Smútočný obrad trval neskutočne dlho. Hermionu škrtili upnuté puzdrové šaty a už ani nevnímala množstvo kondolujúcich rúk, ktoré prešli pomedzi jej dlane.
Slová, ktoré mali priniesť útechu, prinášali iba zväčšujúcu sa otupenosť.
V dome sa motali susedia, matkini kolegovia a známi, väčšinu ľudí videla po prvý raz v živote, ale každý z nich si pokladal za povinnosť, vyjadriť svoju sústrasť.
Bola vďačná Molly Weasleyovej, že vzala Tabithu a odviedla ju po obrade preč.
„Hermiona, prepáč,“ Molly sa namiesto pozdravu vždy ospravedlňovala za chovanie svojho syna. Na pohrebe sa ani len neobjavil a Moly vypadala byť touto skutočnosťou zahanbená.
„Molly, prosím, prestaň,“ zahriakla ju Hermiona, „Ron je dospelý a rozhoduje sa sám za seba.“
„Som jeho matka a nerozumiem jeho správaniu,“ najstaršia Weasleyová mala slzy na krajíčku. V povinnej čiernej farbe vypadala stratená ešte väčšmi ako obvykle, keď si kládla za vinu synovu nezodpovednosť.
„Pochybujem, že mu rozumie on sám,“ vzdychla Hermiona a vzápätí sa jej uľavilo. Tabitha zaznamenala príchod svojej druhej starej mamy a tuho ju objala. Mollyine oči sa okamžite rozjasnili.
„Srdiečko moje,“ Molly si objala vnučku a v tej chvíli neexistovala na svete žiadna sila, ktorá by ju od dieťaťa oddelila.
Krátko po rozhovore Molly navrhla odchod, aby bola Tabitha ušetrená davu ľudí. No Hermiona z vyhýbavých argumentov vycítila, že Molly nedokázala zniesť pohľad na prázdne miesto vedľa nej.
Miesto, na ktorom mal stáť Tabithin otec.