Vkĺzla do vyprázdnenej triedy a vyľakane sa rozhliadla v šere. Severus Snape dokončil, čo začala. Zrkadlo nikde nevidela. Sklamaná by bola odišla, keby si nevšimla postavu, opretú o prázdnu skriňu na pomôcky.
„Ilúzia zrkadla vám nedá pokoj, Hermiona?“ ozval sa hlboký hlas a v dutom prázdne veľkej miestnosti pôsobil takmer strašidelne.
„Nemáte mi čo vyčítať,“ vyhŕkla Hermiona ostro, aby rozohnala zľaknutie, „alebo ste sem vari prišli pozorovať zatmenie Marsu?“
Severus Snape sa pohol pár krokov v ústrety Hermione.
„Premiestnil som zvyšok Albusovej zbierky,“ pokynul rukou okolo seba, „nezaslúžim si ani slovo uznania?“
„Ach áno, pravdaže,“ prisvedčila Hermiona. Zajtra už nebude musieť behať cezpoľný beh po hrade.
„Ďakujem.“
„Máte za čo,“ odsekol profesor a pridal ešte jeden krok.
Hermiona stuhla na mieste. Niekde v bruchu pocítila šteklivé mrazenie. Buď nemala jesť na večeru nakladanú zeleninu, alebo ju znervózňovala prítomnosť bývalého profesora Elixírov.
Severus vypadal presne ako predstava v zrkadle. Chýbal mu profesorský habit a dlhý rad tmavých gombíkov hádzal v slabom mesačnom svite podlhovasté tiene po látke kabátca.
„Čo vidí v zrkadle z Erisedu profesor Snape?“ položila trúfalú otázku, na ktorú nedúfala odpoveď a svoju zbrklosť v duchu okamžite pripisovala do zoznamu vecí na vyhodenie.
Severus sa zhlboka nadýchol. Túžby srdca ho vydesili, ich zhmotnenie bolo šokujúce a myšlienka na naplnenie hraničila s čistým bláznovstvom.
„Vari sa mi chystáte popísať vaše vízie?“ precedil posmešne.
„Pýtala som sa prvá,“ Hermiona bezhlavo nabehla na nebezpečne tenký ľad, ktorý jej pod nohami hlasno zapraskal. Zoznam vecí na vyhodenie bude mať po dnešnom dni preplnený.
„Nemyslím, že by som sa vám chcel zveriť,“ zavrčal potichu. Boli by ste šokovaná. Dodal pre seba v duchu.
Hermiona zalapala po dychu. „Viem, koho ste videli v zrkadle,“ šepla s úžasom a ľad veselo dostával nové trhliny.
„Neviete,“ pokrútil hlavou Severus a zneistel. Vedela to, alebo nie?
„Vy ju stále milujete, aj po tých rokoch,“ vyslovila slová, ktoré nešlo vziať späť.
„Čože?“ vyhŕkol Severus v nepochopení.
„Popierate?“ Hermiona zamračila obočie. Mýlila sa?
„O kom to hovoríte?“ pristúpil celkom až k pred mladú ženu.
„Nie snáď? Nevideli ste Lily?“ pôda pod nohami sa jej borila.
„Nie!“ ohradil sa Severus, „Lily patrí minulosti!“
„Ale…“ Hermione došli slová a ľad praskol. Hlavou sa jej niesol ohlušujúci rachot, ale možno jej iba v ušiach hučala krv, zrýchlená prudkým búšením srdca.
„Čo ste videli vy?“ Severus vzal Hermionu za bradu a donútil ju zdvihnúť oči.
„Nič zaujímavé,“ vyslovila Hermiona priškrtene. Jej slová boli čistá lož a presne tak i zneli. Posmešný pohľad profesora Snapea ju prepaľoval a hoci chcela hanbou utiecť, stála ako prikovaná k podlahe.
„Povedal by som,“ naklonil sa celkom blízko, až cítil na perách jej zmätený dych, „že to čertovské zrkadlo už zas niečo zamotalo.“
