Hermiona začala učiť prvákov a druhákov základy premieňania a dočasne využívala voľné triedy iných profesorov. V praxi to znamenalo, že počas prestávok študovala harmonogram voľných hodín svojich kolegov a niekedy bežala krížom cez celý hrad, aby stihla nasledujúcu hodinu.
Tabitha si školu v Rokvile pochvaľovala. Vzali ju do prípravného ročníku a v rámci hry sa zoznamovala so svetom mágie, ktorý veľmi rýchlo prijala za svoj.
Hermiona sa z jej radosti tešila. V Rokvilskej škole sa nik nepozastavoval nad spontánnou detskou mágiou, naopak, boli na ňu pripravení a u tak malých detí ju brali ako niečo výnimočné.
„Au!“ skríkla Hermiona a pošúchala si ruku o stehno. Našla v poradí už tretiu hryzúcu šperkovnicu. Urobila detekciu na nebezpečné kliatby, ale vyšla negatívne.
Šperkovnica nebola zakliata, až na to, že pohrýzla každého, kto ju chcel otvoriť. Zrejme okrem majiteľa, ale keďže ktovie komu patrila, pravda ostane neodhalená.
Trieda sa pomaly vyprázdňovala, zato Komnata najvyššej potreby zažívala znovuobjavenie svojej všestrannej použiteľnosti.
Snáď si nebude chcieť niektorý študent súrne a neodkladne odložiť nebezpečný predmet.
Hermiona sa narovnala. Stuhnutý chrbát si pýtal prestávku. Boleli ju trojnásobne pohryzené prsty a na prostredníku pravej ruky slabo krvácala.
Niekto sa urputne snažil ochrániť svoj majetok. Šperkovnice boli prázdne a Hermiona na okamih popustila uzdu fantázii a predstavila si predchádzajúcich majiteľov.
Hermiona nedokázala dlho sedieť v nečinnosti. Ale už sa jej nežiadalo krčiť pri útočných šperkovniciach, ktorých Albus nazhromaždil peknú kôpku, zrejme v nádeji, že v niektorej nájde ukrytý horkrux/viteál.
Stará skriňa bola podozrivá od prvého pohľadu, ale ukázalo sa, že je to celkom neškodný kus nábytku na odkladanie pomôcok. Iba na jej samom dne sa krčila malá tieňová Mora. Vyľakaná a slabučká a Hermona sa rozhodla udeliť jej milosť a ignorovať ju. I tak čakal na nepovšimnutú Moru po pár dňoch koniec, kedy sa rozplynie do zabudnutia.
Napoly zakryté brokátovým závesom, opreté o stenu, stálo vysoké zrkadlo. Mohutný rám s mnohými filigránskymi detailmi, dookola lemoval zaprášené sklo. Hrubý nános prachu uľpel všade tam, kam nedočiahol záves.
Detekčné kúzlo opäť neodhalilo žiadnu kliatbu. Ale Hermiona sa nenechala zmiasť neškodným výzorom. Zrkadlá, ako aj skrine, alebo iné veľké no prenosné predmety, často slúžili ako portály. Ťukla prútikom do skla, ale ostalo pevné.
Postavila sa zboku a potiahla za špinavý záves. Vyletelo z neho zopár vyrušených molí a ťažká látka sa elegantne zosunula na dlážku. Zrkadlo sa ani nepohlo.
Hermiona pár krokov poodstúpila a opatrne pohliadla na šmuhavú lesklú plochu.
„Profesor Snape!“ zvolala, pretože v odraze zrkadla zbadala vo dverách postavu muža, ktorý jej mal prísť pomôcť s prenášaním nebezpečných vecí. Obrátila sa, aby mu pohliadla do tváre priamo, ale trieda bola prázdna.
Zmätene sa pozrela späť do zrkadla. Profesor kráčal k nej, oblečený v kabátci s hustým radom gombíkov, bez svojho zvyčajného profesorského plášťa.
Hermiona ešte raz pozrela do triedy a zamračila sa. Profesor sa zobrazoval iba v zrkadle. Zastal tesne za jej vlastným odrazom a ona šokovane sledovala, ako sa Hermiona v zrkadle o Severusa oprela.
Sama sa nepohla ani o piaď, len fascinovane sledovala obraz rúk svojho alter ega, ako sa kĺžu po tmavej látke, až napokon jednou objala Severusa okolo pása a druhú mu položila na rameno. Primkla sa k nemu a profesor sa vôbec netváril pohoršene. Práve naopak, akoby si užíval každý drobný pohyb ženského tela. Sám ju objal a vošiel dlaňou do vlasov.
Na skutočnú Hermionu uprel prenikavý pohľad, akoby sa vysmieval pochybám, ktoré ju ovládli.
Hermiona sa striasla. S námahou odtrhla oči od výjavu a skúmala masívny drevený rám.
Takmer si nahlas vynadala.
Ako to, že nespoznala zrkadlo z Erisedu? Po obvode sa v dreve vyrezaný tiahol na prvý pohľad tajomný nápis.
Erised stra ehru oyt ube cafru oyt on wohsi.
Vedela, že je písaný pospiatky a polohlasne ho dešifrovala :
„V zrkadle z Erisedu uzriete prianie svojho srdca, nie rozumu.“
Tajomné zrkadlo už spôsobilo pominutie zmyslov viacerým čarodejníkom, ktorí strávili hodiny a hodiny sledovaním svojich skrytých túžob, ale nikdy ich nenaplnili, pretože premárnili čas snívaním a nie ich uskutočnením.
Hermiona opäť pozrela do zrkadla, ale scéna ostávala takmer nezmenená, len sa jej videlo, že postavy sa k sebe primkýnajú čoraz tuhšie.
Toto bolo jej najskrytejším želaním?
Odrazu sa jej vybavili útržky úvah minulých dní.
Opora, pochopenie, porozumenie.
Čo to stvára jej srdce?
Ale…
S ostňom bodavej žiarlivosti pohliadla na zrkadlovú dvojníčku a zatúžila po skutočnom objatí, plnom porozumenia.
„Prianie srdca,“ vyslovila nahlas a prešla si oboma rukami cez oči a výdatne ich premnela.
„Správne, Hermiona, len vaše túžby ukáže zradné zrkadlo, nie realitu,“ ozval sa priamo za ňou sýty hlas.
Strhla sa a vyľakane zvrtla. Do triedy vošiel Severus Snape, očividne pobavený jej pobláznením zrkadlom.
Obraz v zrkadle sa nemenil a Hermiona zneistela. Každý vidí v zrkadle iba vlastné túžby a je nemožné, aby ich zazrel i niekto druhý, ale i tak sa začervenala.
„Nuž, je to zrkadlo z Erisedu,“ zbytočne podotkla, aby zamaskovala rozpaky, ale hlas sa jej triasol. Očami preskakovala zo skutočného profesora, na jeho fiktívne zobrazenie, stojace v nemom porozumení s fiktívnou Hermionou a rástol v nej nepokoj.
„Vidíte niečo zaujímavé?“ bezfarebne vyslovil profesor.
„Nie!“ vyhŕkla Hermiona a až teraz si všimla, že skutočný Severus Snape sa dôkladne vyhýba pohľadu do zrkadla. Zastal zboku, aby ani náhodou nezazrel svoju podobu, či výjav, predostretý mocou záhadného predmetu.
„Čo v ňom vidíte vy?“ vyslovila Hermiona sťažka, prekonávajúc stiahnuté hrdlo.
„Podľa všeobecného názoru nemám srdce,“ riekol Severus trpko a švihol prútikom. Ťažký brokát sa s vlnením podvihol a zrkadlo dôkladne zahalil.
„A je to,“ zašomral si viac menej pre seba a vtedy ho upútali Hermionine ruky a kus bielej látky ktorú nervózne žmolila v zovretej dlani. Tvárou mu preletel údiv a on pozrel na špinavú látku, zakrývajúcu zrkadlo z Erisedu.
Hermiona si pripadala ako študentka, prichytená na nočnom výlete za neplechou. Bola si istá, že Severus svoju vreckovku spoznal. Rozpaky v nej narastali, preto sa rozhodla, že vreckovku jednoducho zasunie do vrecka.
„Nebudem vás vyrušovať pri práci,“ zamumlala, aby zdôvodnila svoj útek z jeho blízkosti, „i tak sa už budem musieť zastaviť po dcéru v škole.“
„Iste,“ odpovedal Severus niekam do kúta a nechal pred sebou levitovať obrovský mosadzný samovar. Ktovie kde k nemu Albus prišiel.
Hermiona sa vytratila z triedy.
Keď si bol istý, že je nadobro preč, odložil samovar, podišiel k zrkadlu z Erisedu a rázne z neho strhol starý záves.
Túžba srdca sa mu napriek vyhlásení o jeho absencii, okamžite zhmotnila.
Presne vedel čo uvidí, keď záves spadne. To isté videl minule, keď po tom, čo ho Minerva požiadala o pomoc Hermione, objavil zaprášené zrkadlo.
A nič sa nezmenilo ani na druhý deň, keď si prišiel overiť, či sa iba nezbláznil.
Dnes ho provokoval rovnaký obraz, až na malý detail.
Pribudla biela vreckovka s vôňou levandule.
