Mikrokapitola 6
Severus sa vytackal z letaxového krbu. Nedokázal nájsť slová, objasňujúce hromadu chýb, ktorých sa práve dopustil. Nechal sa nachytať ako malé dieťa.

Mohol radšej počúvnuť Minervu, stráviť večeru v spoločnosti školských duchov a pár zúfalých profesorov, ktorí nemali kam na Vianoce odísť. Dokonale by zapadol do koloritu.

Frustrovane zo seba stiahol mokrý kabát a šmaril ho o zem. Zrak mu padol na servírovací stolík a zaúpel. Minerva, pretože neveril že by niekto iný mal odvahu vojsť do jeho komnát a spáchať onen čin, priniesla mu baňatú fľašku vianočného vaječného likéru a pár kúskov pečeného moriaka.

Už chcel na jej adresu vypustiť nelichotivú poznámku, ale uviazla mu v krku a namiesto nej pocítil nepatrný závan vďačnosti.

V krbe plápolal oheň, čo musela byť rovnako Minervina práca. Plamene horeli dovysoka, živené drevom i mágiou a hoci sa Severus posadil priamo oproti nim, necítil nič iné, ako chlad.

Nalial si vaječný likér a priložil pohár k perám. Tekutina prekĺzla dole hrdlom a napriek jej názvu, Severus sa vianočne necítil.

Plamene v krbe zmenili farbu. Severus sledoval ako sa oranžový oheň formuje do ľudskej postavy, ale neurobil nič, aby návštevníkovi zabránil vo vstupe.

„To ste vy,“ riekol smerom k žene, zvierajúcej v rukách drevené srdce, „idete práve včas na polnočný pohárik vianočného likéru.“