Nečakaný zážitok obral Hermionu o túžbu po nočnej prechádzke. Premiestnila sa asi minútu po tom, čo sa jej muž rozplynul pred očami. Chvíľu rozrušene civela na sériu stôp v blyštiacom sa snehu – dôkaze že zážitok nebol iba snom spôsobeným vianočnou nostalgiou.
Hlavou jej vírilo množstvo otázok, ale ani jedna odpoveď.
Nedokázala nájsť uspokojivé vysvetlenie. Nevedela si predstaviť, prečo by niekto ako on trávil čas postávaním pod oknami v chladnom nočnom povetrí.
Zamyslená Hermiona zo seba sťahovala teplé oblečenie. Odrazu jej mlčanie nepripadalo ako ideálne riešenie. Hluché ticho v prázdnom byte udieralo do uší. Čo by dala hoci za podpichovanie Rona, starostlivé pohľady Ginny… Čokoľvek, len aby zahnala ticho do kúta. Prechádzala od okna k oknu, krokmi premeriavala dĺžku priestoru a v hlave si prehrávala pár krátkych zábleskov.
Vtom mala odpoveď jasne pred sebou. Riešenie záhady profesora v tieni bolo až desivo jednoduché. A bolestivo známe.
Hermiona pokrčila čelo a úporne uvažovala. Zrak jej padol na nástenné hodiny. Veľká ručička práve dobehla malú a spolu sa prekryli pod číslicou dvanásť.
Mladá žena sa nadýchla a nahlas vzdychla, akoby práve pohliadla do očí tretiemu duchovi Vianoc. Zamračila sa do naaranžovanej kytice z imela a cezmíny, ktorú kúpila na domácom trhu cestou z práce. Uprostred trónilo drevené srdce, pomaľované červenou a bielou farbou. Prikývla a sama sebe odsúhlasila rozhodnutie, ku ktorému sa práve odhodlala.
