Mikrokapitola 4.
„Hermiona, naozaj neostaneš s nami?“ súcitne zatiahla Ginny a Hermione tón jej hlasu utvrdil rozhodnutie, rýchlo zmiznúť. Naozaj sa netúžila stať svedkom romantických výlevov svojich priateľov, ktorými obaja vrchovato prekypovali.

Túžila po samote, túžila po svojej posteli a najviac si priala, aby konečne skončili sviatky a ona sa mohla opäť vrhnúť do práce.

Mala rada Vianoce, ale i tak si priala ich skorý koniec.

„Som unavená,“ donútila sa zívnuť do dlane, „zaspím postojačky.“

„Dávaj si na seba pozor, Hermiona,“ povedal na rozlúčku Harry.

Hermiona rýchlo vykĺzla z dverí, skôr než by Ginny alebo Harrymu napadlo k lúčeniu pridať objímanie. Zišla po klzkých schodoch a keď ju svieži mrazík poštípal na lícach, na okamih zvažovala návrat a cestu letaxom. Ale potom obrátila hlavu do neba a zazrela drobunké vločky, hojdavo sa vznášajúce k zemi. Sneh jej zavŕzgal od nohami a ona si kajúcne uvedomila, že pre samú prácu by takmer zabudla, ako veľmi kedysi milovala zimu.

Hermiona sa rozhliadla po zabielenej ceste a vdýchla studený vzduch. Zreteľné stopy v snehu upútali jej pozornosť. Kto ich zanechal?

Sledovala odtlačky očami, až do šera stromovej aleje.

Niekto tam stál. Bol Štedrý večer a Hermiona sa odvážila k nezvyklému kroku.

„Pane, potrebujete pomoc?“

Muž sa nehýbal a atmosféra večera dodávala Hermione odvahu. Naklonila sa k nemu bližšie.

„To ste vy?!“ prekvapene vydýchla, keď spoznala ostro rezané črty svojho bývalého profesora.