Hermiona sa do práce pustila azda až s prílišnou vervou, v snahe umlčať deštruktívne úvahy o správnosti svojho rozhodnutia. Rozum jej našepkával, že zmenu v tempe života urobiť musela, inak by jedného dňa mohla ostať v šoku z dospelej dcéry, ktorej dospievanie celkom prepásla. Ale malý plamienok nečakaných pochybnosti tlmene plápolal.
Bolesť zo straty matky odoznievala priľahko, až Hermiona začínala pociťovať výčitky svedomia. Nezrútila sa, nepodliehala hystérii, len častejšie spolu s Tabithou navštevovala otca.

Mala okolo seba ľudí, ktorí ju mali radi, no cítila sa sama. V mysli ju dráždilo pár svetlých okamihov s Ronom, kedy spoločne čakali na narodenie dcéry. Bola si istá, že s Ronom zažila viac, ako len pár chvíľ, ktoré by stáli za to, ale čím urputnejšie sa snažila nejakú si vybaviť, tým rýchlejšie v jej spomienkach bledli a strácali svoj význam.
Už si pamätala iba Ronove plecia, na ktoré si položila hlavu vždy, keď ju pred pôrodom prepadli obavy zo samotného pôrodu.
Túžila po opore, po niekom, komu by mohla veriť a kto by sa nevysmial jej predstavám.
Celkom podvedome vo vrecku džínsov nahmatala vreckovku s vôňou levandule a jemne ju zovrela v dlani.
Ako dieťa pred spaním svoju milovanú hračku, privinula si biely kus látky k tvári a privrela oči.
Kvetinová aróma sa pomaly uvoľňovala a vnášala Hermione do duše pokoj.
Dýchala zhlboka a po chvíli si uvedomila, že pôvodnú predstavu ramien, poskytujúcich oporu, nahrádzajú ramená celkom iné.
Hermiona sa zarazila. Civela na bielu vreckovku, akoby ju videla po prvý raz a neverila vlastným myšlienkovým pochodom.
Ale predstavy, ktorá ju rozrušovala i upokojovala zároveň, sa už zbaviť nevedela