„Mami, mami!“ Tabitha nadšene skackala na jednej nohe a Hermiona trpezlivo čakala, kým sa postaví na obe. Vonku sa už s nastupujúcou tmou citeľne ochladzovalo, ale malému dievčatku, večne v pohybe, chlad neprekážal.
Matka i dcéra spolu kráčali ulicou Rokvilu. Kým dievčatko by si najradšej poobzeralo každý kameň, obdivovalo výklady bez vynechania jediného a zamávalo na pozdrav známym i neznámym okoloidúcim, matka by už najradšej bola v teple učiteľského bytu, kde spolu dočasne bývali.
Hermiona plánovala kúpu domčeku v Rokvile, pretože hrad sa jej nezdal vhodný pre malé dieťa. (Občas sa jej hrad nezdal vhodný ani pre študentov, ale tí aspoň mohli používať prútik.)
Zatiaľ im musel stačiť i neveľký byt.
„Mami, dnes sme smeli nechať lietať farebné loptičky!“ spomenula si Tabitha a neodkladne sa podujala matke celú situáciu oznámiť, „Rupertovi jedna narazila do nosa a tiekla mu krv.“

„Skutočne?“ Hermiona si v pamäti vybavila nespočetné zranenia, ktorými svedomito zásobovali jej spolužiaci madam Pomfreyovú, „a čo na to slečna Wildewoodová?“

„Ošetrila mu nos a nechala chvíľu lietať aj Ruperta, aby neplakal,“ dokončila Tabitha dôležito.

„Daj mi ruku, zlatko,“ zohla sa Hermiona k dieťaťu, „premiestnime sa, lebo kým dôjdeme domov  pešo, bude už hlboká noc.“

Dievčatko sa nespokojne zamračilo, ale bez protestov sa nechalo matkou premiestniť na hranicu pozemkov hradu.

Kým Tabitha zaspala, Hermiona sa cítila neskutočne unavená. Privolala domáceho škriatka – staručkú Bonnie, ktorá žiarila nadšením, že môže dohliadať na spánok dieťaťa – a vyšla do potemnených a stíchnutých chodieb.
Chvíľu sama pred sebou popierala cieľ cesty a argumentovala slovami o nedokončenej práci, no skutočne zatajiť túžbu, zas pohliadnuť do zrkadla z Erisedu, sa jej nepodarilo.