebkom plyši čalúnenia pohovky, zvnútra horela rastúcim plameňom, ale vypité portské ho na svedomí nemalo. Striaslo ju. To pár šedivých očí bol príčinou, že jej vnútrom lomcoval divoký oheň. A možno predsa len malo svoj podiel viny i portské.

„Ako len budeš chcieť,“ perá pohovky zanariekali pod váhou mužského tela. Hermiona sa odrazu zľakla. Tie slová jej pošteklili ucho, prenikli vnútrom a usadili sa priamo pod žalúdkom. Vedela, čo bude nasledovať. Vedela, že viac nedokáže odolávať. Vedela, že ani nechce odolávať. A predsa sedela vyľakaná ako dievčatko. Obrátila do seba posledné dúšky vína. Azda až prirýchlo. Pár kvapiek jej uľpelo na hornej pere.

 

Draco jej z prstov vymanil osirelý pohár, priložil ho k svojmu na stolík a zachytil ruku, ktorou si chcela utrieť ústa.

„Nie,“ šepol a použil vlastné pery, aby zastavil stekajúce kvapky. Precízne sa vyhýbal tým Hermioniným a najrýchlejšiu kvapku zachytil až v jamke kľúčnej kosti. Tlmene sa zasmial samou spokojnosťou, keď mu Hermiona zapriadla do ucha. Presunul pery vyššie, zbieral zatúlané kropaje vína, tesne minul ľavý kútik úst a skončil nad hornou perou.

Hermiona nespokojne zamručala. Pootočila hlavu, aby ukončila svoje sladké trápenie, ale Draco sa vedel šikovne vyhýbať.

Dlho však nevydržal odďaľovať nevyhnutné, príliš ho mučila túžba, pevne prepletená s nadmierou vášne. Nebol to ich prvý bozk, vedel presne ako mu budú chutiť jej pery, len čo sa nechá ovládnuť ich mäkkosťou. Na jazyku si do detailov vybavoval hodvábnu hebkosť každého milimetra, až do hĺbky, ktorú dokázal preskúmať. Či za to mohlo portské, ak áno, bol vďačný za pomoc. Tie predošlé bozky boli len predjedlom, v porovnaní s týmto víchrom, ktorý mu bičoval zmysly a napĺňal povetrie okolo nich elektrizujúcimi iskričkami čistej vášne, prúdiacim priamo z jeho vnútra.

Uvedomil si, že ešte stále zviera jej ruku. Položil si ju na vlastné ramená a zatúžil po tesnom kontakte. Hermiona len slabo vypískla, keď si ju pritiahol k sebe a posadil do lona. Vzápätí pochopil, že to nebol až taký dobrý nápad. Alebo až pridobrý. Musela cítiť, ako veľmi je mu ich dotyk príjemný.

 

Odkedy žil vo svete muklov, okrem pár jednorazových známostí, mal len jednu dlhodobejšiu partnerku. Ale bol to len obojstranne prospešný, takmer obchodný vzťah. S istou realitnou agentkou sa zhodli, že ich spoločný sex je pridobrý na to, aby ostali iba pri jedinom raze a nezopakovali si ho častejšie. Ale bolo to len o sexe. Nič viac ich nespájalo, Draco si nebol istý ani jej priezviskom. Ona si potom našla priateľa, s ktorým zdieľala i svoje city, takže nasledovalo posledné stretnutie s technicky úžasným sexom na rozlúčku a išli si po svojom.

Nedalo by sa povedať, že by mu priamo chýbala, ale zvykol si na príjemnú formu uvoľnenia sa, po náročnom dni.

No potom ochorela Narcissa. Neskôr zistil, že chorá bola už dlhšie, len v tom momente už nezvládla ďalej predstierať, že je všetko v poriadku. Jej oslabené a neliečené telo nevydržalo dlho bojovať, nevyhnutný koniec prišiel rýchlo.

Bolo to vlastne jej rozhodnutie. Nestála o život v potupnom vyhnanstve a mučivej samote.

Hermiona sa v jeho živote zjavila v okamihu, kedy zvažoval zmysel svojho vlastného života. Bolo mu jedno aký omyl ju priviedol na matkin pohreb, bol jej vďačný, že ostala.

Následne si mnoho nespomínal. Pil, lebo chcel zabudnúť, triezvel, lebo v opojení si nedokázal siahnuť na život a následne pil, pretože za triezva myslel na Hermionu Grangerovú.

Zachránila mu život a odvtedy vedel, že je stratený. Bol ochotný urobiť zo seba hoci blázna, len aby bol s ňou. Nešťastná príhoda s Robertom mu prihrala do rúk nečakanú šancu. Snúbenec! Mámivá chiméra, ktorej sa chytil, pestoval jej neisté základy, živil náznaky a nehodlal len tak bez boja prepustiť.

Tváril sa, že je nad vecou, hral pokoj, aby Hermionu od seba neodohnal a nesmierne ho tešili malé kroky, ktoré sa mu darilo robiť smerom k jej srdcu, no najviac si cenil tie, ktoré robila ona k nemu.

Nebolo to už iba o sexe, hoci ten nebol nepodstatný.

Teraz mu sedela na kolenách, jemne zmámená sladkým vínom, no dostatočne triezva na to, aby vedela čo robí. Musela cítiť jeho erekciu, ale ani v náznakoch sa netvárila pohoršene. Ovinula svoje ruky okolo jeho krku, vošla mu prstami do vlasov. Urobil to isté a vnoril prsty do rozlietaných kaderí.

Prešiel iba moment a ich pery sa konečne spojili silou opačných magnetov. Tento bozk ani omylom nepripomínal ich predošlé skúmavé pokusy. Boli tu sami, nehrozil im zvonček výťahu, zvedavé deti, či neodkladné povinnosti a obom to bolo celkom jasné.

 

 

„Hermiona, počkaj,“ odtiahol sa Draco. Rázne, no viditeľne mu tento pohyb pôsobil námahu, „ja, vážne si mi zamotala hlavu, sťažka sa dokážem ovládnuť, ak s tým neprestaneme…“ bľabotal sotva zrozumiteľne, no úplne protichodne s pocitmi, ktoré sa búrili v jeho útrobách.

„Ém,“ hrdelne zavrčala Hermiona a pritiahla si Draca oboma rukami k sebe. Lačne chňapla svojimi ústami po jeho pere a slová, ktoré ho zbavili aj poslednej zábrany, mu doslova vdýchla do hrdla, „Malfoy, ty fakt nevieš kedy mlčať!“