Severus Snape sa zamračil. Dvojica pri susednom boxe evidentne nevedela nič o decentnom správaní sa na verejnosti. Hodnú chvíľu sa dohadovali a k jeho ušiam prinášal ich jedovatý šepot útržky nelichotivých slov.

Kaviareň Nostalgia považoval za, ak by si dovolil použiť mierne nadsadenie, svoje útočisko pred publicitou.

Po vojne ho udalosti strhli vo víre pohŕdania, nepochopenia, odcudzenia a napokon milosrdného tolerovania. Nemal potrebu sa pred nikým osobne obhajovať za svoj život. Starostolec prešetril a posúdil svedectvá a dostupné fakty, až napokon dospel k uzneseniu a rozsudku a v plnom rozsahu ho zbavil obvinení. Dokonca do takej miery, že sa mohol vrátiť späť do školy, na svoje pôvodné miesto učiteľa elixírov. Ak prihliadol k skutočnosti, že jeho rodičovský dom na Pradiarskej nebol ničím iným než starou, stuchnutou a polorozpadnutou barabizňou, do priestorov v podzemí pradávneho hradu sa vracal dokonca rád. Aj keď si neochotne priznával skutočnú pravdu, škola bola jeho jediným východiskom. Aspoň v tom čase určite.

Do kaviarne Nostalgia sa uchyľoval spočiatku sporadicky,  no čoskoro ocenil anonymitu podniku v muklovskej štvrti.

Sobotné popoludnia sa teda stali nostalgické.

Kaviareň zachovávala zdanie zastaveného času. Majiteľ ladil interiér výlučne do zemitých odtieňov a čokoľvek lesklé a kovové sa v zariadení nesmelo vyskytnúť. Len príjemné drevo a plyš.

Severusovi vyhovovalo jemné osvietenie malými lampičkami, imitujúcimi plynové pouličné lampy a oddelené boxy, kde si mohol nerušene prečítať knihu, či časopis a vypiť šálku kávy.

A odkedy mu čašník dobromyseľne odporučil dezert, špecialitu podniku, sobotňajšie posedenia sa nezaobišli bez delikátneho Molten Choc Cake s hustou malinovou omáčkou.

Ani rozhádaná dvojica od vedľa mu nemohla pokaziť prvé vnorenie lyžičky do tmavého piškótového korpusu a následne slastný pocit, keď sa mu na jazyku rozliala ešte teplá, horkasto čokoládová hmota.

Svoje rituály si úzkostlivo strážil, ako záchrannú brzdu v stereotypnom kolobehu osamelého prežívania.

Zamračil sa, lebo spolu s prvým sústom zúrivý šepot zosilnel. Už už hodlal požiadať čašníka, aby neohľauplnú dvojicu upozornil na pravidlá slušného správania, keď ho k operadlu čalúneného kresla pritlačilo pár zrozumiteľných slov.

 

„Si iba obyčajná mukelka, Hermiona!“ predniesol mužský hlas zlostne.

 

Severus zmeravel. Bol si istý, že do kaviarne Nostalgia čarodejníci nechodia. Mýlil sa. Navyše, poznal iba jedinú Hermionu, ktorej pôvod by bolo možné ohodnotiť spomínaným nelichotivým slovom.

Tichý vzlykot, prenikajúci k nemu mohol patriť akejkoľvek žene, ale čosi mu našepkávalo, že za tapacírovanou zástenou sedí práve Hermiona Grangerová.

Hlas muža nedokázal identifikovať, ale tipoval najmladšieho z rodiny Weasleyovcov. Nikdy jeho charakter nestaval privysoko a ten neomalený výrok potvrdzoval domnienky.

Severus mal sto chutí vstať a mladého Weasleyho poučiť o správaní sa k ženám. Ale či práve on mal oprávnenie vynášať morálne súdy nad kýmkoľvek?

Donieslo sa mu, že slečna Grangerová skončila vo vzťahu s pánom Weasleym. Prepojenie sa priečilo Severusovmu úsudku, ale rovnako, či už on bol tým pravým odborníkom na vzťahy? Nerozumel rozhodnutiam žien, ktorá sa vrhali do podivných vzťahov. Aspoň z jeho pohľadu.

 

Ovládol svoje nutkanie a snažil sa obrátiť záujem výlučne na chladnúcu čokoládovú substanciu, vytekajúcu z centra dezertu.

Dnes, rovnako ako každý sobotný podvečer, čokoládový dezert bol nadmieru vynikajúci, ale Severusovi po prvý raz nepriniesol požadované upokojenie zmyslov.

 

Hlasy vo vedľajšom boxe utíchli a jeho mučili predstavy odchádzajúcej dvojice, prepletenej v milostný chumeľ, vedúci k nevyhnutnému fyzickému uzmiereniu.

 

Nezmyselne týral lyžičkou Molten Choc Cake, snažil sa nadviazať na pretrhnutú niť úvah nad novučičkým magazínom, ktorý mu doručila sova iba včera, no myšlienky sa mu rozpŕchali, ako vyľakané holuby.

 

Čašník sa podivil, keď Severus zaplatil a strojil sa k odchodu dobrú hodinu pred svojím obvyklým časom, navyše, s nedojedeným dezertom.

 

„Pánovi nechutilo? Dezert nebol dostatočne vydarený?“ spýtal sa čašník servilne a možno trochu vyľakane, so strachom prameniacim z nulového zisku na obvykle štedrom tringelte. No Severus len pokrútil hlavou a na striebornom podnose zanechajúc nemennú sumu, chvatne odišiel.

 

Vonku ho prebral svieži večerný vzduch, nesúci vo svojom podtóne prvé príznaky blížiacej sa zimy. Ako to urobil už mnohokrát, plánoval zájsť do tmavej bočnej uličky a bez svedkov sa premiestniť na hranice pozemkov Rokfortu.

 

Dnes ho upútal tmavý tieň na jednej z parkových lavičiek.  Nebyť rozrušený hádkou z kaviarne, vytratil by sa, bez starostí o muklovské záležitosti, hľadiac si výlučne svojho.  Nedalo mu, čosi ho poháňalo bližšie k lavičke a už po pár krokoch si bol istý, že jeho tušenie s ním má plán. Na lavičke sedela žena s dlhými prameňmi neskrotných kaderí.

 

Hlavu mala sklonenú, kučery prekrývali celú tvár a tlmene vzlykala do dlaní.

 

Nie je to tvoja vec, hľaď si svojho!  Šepkalo Severusovi jeho cynické ja. Zastal a na okamih bol v pokušení poslúchnuť ho.

Iste, žien s vlasmi ako horský vodopád môžu byť v Londýne desiatky a nebyť nechtiac vypočutej roztržky, asi by naozaj bez povšimnutia išiel ďalej.

Súhrn okolností v ňom práve brnkol na utajenú strunu, sotva prežívajúcu v nehostinnom prostredí Severusovho vnútra, a bolestivo ju natiahol.

Pred očami mu náhle vyvstala dávna spomienka na krásny úsmev slečny Grangerovej, patriaci žiaľ niekomu celkom inému.

Nebol si istý, čo presne ho donútilo vybočiť zo svojich starostlivo vychodených koľají, no predsa urobil pár krokov smerom k lavičke a zakašľal, aby na seba upozornil.

Žene sa chveli ramená, ale nezdalo sa, že by vôbec vzala na vedomie prítomnosť niekoho ďalšieho.

Severus urobil váhavý krok, telo mal napäté a akási časť jeho samého velila okamžitý útek.

Napriek tomu sa odhodlal a ženu oslovil.

„Slečna?“ skúsil polohlasom.

Prešlo pár sekúnd. Studený vzduch, ochladzovaný vetrom vejúcim od Temže, sa zahrýzal pod odev a Severus blahorečil predvídavému užitiu ohrievacieho kúzla.

Pozornejšie si obzrel ženino oblečenie. Mala sa sebe nohavicový kostým s krátkym sakom, prikrátkym čo i len na vyvolanie dojmu tepla a ani šálik okolo krku onen dojem nemohol vylepšiť.

„Slečna, ste v poriadku?“ zopakoval oslovenie a začal zvažovať odchod.

Žena trhane podvihla hlavu. Zažmurkala očami plnými sĺz a premeriavala si Severusa.

 

Bola to ona. Inštinkt sa nemýlil. Tušenie nesklamalo. Hermiona Grangerová. Ibaže s tou Hermionou, ktorá mu utkvela v pamäti, sa nedala zrovnať. Akoby ju ktosi pridlho maceroval a nechal vyplaviť všetku dravosť a energiu z osobnosti.

 

„Nič mi nie je,“ vyslovila bezvýrazne.

Nespoznala ho. Uplakané oči a ulica osvetlená iba pouličnou lampou sa postarali o anonymitu.  A čiastočne i muklovský odev. Sobotňajšie popoludnia patrili kaviarni Nostalgia a on sa rád stával len jedným z mnohých jej návštevníkov, vďaka klasicky strihaným antracitovým jeansom, matne čiernym rolákom, alebo košeľou a krátkym vlneným zvrchníkom.

 

Severus bojoval s pokušením. Cynické ja neustále presadzovalo odchod. Tým skôr, že z atramentovo hustých oblakov, valiacich sa ponad nocou stíchnuté mesto, začalo pršať.

 

„Som iba neskutočne blbá!“ zašomrala Hermiona pre seba a vložila hlavu do dlaní.  Studené kvapky dopadali na jej schúlenú postavu, ale ona bola príliš ponorená v akomsi vnútornom bahne, aby si všimla premokajúcu látku odevu a mokré vlasy.

Striasla sa. Dušu mala neprítomnú, ale telo chladom evidentne strádalo.

Severus sa rozhodol.

 

„Slečna Grangerová!“ zvýšil hlas. Práve stratil trpezlivosť a ochotu stáť v daždi, ak ho doma čakal horiaci krb.

 

„Čo?“ ženská hlava sa opäť zdvihla a prezerala si neznámeho o niečo pozornejšie.

 

„Prestaňte sa správať ako pochabé decko a choďte domov, kým si neuženiete zápal pľúc!“ pokračoval mentorsky a dúfal, že dosť na to, aby ho poslúchla.

 

„Profesor…“ vydýchla v prekvapivom poznaní.

 

„Osobne,“ odsekol a po nose mu stiekla dažďová kvapka.

 

„Čo tu robíte?“ riekla s minimálnym záujmom v hlase.

 

„Myslím, že vhodnejšie by bolo opýtať sa to isté vás,“ vrátil jej otázku, no márne vyčkával odpoveď. Triasla sa a skutočne bolo ťažké rozlíšiť, či zimou, alebo rozrušením. Najskôr obojím.

 

„Naozaj by ste mali ísť domov…“ začal znova Severus. V zvrchníku ho hrialo kúzlo, ale pred dažďovými kvapkami chrániť nedokázalo. Cítil ako mu po vlasoch steká voda za krk a každou kvapkou narastala jeho nervozita, „na piknik ste si nevybrali to správne počasie.“

 

Irónia zabrala. Hermiona zmraštila obočie a pravdepodobne si v tom momente uvedomila charakter počasia. Skrížila ruky a objala si plecia.

„Nechcem ísť domov,“ vyslovila v pravidelnom cvakaní zubov.

 

„Múdre rozhodnutie!“ vyprskol Severus. A on je totálny blbec, že tu stojí a snaží sa presviedčať tvrdohlavú slečnu Grangerovú! Chcel jej povedať pár slov o duševnom zdraví, tesne pred tým, ako by povedal zbohom a premiestnil sa, no neurobil to.

 

„Nemôžem sa tam vrátiť,“ zlomené slová bývalej žiačky ho prinútili pozrieť sa jej do tváre. Ale nevidel nič viac než bolesť. Z kútikov očí sa jej kotúľali slzy, miešali sa s dažďovými kvapkami a spolu završovali dielo skazy. Slečna Grangerová vypadala ako topiaci sa, zachránený proti vlastnej vôli.

Severus ju nehodlal mať na svedomí. Bol si istý, že svoje rozhodnutie bude ľutovať, ale následky mienil riešiť v teple a suchu.

Naklonil sa, vzal do dlane chladnú ruku slečny Grangerovej a pritiahol ju k sebe. Bola tak zaskočená jeho konaním, že ani nepomyslela na protest.

„Chyťte sa ma,“ zavelil Severus. Nehýbala sa, bola buď v šoku, alebo paralyzovaná zimou. Mocne ju k sebe pritisol ľavou rukou, vytiahol prútik a oboch ich premiestnil na hranice pozemkov Rokfortu.

 

Hermiona mu pripomínala handrovú bábiku. Odovzdane sa nechala ťahať smerom k hradu a na nič sa nevypytovala.

 

Až keď za nimi zaklapli dvere Severusových súkromných priestorov, akoby si uvedomila kde sa ocitla.

 

„Prečo…“ chcela sa zorientovať, ale začala sa triasť zimou a nedokázala vysloviť ani slovo.

 

„Snáď ste ma nemali za takého bezcitného bastarda, ktorý by vás tam nechal?“ odpovedal Severus na nevyslovenú otázku.

Pomohol Hermione ku krbu a usadil ju do vysokého ušiaku. Pery mala takmer modré a podchladené telo sa jej nekontrolovateľne chvelo.

Vysušil Hermionine i svoje šaty a prihodil pár polienok do krbu. Po chvíli mu bolo príjemne teplo. Zbavil sa zvrchníka a priniesol Hermione huňatú deku.

Stále sa triasla, podišiel teda k vitríne s brúsenými karafami a do dvoch nízkych pohárov nalial zlatohnedú whisky.

„Vypite to,“ podsunul jej pohár, ale Hermiona sa nedokázala zbaviť triašky a zdvihnúť ruku. Uprela na zamračeného muža zúfalý pohľad.

 

Severus bez slova priložil okraj k perám bezmocnej ženy a opatrne pohár nakláňal, kým nemala v sebe polovicu obsahu.

 

Posadil sa do kresla oproti a prišlo mu múdrejšie mlčať, aspoň kým sa Hermiona trochu nepozviecha. Na výčitky a vstupovanie do svedomia ešte bude čas.

Priložil k perám svoj pohár s whisky a obrátil jeho obsah do seba.  Alkohol mu zahrial žalúdok a postupoval žilami do tela. Uvoľnil sa a na chvíľu si prestal klásť vtieravú otázku, nakoľko rozumné bolo doviesť slečnu Grangerovú k sebe domov.

Až potom sa odvážil pozrieť na Hermionu, schúlenú v kresle.

Upierala oči do ohňa a či už zásluhou zlatistého moku, alebo teplého svitu plameňov, začínala sa konečne podobať na seba.

 

„Myslím, že vám dlhujem vysvetlenie,“ ozvala sa placho do ticha. Hľadela stále do plameňov a v prstoch žmolila deku.

 

„Nič mi nedlhujete,“ namietol Severus, ale ona, akoby ho nevnímala, pokračovala.

 

„Rozišiel sa so mnou,“ riekla nevýrazne a po chvíli rýchlo dodala na vysvetlenie, „Ronald Weasley.“

 

„Ehm,“ Severus zrozpačitel. O tom, že dokonca počul hádku, jej rozprávať nechcel. Už i tak sa musela cítiť dosť zle, „nie som ten správny na hodnotenie vzťahov.“

 

„Pozval ma do kaviarne,“ trpko sa uškrnula, „obával sa scény, zbabelec!“ Hermiona zovrela ruku do päste, „A pritom urobil scénu on sám!“

 

„Môžete sa predsa uzmieriť,“ Severus netušil, ako mu napadli práve tieto slová, ale v snahe povedať ‚niečo‘ povedal očividný nezmysel. Predstava uzmierenia sa mu nepáčila ani len pri pomyslení.

 

„Myslíte, že smútim za ním, profesor?“ podivene podvihla jedno obočie Hermiona.

 

„Povedal som, nie som ten správny na rady o vzťahoch,“ ohradil sa Severus a cítil sa pod tiažou jej pohľadu podivne.

 

„Celý život som prispôsobila jeho kariére, dokonca som mu robila sekretárku, čo bol vlastne len vzletný názov pre vybavovanie korešpondencie od fanúšikov. V živote nechcem vidieť žiadnu podpisovú kartu!“ vyštekla zlostne, natiahla sa po nedopitom poháriku whisky a obrátila jeho obsah do seba.

 

„Čo vaša kariéra?“ Severusovi sa opäť pred očami mihla spomienka na Hermionu. Tentoraz držala v ruke flakón s dokonale uvareným elixírom a v očiach jej horela divoká hrdosť.

 

Hermiona sa zakuckala. Whisky bola stará a silná a Hermiona nezvyknutá piť rýchlo.

 

„Nuž,“ povedala, keď konečne ovládla kašeľ, „Ron mal dozaista najštudovanejšiu sekretárku široko ďaleko!“

 

O tom Severus nepochyboval. Mať on takú sekretárku! Telom mu prešla horúca vlna, no whisky v nej prsty nemala.

 

„Bola som hlúpa,“ pokračovala Hermiona, „že som všetko nechala v jeho rukách! Bývala som v jeho dome a tam sa teraz nemôžem vrátiť. Po tom čo mi povedal, by som ho rovno zabila!“

 

Obočie profesora elixírov vyletelo dohora. Keď ju objavil sediacu na lavičke, vypadala, že plánuje zniesť zo sveta maximálne seba. Spomedzi pier mu unikol povzdych. Kto sa má v tých ženských vyznať?

 

„Netušíte, čoho je schopná ranená ženská hrdosť,“ fľochla naň Hermiona a študovala dno prázdneho pohára.

 

„Čo by ste boli robili, keby som vás nedoviedol sem?“ zaujímalo Severusa.

 

„Pravdepodobne ste tomu zmetkovi zachránili život!“ precedila Hermiona cez zuby, „Alebo mne,“ zamumlala skoro nečujne.

 

„Neviem, čo ma teší viac,“ poznamenal Severus  a privolal si fľašku. Zaplnil dno pohára a fľašku poslal späť. Podvihol oči a stretol sa s Hermioniným nespokojným pohľadom. Vyčítavo pozerala striedavo na svoj prázdny pohár a Severusov práve doliaty.

 

„Je silná,“ namietol chabo.

 

„Nuž, aspoň to nebude Ronova zásluha, ak budem mimo,“ trpko na to povzdychla a pokúsila sa o úsmev.

 

 

Vzdal sa. Vstal a dolial na dno Hermioninho pohára rovnaké množstvo whisky, ako pred chvíľou sebe.

 

„Ďakujem,“ kývla Hermiona hlavou a sledovala prevaľujúcu sa tekutinu.

 

„Máte kam ísť?“ spýtal sa Severus a zároveň mu pohľad padol na rímsu krbu. Hodiny ukazovali pár minút pred jedenástou.

 

„Ale áno!“ uškrnula sa Hermiona, „pôjdem do hotela a keď správu šetrne oznámim rodičom a oni to prežijú, nasťahujem sa dočasne k nim.“

 

Severus vážne pochyboval, že nejaký hotel prijíma hostí pred polnocou, ale svoje pochybnosti si nechal pre seba. Zatiaľ bol celkom spokojný s faktom, že slečna Grangerová sedí v jeho kresle. I navzdory počiatočným úvahám o správnosti rozhodnutia priviesť ju k sebe domov.

 

„Profesor…“ začala Hermiona, no zarazila sa s oslovením na jazyku.

 

„Áno, slečna Grangerová?“

 

„Ehm…“ Hermiona sa začervenala, „zachránili ste mi zdravie, možno i život… A už nie ste mojím profesorom. Neviem či je vhodné požiadať vás, ale…“

 

„O čo požiadať, slečna Grangerová?“ Severus doposiaľ stál nad ňou, v jednej ruke zvieral pohár s nedopitou whisky a v druhej načatú fľašu. A očividne sa bavil na rozpakoch svojej spoločníčky.

 

„Nemôžeme si potykať?“ vyhŕkla Hermiona a bola rada, že sa nezakoktala. Whisky jej dodala odvahu na myšlienky, ale nie zas toľko, aby ich vyslovenie ustála v pokoji. Nikdy nevidela profesora Snapea v muklovskom oblečení, vždy bol zakuklený vo svojom plášti a nikdy by nepovedala, že obyčajné tmavé jeansy a rolák dokážu pritiahnuť jej pohľad. Iste, záleží na tom, kto ich má na sebe oblečené. Ak by profesor takto chodil na svoje hodiny, zrejme by na konci vyučovania zoškraboval zo svojho zadku prilepené dievčenské oči.

 

Severus neodpovedal. Situácia sa mu pozdávala čím ďalej, tým viac.

 

„Ospravedlňujem sa,“ zamumlala Hermiona a sklopila oči, „je to nevhodné.“

 

„Naopak,“ hlboký hlas ju prinútil zdvihnúť oči, „dáme treba vyhovieť.“

 

Hermiona neveriaco pozerala do tmavých očí a zazrela tam planúť niečo, čo by v nich nečakala ani v najdivokejšom sne. Ale ona bdela. Pravda, mala v sebe zo dva hlty whisky, ale do delíria a bielych myší mala ďaleko.

Profesor na ňu pozeral pohľadom obyčajného chlapa, ktorému sa páči nejaká žena.

Ou! Snáď niečo zo svojich predstáv nepovedala nahlas!

 

„Som Severus,“ natiahol ruku k sediacej Hermione, akoby ju vyzýval, aby sa postavila, „ale to iste viete.“

 

Neisto vložila ruku do jeho dlane, dnes už po druhý raz, no tentoraz ju zamrazilo očakávaním, „Hermiona,“ odpovedala, i keď sa jej videlo smiešne, pripomínať svoje meno.

Ťahal ju za ruku, kým nestála oproti nemu.

 

„Pouč ma, Hermiona, ako prebieha akt potykania medzi muklami?“

 

Stála oproti svojmu bývalému profesorovi a odrazu jej scéna z kaviarne, kedy ju Ron hanebne urazil a odišiel domov celkom sám, pripadala vzdialená na roky.

 

„No,“ prehltla hrču v krku a zdvihla pohár s whisky pred seba, „pripijú si cez skrížené ruky…“

 

„Skrížené ruky?“ podivil sa Severus, „To musí byť nepohodlné.“

 

„Neuvažovala som nad tým,“ pokrčila plecia Hermiona, „býva to zábava.“

 

„Prevedieš mi onen podivný obrad?“

 

Hermiona podsunula svoju ruku popod Severusove predlaktie a priložila si pohár k ústam, „takto.“

 

Nasledoval jej príklad. Vypil svoju whisky a nespúšťal z Hermiony oči. Zdala sa mu vyvedená z rovnováhy, ale neprotestovala. Ochotne s ním hrala jeho hru na  ‚neviem, pouč ma‘.

 

„To je všetko?“  vydýchol hrdelným šeptom.

 

„Ptm s bzkjú,“ vychrlila rýchlo Hermiona a podľa Severusovho úškrnu videla, že sa baví jej habkaním.

 

„Pravdepodobne ti tým chladom utrpela schopnosť artikulácie,“ poznamenal a palcom prešiel po Hermioniných perách. Vedel čo povedala. Vedel to ešte predtým, ako vôbec niečo vyslovila. Čarodejnícky zoznamovací rituál prebiehal podobne.  Prípitok v mnohých variáciách, od jednoduchého priťuknutia pohárom, až po zložité ukláňacie ceremónie spojené s popíjaním destilátu priamo z dlane novozískaného priateľa. Ale všetky ceremónie bez rozdielu, pokiaľ sa zoznamovali čarodejníci opačného pohlavia, končili bozkom. Jedným, dvoma, u východoeurópanov dokonca povinnými troma a to i medzi rovnakým pohlavím, ale vždy to bol bozk.

 

„Potom nasleduje bozk,“ zašomrala Hermiona a obe líca jej nadobudli farbu zrelej maliny.

 

„V tom prípade,“ Severus odložil prázdny pohár bokom, „tradície treba udržiavať živé.“

 

 

Hermiona v očiach svojho bývalého profesora, Severusa, čítala jasný zámer.  Na rozprávku o nevedomosti mu neskočila, ale z neznámeho dôvodu nechala dej plynúť. I keď, rozpaky hrať nemusela. Na celom rozchode s Ronom ju mrzelo akurát jediné, že si v jeho aute nechala svoju kabelku s prútikom a novučičkým iPhonom. Kabelka sa síce otvorila iba pod jej dotykom, ale pri Ronovej prchkej povahe nemohla nikdy vedieť, či ho nenapadne vhodiť ju do Temže, alebo …

Úvahy o Ronovi sa vyparili ako kvapka vody na žeravom kameni a mohol za to bozk na zavŕšenie potykania.

Hermiona nevychádzala z údivu. Pery bývalého profesora sa pritlačili na jej vlastné a ak si doteraz myslela, že iba zadrží dych a pretrpí nevyhnutné, škaredo sa mýlila.

Spočiatku letmý dotyk ju prebral z letargie a ohromená sama sebou, povolila stisnuté pery.  V žalúdku sa jej rozhojdali zvončeky.

To nie je možné!  Hermiona zaúpela. Naposledy niečo podobné cítila, keď ju Viktor Krum požiadal, aby ho sprevádzala na plese.  No do neho bola zamilovaná!

Pri Ronovi na onen povznášajúci pocit celkom zabudla, ale že sa objaví teraz!

Znamená to vari…

 

Severus v duchu spokojne zavrnel. Hoci Hermiona  najskôr pripomínala zamrznutú tajgu, ledva sa dotkol jej pier, nastalo jarné topenie.

Dodal si odvahu a vydal sa preskúmať zákutia ukryté za červenými perami. Opovážlivo poláskal jazykom mäkké obliny a vychutnával slastné pocity – odmenu za drzosť.

Zazdalo sa mu, akoby Hermiona strácala rovnováhu. Iste, pobyt v studenom a daždivom počasí sa zvykne vypomstiť.

Ovinul ruky okolo štíhleho ženského drieku a pritiahol si dámu k sebe.

Dlaňami zmapoval jemnú látku kostýmu a neskutočne ho dráždila skutočnosť, že sako siaha iba do pásu a po ním…

V mysli mu vyplávala ďalšia spomienka. Bolo to len pár dní po vynesení oslobodzujúceho rozsudku. Konečne sa mohol slobodne prejsť ulicami Rokvilu, nie že by vychádzky patrili k jeho obľúbenej činnosti, ale počas konania súdneho procesu mal doporučené nevzďaľovať sa z domu na Pradiarskej. Vlhko plesnivé steny rodného domu ho v snoch strašili ešte nejakú dobu po návrate do školy. V momente, ako ho rozsudok zbavil domáceho väzenia, bol by sa posadil aj do cukrárne. No po vzhliadnutí ružovej fasády Cukrového raja madam Gildy, zamieril do prvého podniku, ktorý netýral zrakové a čuchové bunky.

A vtedy ju uvidel. Hermionu. Sedel na terase neveľkej kaviarne, vychutnával ozajstnú arabskú kávu a po očku sledoval ruch na ulici. Len tak, prešla okolo, oblečená v svetlozelených letných šatách, rukou si clonila zrak pred slnkom a jeho si vôbec nevšimla. Jej zjav zhodnotil ako pozoruhodný.

Hermiona bola skutočne pozoruhodná. Pôsobila ako závan čistej eufórie. Po neútešných momentoch v súdnej sieni, kde sa väčšinou stretával len s obmedzenou tuposťou ľudí, vidiacich udalosti výlučne v čiernobielom prevedení.

Pozoruhodná. Žiaľ, iba do momentu, kým k nej nepribehol Ronald Weasley a idylu nenarušil svojou prítomnosťou. Oblapil ju ručiskami a nehľadiac na pohoršené pohľady verejnosti, nechutne sa prilepil k éterickým perám slečny Grangerovej a urobil jej prehliadku dutiny ústnej.

Pán Weasley našťastie patril minulosti.

Prítomnosť sa zachovala neskutočne štedro. Hermiona stála v Severusovej náruči a nejavila známky, že by chcela utiecť. Naopak.

 

„Moment,“ Hermiona sa odrazu odtiahla, „na potykanie to celkom stačí.“

 

„Ste si istá, že sme dodržali tradičné postupy?“ podotkol Severus, dotknutý náhlou stratou kontaktu.

 

„Myslím, že áno,“ kývla Hermiona.

 

„Nehovoríš to príliš presvedčivo,“ nesúhlasne sa zamračil Severus.

 

„Nuž,“ Hermiona sa zamyslela, „nikde sa nehovorí o počte bozkov.“

 

„V tom prípade,“ Severus sa uškrnul, „navrhujem okrúhle číslo.“

 

Hermiona sa nadýchla k formálnemu protestu, no Severusovi sa udržiavanie tradičných rituálov zrejme zapáčilo, pretože jej nedal šancu vysloviť ani hlásku.

 

Niečo cinklo, zaznel zvuk trieštiaceho sa skla, pravdepodobne zavadili o stolík a ktorýsi pohár stratil stabilitu, ale prepletenú dvojicu, oddávajúcu sa predlhému bozku nevyrušil.

 

 

Hermiona strácala pôdu pod nohami. Keby ju  Severus mocne nedržal a netisol k sebe, veru by si podrobnejšie prezrela štruktúru podlahy, ak by jej to zastreté oči dovolili. Lomcovali ňou emócie dávno nepoužité a paradoxne, práve ich absencia ju dostala z náručia jedného muža, do náručia druhého. Nemusela si ani trhať margarétu, alebo písať do tabuľky pre a proti, v ktorom náručí sa jej páčilo viac. Bolo to nad slnko jasnejšie.

Napriek príjemným pocitom, cítila sa oklamaná a podvedená. Ronom!

„Dopekla s tebou!“ uniklo jej z pier namosúrene, keď sa na moment odtiahla od Severusa.

 

„Až tak?“ podvihol muž s nepochopením obočie.

 

„To nebolo na teba,“  zamrmlala Hermiona, v duchu sa kárajúc za prostorekosť.

 

„Kto je teda, ten šťastný?“ uškrnul sa Severus.

 

„Je to zložité,“ začervenala sa Hermiona. Severus na nej visel pohľadom a nevyzeral, že by ho uspokojilo pár neurčitých slov, ako odpoveď.

 

„Hovorila som, že sa so mnou Ron rozišiel,“ začala Hermiona rozpačito.

 

„Iste,“ pritakal Severus a v duchu pripísal pánovi Weasleyovi desať bodov za múdre rozhodnutie, i keď ho mal za blbca, keď odhodil šancu byť s Hermionou.

 

„Nepovedala som prečo.“

 

„Prečo?“

 

„Vraj ho nebavil vzťah bez vášne,“ Hermiona si zahryzla do pery a vzápätí sa zhlboka nadýchla, „a vraj si našiel náhradu, ktorú dokáže jeho prítomnosť rozpáliť do biela.“

 

Zmĺkla. Palcom obkružovala imaginárne  prekážky na rukáve Severusovho roláku a spokojne zotrvávala v jeho objatí.

 

Takto to teda bolo!  Severus sa nafúkol pomyselnou pýchou. Ego mu práve dosiahlo maximálneho rozmeru. Triumfoval nad niekým, komu doteraz iba závidel.

 

„Hermiona,“ dovolil si dlhší nádych  Severus, „už si niekdy ochutnala Molten Choc Cake?“

 

„Iba raz,“ pokrčila nechápavo čelo, „je trochu náročný na prípravu…“

 

„O to ide,“ prerušil ju Severus, „ak sa správne pripravuje, tak na prvý pohľad nenápadný dezert vydá svoje prekvapenie.“

 

„Si hladný?“ vráska na Hermioninom čele sa prehĺbila.

 

„Dá sa povedať,“ uškrnul sa Severus.

 

„Narušila som ti plány na večeru?“ urobila Hermiona chabý pokus o vyslobodenie sa z objatia pevných rúk.

 

„V žiadnom prípade!“ ohradil sa Severus, „Čert zober večeru!“

 

„Nerozumiem.“

 

„Vysvetlím ti to,“ riekol už pokojne Severus a neovládol sa, aby Hermione nevtlačil letmý bozk, „všetko tkvie v príprave dezertu. Ak je majster skutočne dobrý a vie ako postupovať, dezert sa podarí.“

 

„Ale ja som hovorila o príčine rozchodu s Ronom.“

 

„Ale aj ja,“ prikývol Severus, „Pán Weasley bol nanič majstrom a jeho dezert nevydal svoje tajomstvo!“

 

Hermiona pochopila. Vyčítala si zlyhanie a pritom to bolo jednoduché. Ron v nej nedokázal vykresať ten správny oheň. Nebol pre ňu pravý. A ona bola hlúpa, že nedokázala spoznať pravdu a odísť sama. Dávno bolo stratené školské pobláznenie, v reálnom živote kráčala iba povedľa Rona, nekráčali spolu.

Zvončeky v žalúdku sa vrátili v celkom nečakanej chvíli.

 

Severus si vydýchol. Keď večer prišiel o svoju porciu Molten Choc Cake, nikdy by si nepomyslel, že do polnoci získa svoj vysnený dezert v reálnej podobe.

V rukách majstra, dezert vydá svoj sladký obsah.

Zatiaľ iba držal v prstoch lyžičku a tešil sa na vzrušujúce prvé vnorenie oblého kovu do lahodnej piškóty… Ale noc je ešte mladá.

 

 

****

 

 

 

Severus Snape sa zamračil. Partia pri susednom boxe evidentne nevedela nič o decentnom správaní sa na verejnosti. Chichotali sa a pišťali a on pritom nechcel nič iné, ako pokojne posedieť v príjemnej atmosfére kaviarne Nostalgia so svojou manželkou.

Čašník práve priniesol dva tanieriky s delikátnym Molten Choc Cake , on i Hermiona si sobotné popoludnie nevedeli predstaviť bez dezertu a voňavej arabskej kávy.

I keď, v poslednej dobe si Hermiona nemohla dovoliť kávu v množstve na aké bola zvyknutá, dieťatku kofeín nerobil dobre.

 

Horúca čokoládová hmota sa premiešala s malinovým sirupom a Severus slasťou privrel oči. Nie, dnes mu nevadila ani tá hlučná skupinka. Čokoládový zákusok na tanieri bol len slabým odrazom skutočného dezertu, ktorý znenazdania našiel pred rokom sedieť v studenom daždi vonku na lavičke.