Ako podivne pôsobila Tabitha v starej Hermioninej izbe. Akoby sa Hermiona pozerala cez kúzelné okienko do minulosti a videla seba samú, skrútenú v prútenom kresle a zahĺbenú do hrubej knihy s bohato ilustrovanými rozprávkami. Tabitha ešte nepoznala všetky písmená, ale každým dňom svoj deficit pomaly vyrovnávala.

„Je celkom ako ty, keď si bola v jej veku,“ Hermionin otec sa smutno usmial a položil ruku na rameno svojej dcéry.

„Ocko,“ ticho vzlykla Hermiona a privrela dvere detskej izby, teraz patriacej Tabithe, „nebola som tu pri nej a ona ma potrebovala.“
Slzy sa nedali zadržať. Našli si cestičku, aby po maličkých troškách vyplavili zo srdca žiaľ.

„Mama chápala tvoj odchod, si predsa dospelá, tvoje miesto nie je pri rodičoch,“ namietal pán Granger.

„Ale…“ hlboký vzdych prerušil slová mladej ženy.

„Netráp sa výčitkami dcérka. Tabitha k nám predsa chodievala takmer každý víkend a tvoja mama sa v nej videla. Bola šťastná,“ otec objal dcéru, aby utíšil jej slzy a zamaskoval vlastné.

„Ocko, mohla som jej pomôcť,“ mumlala Hermiona.

„Nie si lekár, Hermiona,“ muž uvoľnil objatie a pozrel dcére do očí, „keď mama zistila čo sa s ňou deje, bolo už príliš neskoro. A pomoc vyhľadala,“ prikývol významne.

„Bola aj za liečiteľmi?“ Hermiona nedokázala skryť prekvapenie.

„Oslovila Molly a ona jej poradila kam má ísť, žiaľ, bolo prineskoro i na mágiu.“
Pán Granger sa otočil a pomaly kráčal k schodisku.
„Zober malú a poďte obe dole, o chvíľu sa začnú schádzať ľudia.“

Hermiona zostala stáť a mlčky sledovala postavu zlomeného muža. Jej otec bol vysoký a statný, ale dnes jej pripadal ako krehká figúrka z čínskeho porcelánu.
Smútok zo straty manželky z neho fyzicky vyžaroval, aj keď si vždy úzkostlivo strážil všetky emócie.
Slzy, ktoré si úchytkom zotrel idúc dole schodmi, mali zostať nikým nevidené, ale Hermiona ich zazrela.
Prehltla tuhú hrču v hrdle a vošla do izby za svoju dcérou.
Hrubá kniha ležala roztvorená na zemi a Tabitha stála vedľa nej.
Tesne nad natiahnutou rukou jej poletoval drobný zelenomodrý kolibrík.