Derek Kane držal pri uchu mobilný telefón a tentoraz bola pozorovateľkou Hermiona. Sledovala škálu výrazov, ktorými sprevádzal stručné odpovede. Bolo jasné, že volajúci na druhom konci rozpráva veľa a pravdepodobne je dosť rozrušený, lebo Derek najčastejšie opakoval slová ‘Upokojte sa’ a ‘Nájde sa’.

     Hermiona zneistela, keď sa stala nedobrovoľnou poslucháčkou cudzieho hovoru, zdvihla sa zo stoličky a chcela sa potichu vzdialiť, ale Derek nesúhlasne pokýval hlavou a rukou jej naznačil, aby neodchádzala. Nerozumela prečo, ale sadla si späť.

Hovor netrval dlho, Derek položil zmĺknutý telefón na stôl a pošúchal si rukami spánky.

„To bola pani Reedová,“ jeho hlas v sebe niesol predzvesť nepríjemných informácií. Hermiona to jasne cítila. Ale i tak položila otázku.

„Niečo sa stalo?“  

„Tá malá, Estrella, ušla.“ Derek zas vzal do ruky odložený mobil a začal prehľadávať kontakty.

„Volala políciu?“

„Volala, ale viete ako jednajú policajti!“ Derek pokrčil čelo a zovrel pery,  „Je celá nešťastná, má dojem, že ju obvinili z nedbalosti!“

„Ona?“ Hermiona zhíkla úžasom, „A nedbalá?“

„Tak,“ prisvedčil Derek, „a pritom vôbec netuší, ako sa tá malá mohla dostať von. Dvere boli zamknuté a nikto ju nevidel prechádzať halou!“

„Niekto ju uniesol?“ zdesila sa Hermiona. Čo ak niekto zistil, že je to mladá čarodejnica? Ale čo by z toho kto mal?

„To snáď nie, uniesť dieťa z domu plného detí…“ Derek spokojne hmkol, našiel v zozname kontaktov ten, ktorý hľadal, „Niekto by si to musel všimnúť.“

„Máte riešenie?“

„Mám spolužiaka na Policajnom okrsku, pod ktorý patrí i domov Sv. Marca. Je čas oprášiť staré známosti,“ Derek priložil telefón k uchu, a dodal, „možno ho bude zaujímať jednanie jeho podriadených!“

„Snáď to pomôže,“ šepla Hermiona a tentoraz sa vzdialila skôr, akoby Derek namietal.

Vyšla na dlhú chodbu a oprela sa o studený povrch jedného z mramorových oporných stĺpov. Nechcela si ani predstavovať, ako sa cíti Estrella, s novými informáciami o sebe, ktoré ju donútili k úteku. O možnosti únosu radšej prestala uvažovať. I tak mala pocit, že je to všetko jej vina. Mala byť tá rozumnejšia a zabrániť Dracovi rozprávať Estrelle o čarodejníkoch. Len to tej malej poplietlo hlavu.

Keby mala svoj prútik, stačilo by malé lokačné kúzlo…

Hermiona sa opäť zdesila!

Zas uvažuje ako by nemala!

Ale bola to lákavá predstava. Estrellu by hneď našla a bolo by po problémoch.

Hermiona! No tak, hľadajú ju predsa policajti! Teraz to nemôžeš všetko zahodiť! Kúzla nepotrebuješ! Kárala samu seba Hermiona, ale bolo to skôr iba hlasné hrmotanie, aby prekričala stále silnejúci hlas niekde v zákutiach mysle, ktorý tam odjakživa protestoval proti odchodu z magického sveta. Sprvoti slabo a nevýrazne, zato trpezlivo, s vedomím, že čas pracuje preň, ako kvapka vody pretvárajúca nepoddajný kameň.

Tak dobre! Hermiona rezignovala. Vedela že je čas zavolať Dracovi.

Počkala, kým okolo nej pomalým krokom prejde staršia pani, ponáhľajúca sa po najnovšie vydanie nejakej knihy, no napriek tomu dosť zvedavá na to, aby si nenechala ujsť akékoľvek spestrenie dňa. Aj keby to mala byť mladá žena, padajúca v mdlobách na zem.

Vzala do ruky svoj mobil a ani sa veľmi nečudovala, keď jej začal vibrovať v dlani a na displeji zažiarilo Dracovo meno.

Potrebovala snáď jasnejšie znamenie?

 

„Potrebujem tvoju pomoc,“ zašepkala do mikrofónu namiesto pozdravu, a ešte tichšie dodala, „Draco.“

Z druhej strany sa ozval pridusený smiech.

„Grangerová, šokuješ ma!“ znel Dracov pobavený hlas, „Sibyla sa poriadne sekla! Ako si vedela, že práve pomoc ti chcem navrhnúť?“

„Vážne?“ nerozumela Hermiona.

„Vážne, ale pokračuj, rád sa nechávam  žiadať o pomoc,“ Draco sa evidentne bavil.

„Estrella sa stratila!“ odignorovala jeho poznámku a prešla priamo k veci.

V telefóne ostalo ticho. Už si začínala myslieť, že sa ich hovor prerušil, ale vtedy Draco na oplátku šokoval ju.

„Viem,“ prehovoril už celkom vážnym tónom.

„Ako? Pani Reedová volala aj tebe?“

„Nie,“ prerušil ju Draco, „ale, Hermiona, nechceš prísť radšej ku mne?“

„Som v práci, nemôžem len tak odísť!“

„Ehm, Grangerová! Nevieš sa premiestňovať?“ nesúhlasne zahmkal Draco.

„Nepremiestňujem sa!“ Hermiona sa zhrozila a podvedome preletela pohľadom po chodbe, či ju nepočuje nejaký mukel. A potom sa zhrozila ešte viac, sama bola vlastne muklom. Aspoň vo svojich očiach určite.

„Ale ja áno!“ odpovedal Draco a Hermiona ho zrazu počula s ozvenou.

„Draco!“ vypískla zľaknuto a pozrela mu priamo do pobavených očí.

„Osobne, madam!“ groteskne sa uklonil.

„Mohol ťa niekto vidieť!“ kárala ho Hermiona.

„Ale nevidel,“  namietol, „no tak! Chyť sa ma, mali by sme sa poponáhľať.“

„Kam?“ cúvla Hermiona krok vzad.

„Strácame čas,“ Draco k nej rázne pristúpil a v nasledujúci moment zažila pocit takmer zabudnutý. Asistované premiestnenie nebolo zrovna z tých najpríjemnejších spomienok, ale ak bol ten čo premiestňoval dostatočne zdatný, dalo sa zniesť. Napriek tomu že celý priebeh premiestňovania vnímala iba Dracove ruky pevne ovinuté okolo jej tela, žalúdok sa jej spočiatku vzbúril. Vzdušný vír ich schytil do náruče, okolie za zlievalo do jedinej strakatej machule a kým by sa nazdala, stáli v  Dracovom dome. Za jedálenským stolom si pokojne sedela malá Estrella a hrala sa s Alphredom rachotiacu sedmu. Premiestnenie ju vôbec nevyviedlo z rovnováhy, venovala Hermione a Dracovi jedno krátke zamávanie, so šibalským výrazom prebila Alphredovu kartu a tešila sa rachotu, ktorý porazená karta urobila.

 

„To ty si ju uniesol!“ zúrivo zasyčala Hermiona a udrela Draca do hrude. Našťastie kričala dosť potichu na to, aby ju, napriek hluku ktorý vydávali hracie karty, začula Estrella.

„Zbláznila si sa?“ Draco jej priložil prst na pery a nesúhlasne pohodil hlavou, „Poďme radšej vedľa!“

Hermiona ešte raz pozrela na Estrellu, ktorá sa očividne s Alphredom dobre bavila a nejavila žiadne známky stresu.

„Mali by sme sa porozprávať!“ súhlasila s Dracovým návrhom a prešla za ním do menšej polkruhovej miestnosti so stolíkom a kreslami v strede.

„Sadni si,“ vyzval ju Draco, počkal kým sa neochotne posadila a prisadol si k nej.

„Tak vysvetľuj, ale chcem tomu uveriť!“ prskala Hermiona.

„Hermiona, pozeráš sa na celú vec zo zlej strany,“ začal Draco.

„Vážne?“ obočie jej vyletelo dohora, „Nehovor! Ona uniesla teba?“

„Skoro.“ Draco si preložil nohu cez nohu, „Jednoducho sa mi zjavila v jedálni! V papučiach a v tenkom svetríku.“

„Ako by sa sem dostala v tom nečase? Veď nemohla ani vedieť, kde bývaš!“

„Papučky mala úplne suché!“ pridal indíciu Draco.

„Suché?“ zopakovala Hermiona skepticky a nakrčila čelo, „Bola premiestnená?“

„Ja nie,“ odmietol jej ostrý pohľad Draco.

„Kto teda?“ Hermiona odmietala uveriť vysvetleniu, ktoré sa logicky núkalo.

„Ona sama,“ rozhodil ruky Draco.

„Ako by mohla, nemá licenciu a…“ namietla Hermiona.

„Grangerová!“ prerušil ju Draco, „Licencia je zdrap papiera! Proste sa jej nepáčilo v domove a chcela byť so mnou. A detská mágia sa postarala o zvyšok.“

„Naozaj si ju nepreniesol ty?“ Hermionina skepsa pozvoľna opadala.

„Vyzerám ako únosca detí?“ obrátil Draco svoje ruky na seba.

„Viem ja?“ sklesnuto vzdychla Hermiona.

„Toto som akože nepočul,“ zatváril sa Draco prísne a vzal Hermionu za ruku.

„Ale aj tak máme problém,“ zahundrala Hermiona a rozhodne sa od Draca odtiahla.

Hoci sa zatváril nanajvýš nespokojne, nedal inak najavo svoje rozčarovanie.

„Čo teda navrhuješ?“

„Musíme Estrellu vrátiť späť,“ rozhodla Hermiona.

„Ale ona tam nepatrí, Hermiona, mala by si to chápať,“ pokrútil hlavou Draco.

„Sme podriadení zákonu a podľa neho sme únoscovia maloletej,“ začala mu vyratávať fakty.

„Zákonu!“ vyprskol Draco povýšene, „Muklovskému! Ale my sme čarodejníci!“

„Zrazu ti muklovia prekážajú a ich zákony pripadajú nepodstatné!“

Hermiona sa zamračila a Draco pokrčil plecia. Vrhala na neho pohľad, schopný prepáliť  dračiu kožu, takže tá Dracova bola v ohrození.

„Celé by to išlo vyriešiť aj inak,“ dumala Hermiona, nespúšťajúc Draca z očí.

„Necháš ju v tej príšernej diere?“ znechutene poznamenal Draco.

„To nie,“ ani jej sa nepáčila predstava čarodejníckeho dieťaťa, žijúceho uprostred ľudí, ktorí ju nemôžu pochopiť, ani podporiť. Ale muklovské zákony hovorili jasne. Vziať dieťa z domova, nech by boli pohnútky dotyčného akokoľvek vznešené, bol jednoznačne únos.

„Tak?“ Draco sa oprel a zovrel bočné opierky kresla, až mu zbeleli hánky.

Hermione sa jeho sivý pohľad zavŕtal až niekde do žalúdka. Mal pravdu, jasné že mal pravdu! Estrella by mala vyrastať niekde medzi kúzelníkmi!

„Musíme ju vrátiť,“ šepla neochotne, „už ju hľadá aj polícia,“ dodala na vysvetlenie, ale zdalo sa jej, že úplne zbytočne. Draco sa ani omylom netváril nadšene.

„Aha,“ prehovoril pichľavo, „pokojne by si ju tam šupla nazad a vyriešené! Kde je tá Hermiona Grangerová, čo chcela obrátiť naruby život domácich škriatkov?“

„Ako to môžeš porovnávať?“

„Veď práve!“ prskol Draco, „Škriatkovia sú spokojní, keď môžu niekomu slúžiť! Estrella v domove  sotva!“

„Predstavuješ si to veľmi jednoducho!“ pokrútila hlavou Hermiona, „necháš ju tu u seba a tým ľuďom, čo po nej pátrajú? Vymažeš im pamäť?“ 

„Aj to by bolo riešenie! Čokoľvek okrem návratu!“ Draco vedel, že prestrelil. Nič také by pravdepodobne neurobil, ale z nejakého dôvodu sa mu priečila predstava toho malého dievčatka medzi ostatnými deťmi.

„Malfoy!“ vyfúkla Hermiona podráždene a otočila zrak k stropu.

„Takto sa nikam nedostaneme,“ zhodnotil Draco, „ale ako asi zareaguje riaditeľka, keď jej ju odrazu privedieš? Ako jej vysvetlíš fakt, že šesťročné dieťa sa dostalo cez celé mesto niekam, kde nikdy nebolo? Že náhodou trafila práve ku mne, tak tomu by neuveril ani priemerný policajt!“

 „V poriadku,“ ohradila sa Hermiona, „máš pravdu, neuveril by tomu nik. Preto ju musíme naspäť zas premiestniť.“

„Šokuješ ma, Grangerová! Musíme premiestniť?“

„Dobre! Ty ju premiestniš,“ upresnila svoje slová.

„A potom?“

„Potom by sme mohli kontaktovať príslušné oddelenie na ministerstve mágie a oni už budú vedieť, ako ju odtiaľ dostať.“ Hermiona priam cítila, ako tie slová ostali visieť medzi nimi. Draco mlčal. Pozeral niekam smerom k oknu, ale sotva ho zaujímalo dianie vonku.

„A možno by mohla byť zverená do opatery,“ pokračovala nesmelo Hermiona. Ticho sa jej nepáčilo. Znamenalo nesúlad, „Draco, naozaj ju musíme vrátiť späť, riešenie nájdeme potom.“

„Ako chceš,“ ozval sa odrazu Draco, „premiestnim ju späť, ale čo ak znova ujde?“

„Pokúsim sa jej to vysvetliť, že utekať nesmie.“ navrhla Hermiona, „Sľubujem, nájdeme riešenie, ale nechať ju tu by prinieslo zbytočné komplikácie.“

„Ver, že na tento sľub nezabudnem, Hermiona,“ Draco vstal a pomaly vykročil k dverám.

„Draco!“ zastavila ho Hermiona.

Otočil sa, no ruku nechal položenú na kľučke, „Áno?“

„Prečo ti tak záleží na úplne cudzom dieťati?“

Draco sa zhlboka nadýchol a hoci sa zasnene usmial, Hermiona cítila, že tento úsmev nepatrí jej.

„Ona mi verí.“

 

Draco vošiel do jedálne. Estrella nadšene zvýskla, ozval sa dupot detských nôh a kým Hermiona prišla za nimi, Draco bol ťahaný k partii rachotiacej sedmy. A tváril sa maximálne spokojne.

Hermiona v hrudi navrela obrovská hrča, ale vedela, že v muklovskom svete nemajú inú možnosť, ako Estrellin návrat do domova Sv. Marca. Aspoň pre tentoraz.

 

 

 

Po približne pätnástich minútach už bola Hermiona v Mestskej knihovni a sedela na stoličke za pracovným stolom. Ako čakala, onedlho za ňou pribehol jej nadriadený.

„Našli ju!“ oznámil spokojne Derek a zaujal svoje miesto za opačným koncom stola. Plán vyšiel!

„To je výborná správa! Kde bola?“ zahrala Hermiona prekvapenie.

„A viete, Hermiona, že ani neopustila múry domova?“

„Nie?“  hrala ďalej.

„Nuž, nejako sa dostala do podkrovia a zaspala na jednej z vyradených postelí,“ objasnil Derek Hermione to, čo už vedela. Bol to Dracov okamžitý nápad. Podkrovia predsa odjakživa lákali detskú fantáziu. A Estrella súhlasila s návratom aj utajením, len jej museli sľúbiť, že niečo vymyslia.

„Je to zvláštne dieťa!“ povedala zamyslene Hermiona. Nepáčilo sa jej nechať ju v dusnom podkroví, zámka na dverách bola poriadne zhrdzavená a len vďaka Dracovi a Alohomore sa im podarilo staré dvere otvoriť.

„Ach, to určite,“ pritakal Derek, „pani Reedová osobne dohliadla, aby na dverách do podkrovia boli zamknuté všetky zámky a kľúče schovala u seba v kancelárii, aby sa nič podobné už nestalo.“

Derek sa natiahol po konvici s čajom a nalial obom plné šálky, „Ešte je teplý,“ spokojne prehodil.

Hermiona ochotne prešla na neutrálnu pôdu, rozhovor o kvalite čaju ňou určite bol, no myšlienky dorážajúce v hlave sa obísť nedali.