Severus Snape sa prevalil potemnenou chodbou, ako pomstiteľ v čiernom háve.
Zúril! Ešte dobre že študenti už mali po večierke, lebo za seba skutočne neručil.
Takýto neuveriteľne zlý deň nezažil snáď odvtedy, čo Temný pán pošiel smrťou akú si zaslúžil a prestal ho tyranizovať svojimi prejavmi sympatií.
Vo vlasoch mu ešte visel zelený sliz plža blanokrídleho, ktorého ten tupý chrabromilský prvák zabudol poriadne zavrieť do klietky.
Prepálený plášť sa rozhodol rovnako ignorovať.
(Nebude predsa zo seba robiť padavku pred očami tých zatrolených usmrkancov!)
Pár desiatok strhnutých bodov a oni skrotli! A ako im mizli z tvárí povýšenecké úsmevy!
Ešte dajaké nevyhnutné tresty u školníka Filcha,( nebude sa s nimi otravovať osobne) a bolo mu o poznanie lepšie.

Konečne vošiel do svojho kráľovstva. Ak sa dá podzemným žalárom, hoci prepychovo zariadeným, takto povedať.
Hneď pri dverách zo seba zhodil poničený plášť. Reparo naň použije neskôr, keď si zlepší náladu.
Kútikom oka ju zbadal.
Čakala na neho.
Provokovala ho, lákala.
Severus najskôr privrel oči a zvažoval, či dnes odolá, alebo opäť podľahne jej zvodom.
Máš nado mnou priveľkú moc, ty pokušiteľka!
Urobil krok smerom k nej. Tvárou sa mu rozlial slastný úsmev, živo si predstavil dotyk alabastru a jeho pokožky.
Položil ruky na prvý s ohromného počtu gombíkov, na svojom odeve.
Teraz ťa potrápim ja, ty zvodkyňa!
Pomaly rozopínal jeden po druhom.
Čierny kabátec skončil na zemi.
Pokračoval košeľou. Nenáhlivo hladil gombíky prstami, zámerne odďaľoval fyzický kontakt.
Biela látka začala odhaľovať nahú kožu s tmavými chĺpkami.
Usmieval sa na ňu.
Keď si položil ruky na kožený opasok, na chvíľu sa od nej pootočil, poodopínal gombíky aj na rázporku nohavíc a odhalil jej až vyzývavý pohľad na tmavú látku hodvábnych boxeriek.
Nedávno bol v Paríži nkúpiť prísady do elixírov a jednoducho neodolal volaniu tohto hriešneho kúsku oblečenia. Kúpil si ich hneď pol tucta. Za ten príjemný pocit, ktorý zažíval pri každom kroku, stála aj ich rozhodne premrštená cena.
Teraz sa nimi musel pochváliť.
Pár pohybov a košeľa skončila na zemi, vedľa kabátca.
Vsunul palce za pás nohavíc a vláčne, po milimetroch, nimi posúval dopredu… dozadu… každým posunom, nohavice klesali nižšie a nižšie.
Nebezpečne vlnil bokmi, celé telo mu horelo túžbou, zabudnúť s jej pomocou na celý katastrofálny deň. Tak úžasne to vedela len ona.
Z úst mu vyšiel hlboký povzdych.
Nedočkavosť zrýchlila jeho pohyb. Nohavice spadli na členky a on z nich elegantne vystúpil von.
Ostal na ňom len jediný kúsok odevu. Ten, na ktorý bol tak pyšný, ale rozhodne pyšnejší, bol na to, čo zakrýval.
Nevydržal.
Jedným prudkým pohybom sa zbavil aj hriešneho hodvábu.
Provokatívne zdvihol obočie.

Samozrejme, že odpovede sa nedočkal.
Urobil teda pár krokov k nej a…

…vošiel do obrovskej alabastrovo bielej vane, ktorá medzitým, ako tam poskakoval a predvádzal pochabé opičie tančeky, napustila horúcu vodu so šalviovou penou, tak, ako ju kedysi dávno začaroval.