Hermiona sa nehýbala. Severus určite neklamal. Pri zmienke o Lily bol skutočne zaskočený.
Zvieral jej bradu v prstoch a tvár nachýlil tesne k nej.
Zamotalo. Rozhodne sa práve zamotávala do niečoho, s čím si nebola úplne istá. Ale ak hľadá oporu, kde inde ju môže nájsť?
Pobozkal ju.
Prestala prevažovať istoty a spoľahla sa kúzlo okamihu. Zrkadlo z Erisedu nemožno oklamať, vníma pravé túžby srdca, bez ohľadu na protesty rozumu.
Poddala sa.
Čertovské zrkadlo! Keď doň po prvý raz pohliadol, mal plnú hlavu smutných očí, zaliatych slzami. A zrkadlo si s ním zahralo krutú hru. Dlhé roky samoty sa mu v poslednej dobe neznesiteľne vyškierali a pripomínali v drobných detailoch.
Jeden pohár na stole vedľa osamoteného taniera, jeden uterák v kúpeľni, jediná zubná kefka.
Zrkadlo načrelo do hlbín duše a pospájalo čo i len drobunké záchvevy túžob.
Pohľad na Hermionu Grangerovú, stojacu v jeho tesnom objatí, ho omráčil.
Keď sa obraz ani na druhý deň nezmenil, začal uvažovať nad dôvodmi. Donekonečna rozoberal okolnosti, hoci sa nezvykol zaoberať malichernosťami a analyzovaním seba samého.
Biela vreckovka v ženských dlaniach donútila jeho chladné racio k zbabelému ústupu. A bol by vskutku mizerný stratég a pozorovateľ, keby si nevšimol zmätenú hru vyľakaných očí Hermiony, pred zrkadlom z Erisedu.
Chutila sladko.
Neriskoval takmer nič. Chcel ju pobozkať a urobil to okamžite, ako sa ten trúfalý nápad zrodil v jeho unavenej mysli.
Pobavilo ho, keď Hermiona spomenula Lily. Iste, kedysi dávno ho myšlienky na ňu ovládali, ale čas je k veciam srdca milosrdný.
Chutila omamne a odrazu vedel, že bude ťažké prestať.
Pomalý tanec skúmajúcich pier prerastal v tango plné vášne.
Pár sekúnd prekvapivého bozku a Hermionine predsudky zmizli bez stopy ako ranná rosa pred silnejúcim slnkom.
„Ehm, ehm…“ chrapľavý hlások sa ozval celkom nečakane a Hermione trvalo hodnú chvíľu, než si všimla Bonnie, ako nervózne prešľapuje pár metrov opodiaľ. Žmolila si kus tkaniny, čo jej bola odevom a klopila hlavu k zemi.
„Pani mi musí odpustiť vyrušovanie,“ šemotala škriatka, keď sa Hermiona vymotala z pevného náručia mlčiaceho Severusa, „malá slečna sa prebudila a volá k sebe pani.“
„Áno, ďakujem. Vráť sa k nej Bonnie, hneď prídem,“ Hermiona ani nedopovedala a škriatka sa odmiestnila.
„Musím ísť,“ riekla Severusovi a cítila sa previnilo. Len si nebola istá, či cíti vinu kvôli dcére, Severusovi, alebo voči sebe.
Severus chápavo prikývol. Preložil si ruky na prsiach, sledoval, ako zaklapli dvere triedy a hoci si na samotu zvykol a dokonca sa naučil oceňovať jej výhody, odrazu sa cítil až príliš osamotený.
