Hermiona, si zbabelá!

Ale čo nepovieš?

Stále iba utekáš!

Stále nie!

Vážne?

Neutekám. Prečo by som to robila?

Pretože sa bojíš!

Ale ja sa nebojím!

Nie? Tak prečo si ušla z Dracovho domu?

Pretože som…

Čo si?

Čo ťa do toho?

No len to dopovedz!

Dobre, dobre! Mala som strach!

Ale, ale! Snáď sa nebojíš, že by ťa zlý Draco zjedol?

Ts!

Tak?

Čo ak ma naozaj miluje?

No to by bola vážne tragédia!

Si moje svedomie! Máš mi robiť výčitky, nie sa zo mňa vysmievať!

Nedokážeš oceniť iróniu? Čo ti vôbec vadí na predstave lásky?

Je to Malfoy!

Že práve tebe to bude prekážať!

Neprekáža, ale… Hodím sa ja k nemu?

Som ja vôbec tvoje svedomie?

Žiaľ, si.

Žiaľ? Kto iný by si trúfol povedať ti pravdu do očí?

Keď si také múdre, čo mám teda robiť?

To myslíš vážne? Skutočne potrebuješ radu? V srdci si už predsa dávno rozhodnutá!

************************************************

Drnčanie zvončeka pri dverách sa nástojčivo rozľahlo Hermioniným bytom. Neprešlo snáď ani päť sekúnd a pridalo sa k nemu i vytrvalé klopanie.

Bola sobota dopoludnia a Hermiona dokončila upratovanie miniatúrnej kuchyne. Zvonenie ju zastihlo v úvahách, či si k obedu pripraví pizzu z mrazničky, alebo si telefonicky objedná čínu. Zvierala v rukách polorozpadnutý papierový obal páchnuci po rybích prstoch a študovala rozmazaný dátum spotreby.

Občas sa u nej zastavila susedka od naproti, aby si požičala nejakú zbytočnosť, ktorú určite nepotrebovala, s jasným cieľom, vyňuchať hoci i náznak bezvýznamnej klebety. Dnes je teda mimoriadne zvedavá. Zvonček rezonoval a dožadoval sa pozornosti.

Hermiona ani neodložila z rúk svoj potenciálny obed a prešla k dverám.

„Ty?“ V otvorených dverách sa zas o zárubňu opieral Draco Malfoy. No na rozdiel od minula, dnes vyzeral akoby si iba odskočil s fotenia titulky Vogue.

Čiže prekliato dobre! Čierne jeansy a bunda podšitá barančinou, s ním iste žili v tajnej symbióze, tvoriac výsledný dojem dokonalého celku. Ešte aj tie vločky snehu! Určite mu pristáli vo vlasoch len preto, aby zdôraznili ležérne nedbalú eleganciu polo-dlhých vlasov.

Hermiona zaškúlila na svoju teplákovú súpravu a gratulovala si k šťastnej náhode, obliecť si zrovna dnes novú, ktorou si urobila radosť v športovej predajni. Značkovej.

„Pozývaš ma na obed?“ prehliadol Draco značku súpravy a zahľadel sa na pizzu v Hermioniných rukách.

„Toto?“ zdvihla škatuľu vyššie a konečne sa jej podarilo rozlúštiť čísla v dátume spotreby, „To by si neriskoval!“striaslo ju.

„Vidím, stravuješ sa chutne!“ uškrnul sa Draco.

„Nenútim ťa to jesť,“ zamračila sa Hermiona, „Čo ťa ku mne priviedlo?“

„Nemôžeme radšej dnu?“

Hermiona sa zatvárila že zvažuje, ale napokon kývla hlavou a ustúpila aby prešiel. Ticho mu závidela tú jeho nenútenosť. Akoby to bol jeho každodenný rituál, nazul si ružové papuče, síce ich Hermiona zasunula hlboko pod botník, no pre svoju veľkosť nešli prehliadnuť, zavesil bundu na vešiak a bez váhania si vybral kreslo oproti krbu.

„Tak? Čo je dôvod tvojej návštevy?“ zopakovala otázku Hermiona.

„Tú pizzu ideš naozaj jesť, alebo sa ju chystáš po mne hodiť?“ odpovedal protiotázkou.

Hermiona zamávala škatuľou, „Chystáš sa mi povedať niečo, čo by ma k takému činu mohlo vyprovokovať?“

„Nie,“ bez váhania kývol Draco, „provokovať ťa nebudem. Možno len trochu prekvapím.“

„Aha,“ hmkla Hermiona, no naďalej stála bez pohnutia na jednom mieste.

„Tak už si sadni,“ vyzval ju Draco.

Pomaly urobila krok, pizzu odložila na kuchynskú linku a prisadla si oproti nemu. Dlaň mala z tej prekliatej talianskej lahôdky po záruke celú premrznutú, pošúchala si ju druhou rukou a nakoniec zasunula medzi kolená.

Draco prižmúril viečka, naklonil sa k nej a hľadiac jej do očí, zovrel Hermioninu ruku vo svojich dlaniach.

Trhano sa nadýchla, ale nevytiahla ju z horúceho zovretia. Teplo z jeho štíhlych prstov sa jej rozlievalo do žíl ako droga.

„Najskôr ťa chcem požiadať,“ začal Draco, „aby si nevyvodzovala predčasné uzávery, kým ma nevypočuješ do konca.“

„Hovor,“ priškrtene pípla Hermiona. Droga sa zdala byť prudko návyková.

„Estrella je u mňa doma.“

„Zas ušla?“ vyhŕkla Hermiona.

„Nie, neušla,“ Draco nespokojne vydýchol, „vyvodzuješ predčasné uzávery!“

„Ako teda?“ Droga fungovala. Držala ju v stave ľahkej submisie. Zatiaľ.

„Bol som za pani Reedovou, ohľadne organizácie Vianočnej večere a darčekov a v podstate mi sama nepriamo navrhla, keď sme sa rozprávali o Estrelliinych problémoch v domove, keby ju niekto aspoň občas vzal na víkend do rodiny, vraj sa to tak robieva, možno by to pomohlo upraviť jej samotárske správanie,“ komplikovane vysvetľoval Draco.

„A ty si sa ponúkol?“

„Vlastne, pani Reedová dovtedy o tejto možnosti rozprávala, kým ma k otázke nedostrkala.“

„Ale ty nie si rodina!“ podotkla Hermiona.

„To viem tiež a vie to i ona, ale súhlasila, pretože ženský element rodiny dostatočne zastúpi moja snúbenica.“

„Kto?“ nechápala Hermiona.

„Ty predsa!“ stisol jej Draco ruku, „Koho si myslela?“

„Ale ja nie som tvoja skutočná snúbenica!“ oponovala Hermiona, no celé jej srdce pišťalo radosťou.

„Skús to zopakovať pred svojou matkou,“ Draco pokrčil obočie a trošíčku zlomyseľne sa zasmial.

„Nestraš, napokon, to ty si moju matku uistil, že je to čisto čistá pravda!“ zasmiala sa na jeho grimase a ďobla mu ukazovákom voľnej ruky do hrude. To že sa desila chvíle, keď sa jej matka dozvie pravdu, nahlas radšej ani nevyslovila, aby nebodaj neprivolala pohromu.

„Tak sa pobaľ, snúbenica,“ na tvári Draca sa rozhostila spokojnosť, zato Hermiona zamrela úľakom.

„Čože?“ vytrhla si ruku ako popálenú. Pocit podriadenosti vyprchal. Vystriedala ho panika, „Prečo by som sa mala pobaliť?“

„No tak nemusíš,“ narovnal sa Draco, „pokojne môžeš ísť aj v tom čo máš na sebe, ale časom iste oceníš, mať osobné veci po ruke.“

„Mám ísť s tebou?“ uisťovala sa, či pochopila správne.

„Samozrejme, nebolo to zrejmé z mojej žiadosti?“

„Ale…,“ Hermiona narýchlo hľadala dôvod, ako sa tomu vyhnúť. Ale okrem toho, že jej srdce sa bláznivo rozbúchalo, nenachádzala ho.

„Hermiona, aj ty si predsa chcela, aby Estrella neostávala v domove.“

„Áno, ja viem, nemusíš mi to pripomínať!“

„Pozri, všetky Estrelline problémy s deťmi má na svedomí jej nekontrolovaná mágia. Kým sa nenájde lepšie riešenie, aspoň jej pomôžeme zvládnuť ju.“

Pobalila sa. Bez slova sa zdvihla, vedela že Draco ju pozoruje a čaká čo urobí a takmer cítila jeho výdych úľavy až na zátylku, keď zo skrine v predsieni vytiahla cestovnú tašku. Neobzrela sa k nemu, prikázala si zachovať pokoj, a zmizla vo svojej spálni. Vzala si len to najnutnejšie, môže sa predsa vrátiť po ďalšie veci, ak to bude potrebné.

Vo dverách sa ešte obrátila, akoby si odrazu spomenula na niečo zabudnuté. Zo zvyku natiahla ruku, ale vysloviť ‚accio‘ sa už nedonútila. Pridlho necítila vo svojich prstoch mágiu, pridlho sa rozhodovala kým je.

Neisto vykročila. Každým krokom, ako sa približovala k šatníku, musela sa presviedčať o správnosti a nutnosti urobiť krok ďalší.

Dotkla sa drevených dverí a len čo ich začala po milimetroch otvárať, začula zvnútra tichý šuchot. Keď už bola medzera široká ako dlaň, šuchot zosilnel. Vo svetle dopadajúcom dnu videla, ako sa kôpka Denných prorokov zosunula nabok a spod nej sa vydral dlhý štíhly predmet. Len roztvorila ruku a on akoby čakal len na tento moment, poslušne do nej skočil.

Hermiona obopla prútik prstami a hoci ho dôverne poznala, zadívala sa na jeho ornamenty, akoby ich videla po prvý raz v živote.

„Chýbal si mi,“ zašepkala tak ticho, že to skôr vyzeralo ako keby iba pohybovala perami. Položila cestovnú tašku na postel a prútik opatrne zasunula do jedného z vnútorných vreciek.

************************************************

„Hermiona, ja tu teraz budem s Dracom!“ Estrella opäť sedela v jedálni za stolom a porážala Alphreda v Rachotiacej sedme. Vypadala spokojná a vyrovnaná, primiestnenie Draca a Hermiony brala s úplnou samozrejmosťou. Vyskočila na rovné nohy a hnala sa k Hermione, oznámiť jej úžasnú novinu.

„Áno, zlatko,“ zohla sa k nej a nechala sa dusiť v šťastnom objatí, „budeme tu spolu.“

„Ja sa tak teším,“ mlela malá, „Hermiona, keby si videla, akú krásnu izbu mi Draco dal! Musíš sa ísť hneď pozrieť!“ nečakala na odpoveď a silou detského nadšenia ťahala Hermionu k schodišťu.

Hermiona sa nebránila. Vždy keď sa správala rozumne, spôsobila si akurát problémy. Ohliadla sa cez plece, aby zbadala v Dracovej tvári spokojný, ak nie šťastný, úsmev dieťaťa, ktoré práve začalo ťahať za mašľu na najlákavejšom darčeku.

Pobral sa za nimi, rozhodne si nemohol nechať ujsť Estreliino nadšenie. A Hermionino prekvapenie.

„Hermiona, pozri sa, „dievčatko neomylne kráčalo k jedným z mnohých dverí, „však je krásna?“

„Je nádherná!“ prikývla Hermiona. Silne pochybovala, žeby mal Draco vo svojom dome izbu ladenú celú do staroružova a biela. Vyčítavo na neho zagánila, ale on sa iba uličnícky uškrnul a pohodil ramenami.

Estrella sa rozbehla k nízkej komode a striedavo brala do rúk porcelánové bábiky v hodvábnych vyšívaných habitoch a figúrky zázračných tvorov. Jemne sa ich dotýkala prstami, obdivovala miniatúrne doplnky a opatrne ich usádzala na miesto.

„Čírou náhodou si v dome objavil detskú izbu, aké príhodné!“ sykla Hermiona potichu, no v hlase mala skôr pobavenie, ako výčitku.

„Grangerová, nebuď domýšľavá,“ pokarhal ju Draco, „Toto bola izba mojej matky. Stačilo iba trochu transfigurácie, aby sa jej flakóniky zmenili na bábiky a smotanová farba na ružovú. Neužívam si príliš ten odtieň, ale novej majiteľke, zdá sa, plne vyhovuje!“

„Narcissina izba?“ zháčila sa Hermiona, „A nevadí ti to?“ rozprávala potichu, ale Estrella bola spoľahlivo zaujatá skúmaním tajov novej izby.

„Nehodlal som z nej vybudovať svätyňu, ak si myslela na to. Ostatne, bývali sme tu iba krátko a izba je slnečná, vhodná pre dieťa,“ skonštatoval pragmaticky Draco.

Estrella si užívala novonadobudnutého pocitu spolupatričnosti, Draco uvoľnene sledoval striedanie emócií v jej, zatiaľ detsky čitateľnej, tvári a Hermiona zas, mysliac si, že ju Draco sotva vníma, sledovala tú jeho.

„Prišla si na niečo zaujímavé?“ žmurkol na ňu odrazu Draco. Bolo jej nad slnko jasnejšie, že nebola taká nenápadná, akou byť chcela.

„Pri tebe v poslednom čase nevychádzam z údivu,“ vyhŕkla trochu nepremyslene, no popravde, Hermiona.

Draco sa samoľúbo uškrnul, „A mám za to dobré body?“

Tentoraz to bola Hermiona, kto uličnícky pohodil ramenom a tajnostkársky sa zasmiala, „Ktovie?“