Celkom krátka poviedka v hlavnej úlohe s Hermionou, Severusom a tajomným predmetom, ktorý zohrá svoju dôležitú rolu.
Nech sa páči, príjemné čítanie.
———————————————–

Pár slov. Pár neistých ťahov, písaných modrým atramentom na žltkavom papieri. Začiatočné písmená stojace akoby osamotene od zvyšku slova a slučky posledných písmen stratené spolu so slabnúcou silou pisateľa.
Pokrčené rožky a prituho zvýraznené preloženie starého listového papiera. Kvapky sĺz, čerstvo dopadnuté na ostro znejúce slová.
Zvláštne, čo všetko si človek všimne, aby odpútal myseľ od obsahu, ktorému rozumie, ale odmieta pripustiť.

„Mami, počuješ ma?“

Detský hlas, znejúci zďaleka a malé telíčko, nechápajúco sa túliace k matke.
Hlboký nádych. Druhý nádych a boj o dostatok vzduchu v pľúcach.

„Mami!“

Hermiona sa prebrala z otupenia a list od otca jej  vypadol z rúk. Previnilo sa sklonila k svojej malej dcére a pohladila ju po rusých vláskoch.

„Som tu, Tabitha. Všetko bude v poriadku,“ zašepkala slová, na ktoré bolo priskoro veriť.

„Bála som sa,“ fňuklo dieťa.

„Prepáč mi to, prosím,“ pritiahla si dieťa do náručia a narýchlo utrela slzy do rukávu.

„Prečo si smutná, mami?“ dievčatko malo iba štyri roky, ale veľmi dobre vnímalo, že sa udialo niečo, čo sa mu nebude páčiť.

„Tabitha,“ Hermiona sa posadila a vzala si dcéru na kolená. Žiaľ jej kradol slová, ale tajiť dievčatku pravdu nemalo zmysel, „tvoja stará mama od nás odišla.“

„Kedy sa vráti?“ zisťovala malá a v hlase jej zazneli obavy.

„Už sa nevráti,“ Hermiona pokrútila hlavou, „odišla navždy.“

„Odišla navždy, ako môj králiček?“

„Áno, presne ako Moe.“
Tabitha sa zamračila a tuho objala matku okolo krku.

„Neplač mami,“ tentoraz detská ruka pohladila vlasy dospelej ženy a vnášala jej do duše útechu, „Moe sa o starú mamu postará.“