Mikrokapitola 7
Od rána husto snežilo. Snehové vločky sa jedna pred druhou predháňali v komplikovaných tanečných kreáciách, pozorne sledujúc mrazivú melódiu severného vetra.
Tohoročné Vianoce sa zahalili do bielej od hlavy po päty a nezabudli ani na čapicu s brmbolcom. Kto nemusel, von do chumelice dobrovoľne nešiel.

Zasneženým námestím sa predierala vysoká postava. Vločky okolo nej vírili v podivných špirálkach a čo bolo najpodivnejšie, ani jedna sa neusadila na odeve. Spôsobne sa pár centimetrov nad tkaninou kabátu stočili a padli na zem.
Postava sa prebrodila závejmi a zastavila pred jedným z rady domov, lemujúcich neveľké námestie.
Muža v tmavom kabáte, na ktorom neuľpela jediná vločka, ani najmenej nezaujímalo dianie za oknami najbližšieho domu. Postavil sa chrbtom k oknám žiariacich do bielej tmy farebnými svetielkami Vianoc a ostril pohľadom po námestí.

Chvíľu sa nedialo nič, čo by stálo za zmienku. Pravda, okrem faktu, že kabát vysokého muža bol jediným nezasneženým predmetom v celom snehom zamorenom meste.
Až do momentu, keď sa z bočnej uličky vynorila druhá postava. Na pleciach sa jej usádzali snehové vločky a čiapku s brmbolcom pokrývala biela kôrka. Tvár jej halil huňatý pletený šál a jeho voľné konce sa hojdali v rytme neistých krokov čižmičiek na opätku.
Mužovi zasvietili oči pobavením. Ustúpil do tieňa pod strom a čakal, kedy sa postava pohne jeho smerom.
Čakal dlho. Postava vrávorala v hlbokom snehu a bojovala s klzkým povrchom dlažby. Napokon docupitala takmer k nemu, pár krát sa otočila, sledovala nakopené záveje a konečne pozrela jeho smerom. Rázne k nemu vykročila.

„Pane, potrebujete …“ nech už chcela povedať čokoľvek, zvyšok vety zanikol v tiahlom á, ktoré žena vydala pri páde do hlbokej kopy snehu.

„Dnes pomôžem ja vám,“ riekol Severus a natiahol k Hermione ruku.

„Ale takto…“ bránila sa mladá žena, keď ju muž pritiahol k sebe.

„Takto to bude lepšie a ty nebudeš zmrznutá na kosť,“ prerušil ju Severus a aby definitívne umlčal Hermionine námietky voči porušovaniu tradície, privlastnil si jej pery k bozku.

„Poďme domov,“ povedal po chvíli už celkom krotkej žene, vďačnej za kúzlo odpudzujúce sneh, „je najvyšší čas na pohárik polnočného vianočného likéru.“