O niekoľko predlhých hodín neskôr, sa ľudia začali pomaly vytrácať domov. Hermiona sedela v matkinom obľúbenom kresle a neprítomne prikyvovala slovám, ktoré sa niesli priestrannou obývacou izbou.
Dovidenia. Držte sa. Mnoho síl prajem.
Dvere sa otvárali a zatvárali a dom pomaly tíchol. Otec sa už dávno ospravedlnil a vyhovoril na roky a únavu.
Ale Hermiona vedela, že iba potreboval byť sám, aby jeho žiaľ mohol v súkromí spálne prepuknúť.
„Vaša matka bola obdivuhodná žena,“ slová vyslovené dávno nepočutým hlasom, Hermionu prebrali z letargie.
„Vy?“ napochytre sa vystierala a vstávala z kresla. Nemohla uveriť vlastným očiam, ale skutočne pred ňou stál jej bývalý profesor, Severus Snape.
„Prijmite moju sústrasť,“ podal jej ruku a ona ako v tranze jeho kondolenciu prijala.
„Ďakujem,“ Hermionu poliali rozpaky. Civela na svoju dlaň. Profesor Elixírov vôbec nemal ľadové ruky, ako by k jeho povahe predpokladala. Znervóznela, pretože jej myseľ opäť vnímala nepodstatné detaily, len aby sa odpútala od reality.
„Odkiaľ ste poznali moju mamu?“
„Molly ma požiadala, aby som konzultoval jej zdravotný stav s ošetrujúcim lekárom a vaša matka súhlasila.“
„Mohla požiadať mňa,“ riekla vyčítavo Hermiona a v kútikoch očí ju zaštípali slzy, „nie ste lekár,“ použila otcove slová.
„Nie, nie som lekár,“ profesor sa na svoju bývalú študentku uprene zadíval.
„Prepáčte,“ spamätala sa Hermiona, „vybrala som si zlého adresáta pre svoju zlosť.“
„Chápem, žiaľ zo straty je zlý radca.“
Nastalo ticho a ani jeden z nich nevedel, čo povedať.
„Viete,“ prerušil hradbu mlčania Severus, „najťažšie sa zdôveruje niekomu, kto je citovo zainteresovaný. Vaša matka vás nechcela raniť.“
„Nedostala som ani len šancu, byť pri nej,“ Hermiona sa rozplakala. Snažila sa ovládať, ale zadržiavaných sĺz v nej bolo priveľa. Hrádza sa pretrhla a nešla zastaviť.
Plecia sa jej nekontrolovane chveli a ona nevedela nájsť vreckovku. Ba ani prútik pri sebe nemala. Bezmocne zdvihla oči na bývalého profesora.
„Prepáčte,“ zašepkala.
Netušil, čo má robiť. Plačúce ženy neboli jeho silnou stránkou.
Helena Grangerová neplakala, ani keď jej lekár oznámil konečný verdikt a ohraničil zostávajúci čas do pár týždňov. Statočne prijala i fakt, že magické elixíry na jej chorobu nezaberajú.
Len pri úpenlivej prosbe, aby nik neprezradil dcére pravdu, sa jej v očiach zaleskla slza.
Láska matky vie byť zvláštna. Obetavá, zničujúca a hlboko nelogická.
Severus siahol do vrecka kabátu a vytiahol odtiaľ bielu vreckovku.
„Vezmite si,“ ponúkol ju Hermione a nečakajúc na reakciu, vzal ju za ruku a vreckovku jej vložil do dlane.
Vďačne prikývla, ukryla oči do svetlej látky, prevoňanej levanduľou a rozplakala sa ešte väčšmi.
Chýbal jej Ron, plecia, na ktorých by sa vyplakala a do ktorých by mohla zlostne udrieť a vybiť si svoju zlosť na celý svet. A bola rada, že ten darebák pri nej nie je, pretože sa mohla oprieť o iné plecia, ktoré boli nablízku.
Neprotestoval. Vo svojej nevedomosti a neznalosti ženskej duše predpokladal, že snaha o zastavenie plaču je rovnako márna, ako snaha o jeho pochopenie.
Keď sa jej podlomili kolená a jediným pevným bodom sa jej stali jeho vlastné ramená, na okamih zmeravel. Ale po chvíli, hnaný netušeným inštinktom, položil ruku na roztrasené útle plecia a začal ich jemne, rytmicky a veľmi pomaly poklepávať.
