Hermiona chvíľu váhala. Stála pred chrličom, strážcom vchodu do riaditeľne, akoby v jeho kamennom pohľade chcela nájsť odpovede na otázky, ktoré jej ležali na duši.

Hľadala odvahu, zašepkať jeho ušiam heslo, otvárajúce točité schodište.

Zhlboka sa nadýchla a s výdychom vyslovila formulku : „Baeta solitudo“, (Blažená samota). Bol to skôr úpenlivý povzdych, vyjadrenie zbožného želania, ktoré pred chrličom vyriekol Severus Snape v prvých rokoch svojho povojnového riaditeľovania, kedy ho pri výbere vhodného vstupného hesla ovládala túžba po samote a pokoji, bez hordy pobiehajúcich študentov. Heslo ostalo už natrvalo a slúžilo ako nádej, že riaditeľňa ostane oázou pokoja, chránená pred neželanými vpádmi kohokoľvek.

Točité schody sa s hrmotom stáčali pred nohy čakajúcej Hermiony a ona si zatiaľ premietla pred očami niekoľko komplikovaných rokov, počas ktorých sa so Severusom zblížili najskôr ako kolegovia a potom i ako muž a žena.

Nikdy neoľutovala svoje rozhodnutie – stať sa pani Snapeovou, aj keď ju to stálo niekoľko priateľov a pár presviedčacích rozhovorov s Harrym a Ronom, ktorí mali starosti o jej duševné zdravie.

Ich obavy sa viac menej rozplynuli až po narodení malého Samuela. Hermiona prekypovala spokojnosťou, v náruči s rozkošným a večne usmiatym chlapčekom a po boku s mužom, ktorý na ich šťastie dozeral starostlivým pohľadom.

Schody konečne zastali a Hermiona sa postavila na spodný stupienok. Nikdy si nenavykla na hegnutie, keď sa znova dali do pohybu. Žalúdok sa jej pretočil a dosadol na svoje miesto o poznanie stisnutejší.

Nebolo cesty späť. Dvere riaditeľne sa pred ňou otvorili a ona s malou dušičkou vstúpila do vysokej, tak známej a predsa cudzej, miestnosti.

Dvere sa za ňou samé hlasno zaklapli a na hlasný zvuk zareagovali viacerí obyvatelia portrétových obrazov. Príchod Hermiony ich prebral z letargie. Narovnávali sa vo svojich pózach, oprašovali neexistujúce smietky, pokašliavali, či dokonca počuteľne zazívali, ani sa nesnažiac maskovať svoj spoločenský prešľap. Boli iba obrazmi, k smrti sa nudiacimi, keby to prirovnanie nenaberalo na absurdite práve tým, že všetci do jedného už po smrti boli.

„Vitaj Hermiona!“ ozval sa z útrob riaditeľne zamatovo hlboký hlas. Prenikol Hermionu svojou melódiou, rozochvel v nej citlivú strunu a napol ju na pokraj prasknutia.

„Dobrý deň, Severus!“ ledva vyriekla, zaplavená hromadou emócií a pohliadla do čiernych očí svojho manžela. Severus sedel v pohodlnom kresle, nohu cez nohu a v ruke držal knihu v tmavočervenej koženej väzbe.

Hermiona si sadla oproti nemu a len na chvíľu preletela pohľadom po zvedavých portrétoch, ktoré s otvorenými ústami čakali na nepochybne zaujímavý rozhovor a dúfali, že tentoraz si ich indiskrétnosti nik nevšimne.

„Ehm, ehm!“ odkašľal si Severus a upriamil ich pozornosť na seba, „Ste si všetci absolútne istí, že nemáte nič dôležitejšie na práci, ako špehovanie?“

Urazené portréty nemienili tak ľahko odísť z boja. Odvrátili svoje tváre, ale o to viac nastražili uši. Severus zaťal sánky a Hermiona pár švihmi prútika vytvorila okolo nich štít, cez ktorý neprekĺzlo ani slovíčko.

„Severus,“ začala rozpačito Hermiona, „nerušila by som ťa, ale …“

„Čo má na svedomí náš syn tentoraz?“ dopovedal za ňu Severus.

„Nuž,“ hlboko vzdychla Hermiona, „ignoruje autoritu profesora Elixírov!“

Severus sa na okamih uškrnul, „Hovoril som, že ten predmet stratil úroveň, ako som ho prestal vyučovať!“

„Severus!“ ozvala sa Hermiona nahnevane, „Profesor Devon sa mi sťažoval, že za ním Samuel nechal celú hodinu levitovať zhluk mločích očí a keď sa ich snažil odčarovať, prileteli ďalšie!“

„Študent prevyšuje profesora,“ zahundral si Severus popod nos a ústami mu šklbalo v nepopierateľnej otcovskej pýche..

„Prosím?“ zdesene vyriekla Hermiona.

„Ja som sa do podobných situácií počas vyučovania nedostal!“ s nádychom ješitnosti odpovedal Severus.

„Ty!“ pokrútila hlavou Hermiona, „Z teba mali študenti nočné mory!“

„Rešpekt mi neuprieš a počas mojich hodín na podobné výstupy nik ani nepomyslel!“ riekol, zreteľne zdôrazniac slová „mojich hodín“.

„Samuel mu nedal šancu na získanie rešpektu, na hodinách elixírov sa zabáva výrobou vlastných výtvorov!“ prísne pokrčila čelo Hermiona.

„Ale elixír nariadený osnovami má hotový v predstihu, nie je pravda?“

„Áno, väčšinou má,“ pripustila neochotne Hermiona.

„Očividne sa iba nudí a kráti si voľnú chvíľu precvičovaním zložitejších postupov,“ zhrnul problém Severus.

„Ale stíha pri tom zosmiešniť profesora a zabávať zvyšok spolužiakov!“

„Mal by sa konečne prehodnotiť spôsob prijímania nových profesorov na túto školu!“ vyprskol rozhorčene Severus, „Profesor Devon je nepochybne nedostatočne kvalifikovaný, aby zvládol žiakom vštepiť čo i len základy umenia prípravy elixírov!“

„Veď si ho prijal ty osobne!“ pripomenula mu Hermiona.

Severus sa zamračil.

„Hermiona, zabudla si na detail, že som pôvodne chcel prijať Draca Malfoya, ktorý je na post profesora Elixírov mimoriadne vhodný. Schopnosťami, či duševne!“

„Ale Malfoy?!“ ohrnula peru Hermiona.

„Len kvôli tebe som prijal druhého v poradí. Devona!“ vypľul to meno s dávkou pohŕdania.

„Tak si mal možno pravdu!“ pripustila s nevôľou Hermiona.

„Draco je rozhodne prijateľnejším kandidátom!“ uzavrel problém Severus a zmĺkol.

Hermiona sa zadívala kamsi do neurčita. Skrížila si ruky pred sebou a zovrela rukami ramená.

Severus sledoval, ako ju prepadá melanchólia. Zodvihol ruku, aby sa jej chlácholivo dotkol a dal jej najavo, že mu záleží na jej trápeniach so Samuelom, s chodom školy, že mu záleží na nej, no vzápätí zapochyboval, či to má ešte význam.

Zovrel pery do čiaročky a položil ruku späť na knihu, stále mu ležiacu v lone.

„Má to ťažké, náš syn,“ ozval sa do ticha Severusov hlas o poznanie nižšie položený, ako obvykle. Hermiona k nemu spýtavo zdvihla hlavu a on si všimol jej lesknúce sa oči. „Mať za rodičov dvoch najexcelentnejších študentov v novodobej histórii školy! Jeho mozgový potenciál je nadpriemerný a mizerný profesor mu nedokáže dať to, čo potrebuje!“

Hermiona sa konečne trochu usmiala.

„Ak sa na to pozeráš takto,“ pokrčila plecia a usadila sa uvoľnenejšie.

„Oslov Draca,“ prehovoril Severus.

„Dobre,“ kývla hlavou Hermiona.

„Ani ty to nemáš ľahké, matka premianta,“ zašepkal celkom potichu.

„A ty si stále iba tu,“ Hermione sa opäť do očí tlačili slzy.

„Hermiona, vieš predsa dobre, že všetci riaditelia, v riaditeľni…“

„Áno viem!“ prerušila ho smutne Hermiona a utrela si prvú skotúľanú slzu, „nemusíš mi to pripomínať!“

„Mrzí ma to, Hermiona,“ riekol, ale ona sa dvíhala na odchod.

„Musím ešte poopravovať eseje,“ zamumlala, snažiac sa potlačiť plač. Zrušila tíšiace kúzlo a len cez plece, tesne pred dverami povedala pre neho, „Dovidenia, Severus!“

„Dovidenia, Hermiona!“ vrátil jej pozdrav, ale sotva ho počula. Stihla zmiznúť za dverami.

Severus zdvihol otvorenú knihu a začítal sa do ďalšej strany. I dnes večer mal za ním prísť Samuel. Bol nesmierne hrdý na svojho syna. S nemalou dávkou škodoradosti k profesorovi Devonovi, dával mu rady, ktoré sa týkali zložitých elixírov a vedel, že jeho slová padajú na mimoriadne úrodnú pôdu.  Zdedil po ňom úplné nadanie na elixíry a navyše, po Hermione, nekonečnú dychtivosť po novom. Raz z neho bude skvelý čarodejník.

Určite i lepší, ako by bol on sám.

Hermiona sa oprela o dvere vlastnej kancelárie. Hoci jej po práve teraz patrila celá, nedokázala tam chodiť pravidelne.

Preklínala ten hlúpy zvyk, vyobrazovať každého riaditeľa na portrét a nechať ho visieť na konci dlhej rady svojich predchodcov.

Samuel mal práve pätnásť rokov. Boli to dlhé štyri roky, čo mohla vídať Severusa len na portrétovom obraze. A vlastne sa nevedela rozhodnúť, či jej tie občasné rozhovory pomáhajú, alebo ubližujú. Rana v srdci bola stále otvorená a keď sa jej zdalo, že sa začína celiť, vrátila sa do riaditeľne. A úplne všetky odchody oplakala.

Vedela, že Samuel tiež pozná heslo na vstup a aj keď ju to bolelo, tvárila sa že o tom nemá ani potuchy. Otec mu chýbal a nemala to srdce, zakázať mu rozhovor s jediným čarodejníkom, ktorý pre neho predstavoval autoritu.

Severus, tak mi chýbaš!

V smútku jej svietilo iba jediné svetielko. Niekedy v budúcnosti, keď už bude ich milovaný syn dávno dospelý a ona odíde tam, odkiaľ už niet návratu, jej portrétový obraz zavesia v riaditeľni vedľa Severusa.