* * * * * *

Sirius sa usmieval. Nepamätal si, kedy naposledy mal dobrú náladu. Ten divný pajác ho pobavil. Napriek tomu, že chcel jeho kúpeľňu prerobiť na ohavne ružovú zvrhlosť. Ešte dobre, že Hermiona mala dosť zdravého rozumu, aby to nedopustila. A rovnako ho potešilo Hermionine vyhlásenie, že Harry je  majiteľ domu. Nepovedala bol, čo by znamenalo, že snáď nežije. Povedala je!

Náhle bola jeho nálada opäť na bode mrazu.

„Dohady! Všetko sú to iba dohady!“ zlostne zašomral a keď si uvedomil, že nemá ani do čoho udrieť päsťou aby vybil hnev, vypustil z úst štipľavú nadávku. V bielom tichu sa duto stratila.

No ani tak sa k pokoju nedopracoval.

Posadil sa na zem a neochotne si začal pripúšťať fakt, že jeho jedinou náplňou času je čakanie.

Na čokoľvek.

 

* * * * * *

 

 

      Rendy Fanvin sa vrátil. Prešli síce dva dlhé dni, keď o sebe nedal vedieť, ani len správu o tom, v akom stave je objednávka vybavenia kúpeľne, no vrátil sa.

Vyrútil sa z letaxu, hlasno pozdravil prekvapenú ‚zlatúšika‘ Hermionu a šinul si to sebaistým krokom mediálnej hviezdy rovno do ďalšej kúpeľne.

Hermiona už v kútiku duše počítala s možnosťou, že excentrického dizajnéra nikdy neuvidí, ale zrejme bol z odolnejšieho cesta, než aby ho odradila jedna prehratá štýlová partia.

Po prekonaní prvotného šoku z jeho príchodu  sa rozbehla za ním. Premkol ju strach, aby z kúpeľne patriacej k jej izbe neurobil rímske kúpele.

No čakalo ju príjemné prekvapenie.

 

„Hermiona, zlatúšik,“ zaspieval Rendy sladko, ledva čo zbadal Hermionu vojsť cez úzke dvere, „prehodnotil som potreby tohto úžasného domu! Vy ste nateraz jeho srdcom a teda vaše priania zosobňujú priania domu!“

„Rendy,“ nadýchla sa Hermiona a s obavami zazrela na prútik v rukách Rendyho, chystajúceho sa urobiť nejaké to kúzlo, „som rada, že sme si porozumeli.“

„Pokojne zatvorte oči, zlatúšik, a plne mi dôverujte!“ zeševelil Rendy a Hermione neostalo iné, ako urobiť o čo ju žiadal.

Keď jej Rendy po chvíľke dovolil oči otvoriť, v šoku otvorila aj ústa. Rendy sa spokojne zaškľabil a samou pýchou vypäl hrudník, až sa mu zatriasla dnešná kolekcia amuletov a príveskov.

Zašednuté steny nabrali ilúziu smotanovej, po okrajoch lemované kvetinovými bordúrami v odtieňoch béžovej a hnedej. Ten istý vzor a farby sa opakovali na sprchovacom závese nad vaňou i záclonách na okne. Biely porcelán svoj tvar takmer nezmenil, len viditeľne omladol.

 

„Je to krásne, Rendy!“ musela ho tentoraz pochváliť Hermiona. Netušila, čo primälo dizajnéra k takému obratu. Či prehodnotil jej želania, alebo sa iba obával o výšku provízie, ale bolo jej to jedno.

Rendy sa usmieval ako kocúr nad miskou smotany a jeho brko usilovne poletovalo po kuse pergamenu, aby so známym škripotom zapísalo všetko potrebné.

O ďalšie dva dni prerobil Rendy v podobnom duchu i zvyšné dve kúpeľne a prisľúbil čoskoro začať i so spálňami.

 

Keď sa Rendy pustil do renovácie spální, kúpeľne sa zmenili natrvalo. Hermionin účet v Gringot banke bol tenší o nejaký ten galeón, ale rozhodne jej to za to stálo.

I keď sa bytový dizajnér naďalej ukazoval vo svojom čiernom outfite, vylepšenom o hromadu bláznivých,  a hlavne hlučných príveskov, náramkov a prsteňov, žiaden konflikt ohľadne farieb a štýlu sa viac nekonal.

Rendy ostal naladený na Hermionine želania a oblúkom obchádzal čo i len zmienku o odtieňoch ružovej a barokových ozdobách.

 

Hermiona by mohla byť celkom spokojná. Na Rona si spomenula len sporadicky, záchvaty sebaľútosti dokázala zredukovať na jeden za dva, či tri dni, čo bolo oproti predošlému stavu jeden za pol hodinu, obrovský úspech. Keby…

Keby sa pri každom zašuchnutí s nádejou neobracala a nehľadala v zošerených kútoch povedomé obrysy. Keby nezmyselne niekoľkokrát denne nevchádzala do hlavnej kúpeľne, napriek tomu, že na hygienu používala výlučne tú pri svojej izbe.

No Sirius sa neobjavil. Pomaly, so zvláštnou ľútosťou v hrudi, sa uisťovala, že sa stala obeťou vlastnej  obrazotvornosti, že sa s ňou zmysly zahrali škaredú hru na neviditeľného priateľa, alebo sa jednoducho zbláznila.

V podstate boli všetky možnosti lepšie ako skutočnosť. Radšej sa zblázniť, ako byť vo veľkom dome úplne sama. Práca na renovácii vybavenia jej prinášala čiastočné uspokojenie, no s krátkodobým efektom. Ako sa miestnosť po miestnosti halila do šatu, schopného odolať aj náročnému pohľadu oka znalca, začala sa obávať okamihu, čo bude potom, keď aj tá najposlednejšia vec v dome bude vynovená.

 

 

* * * * * *

 

 

  Sedel na zemi a čakal. Čo iné aj mohol robiť? Veď si ani len nedokázal vybaviť, koľko času uplynulo od jeho posledného stretnutia s Hermionou v kúpeľni, aj s tým smiešnym chlapíkom.

Hodina, týždeň, či už mesiac? Necítil sa unavený, ani hladný – pocity, ktoré bežne človeku určujú isté úseky dňa. Mal iba zvláštne nutkanie niečo hľadať. Alebo niekoho?

      Vstal a začal sa prechádzať. Zatiaľ neprišiel na to kedy, alebo prečo, sa zrazu objaví vo svojom dome. A on by sa tam objavil veľmi rád. Viac ako rád.

      Chcel zistiť prečo Hermiona býva v jeho rodnom sídle. Chcel vedieť ako sa darí Harrymu, prečo je Hermiona smutná a koľko prekliatych rokov stratil  bezcieľnym potĺkaním sa v tomto prázdne! Chvíľami ľutoval, že si spomenul na svoje ja. Dotieravé myšlienky ho morili do krajnosti a  vysvetlenia  neexistovali. Aspoň nie v tomto zabudnutom kúte sveta, pekla, alebo kde to vlastne trčal.

Chcel sa dostať preč a to okamžite!

 

* * * * * *

 

 

Obrátila ďalšiu stranu hrubej knihy, ale vôbec nevnímala o čom kniha je. Poskakovala zrakom po písmenách, ale zmysel slov jej unikal. Siahla po knihe, aby odpútala myseľ od chmúrnych spomienok a ešte chmúrnejších predstáv, no nedarilo sa jej. V hlave sa jej vynárali útržky so života s Ronom a ona sa márne pokúšala pochopiť, kde sa stala chyba. Kedy došlo k zvratu a z milého a chápajúceho chlapca, o ktorom bola presvedčená, že ho pozná do poslednej pehy na nose, sa stal povrchný a ctibažný chlap.

Prečo si nepripustila varovné signály? Prečo napriek ješitnej viere vo vlastné racio, žila v ružovej bubline s názvom –  ‚a žili spolu šťastne, až kým nepomreli‘ ?

Znervózňovali ju chýbajúce odpovede, chcela ich, potrebovala ich poznať, i keď možno ani neexistovali tie správne slová, ktoré by momentálne uspokojili jej boľavú dušu.

Vyskočila z kresla, ignorovala pád otvorenej knihy chrbátom nahor, a podišla k oknu. Zadívala sa na ľudoprázdne Grimmauldovo námestie a cítila sa rovnako prázdna.

 

„Dopekla s tebou, Ron!“ zahromžila si celkom nahlas. Bolo to divné, rozprávať si sama pre seba, zvlášť ak jej slová boli adresované niekomu inému. Ale cítila sa o niečo lepšie.

„Dopekla, dopekla, dopekla!“ opakovala a pridávala do hlasu svoju zlosť. Zaťatými päsťami udrela do kamennej podobločnice a vôbec za to necítila výčitky.

„Prečo som tak dlho  nevidela tvoju skutočnú tvár?“ vyliala ďalší kúsok svojej duše a studenej okennej parapete uštedrila ďalšiu ranu.

 

Do knihovne vošla Nixy, balansujúc strieborným podnosom s obedom pre paniu. Vráskavé čelíčko sa jej ešte viac zošúverilo, keď začula Hermionine výlevy. Vzdychla si, naservírovala obed na stolík a s nechápavým krútením ušatou hlavičkou sa odmiestnila.

 

Hermiona prepočula pufnutie, sprevádzajúce zmiznutie Nixy. Námestím práve prebehol nejaký človek, zababušený v dlhom kabáte a i keď dom vidieť nemohol, Hermionou prešli zimomriavky, keď zdvihol  hlavu smerom k oknu v ktorom stála, na moment stratil rytmus kroku a potom pobehol, aby sa čím skôr dostal do cieľa svojej cesty.

Bol to nejaký anonymný mukel, ktorý napriek sychravému počasiu, ktovie prečo, musel vyjsť von do ulíc. Hermionou prešiel mrazivý závan. Takmer akoby i ona bežala tým námestím a v nečase si držala klopy kabáta, v snahe udržať pod ním teplo. Osamelý chodec bežiaci pľušťou po opustenom námestí. To bola ona.

„Dopekla!“ venovala jedno tiché zakliatie i sebe.

 

 

„Na ženu ti to kliatie ide výnimočne dobre!“ ozval sa po chvíľke ticha, rušenom iba Hermioninými hlbokými nádychmi, za jej chrbtom tichý hlas.

Hermiona vypískla ľakom a otočila sa na päte. Srdce jej búšilo nahlas a za krkom cítila zježené vlasy.

„Zasa ty?“ vyslovila priduseným hlasom. Znela podráždene, ale v skutočnosti bola rozrušená spomienkami na Rona. Siriusa videla rada.

„Osobne,“ uškrnul sa Black a vystrúhal nonšalantnú poklonu.

„Skvelé!“ utrúsila a pošúchala si spánky.

„Čo pokladáš za skvelé?“ naklonil hlavu Sirius.

„Že mojou halucináciou si práve ty a nie napríklad tvoja matka.“

„Súhlasím, moja matka bola nočná mora!“ prikývol Sirius, no náhle zvážnel, „Počkaj,  si presvedčená, že som tvoja halucinácia?“

„Nie si?“ Hermiona nakrčila čelo a trela si spánky čoraz zúrivejšie.

„Nemyslím,“ rázne odmietol tvrdenie Sirius a podišiel k Hermione.

Zastal priamo pred ňou a ona si všimla, že cez neho vidí dvere. Bolo to trochu desivé, i keď v Rokforte si navykla na rôzne stupne priezračnosti duchov, no žiadneho z nich nepoznala za jeho života.

„Prestaň s tými agresívnymi pohybmi, akurát si uženieš migrénu!“ pokarhal ju Sirius a odrazu sa jej zdali jeho oči viac ako skutočné.

„Tak čo si?“ voľne spustila ruky a nadýchla sa, „A kde, do pekla, si na tie roky zmizol?“

„Pripúšťaš teda,“ zasmial sa Sirius, „že nie som iba tvoja halucinácia?“

„Áno! Nie!“ Hermiona zmätene ustúpila, „Neviem, povedz ty!“

„Chceš vedieť, kde som bol?“ Sirius prešiel ku knihovni, a zadumane si povzdychol. Podvihol ruku, akoby chcel prejsť po väzbách toho množstva kníh, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel a založil ruky pevne za chrbátom. Bez toho aby sa pozrel na Hermionu a uistil sa či ho počúva, bol si istý že áno, pokračoval vo svojom monológu, „Sníval sa ti už niekedy sen o tom, že stojíš až po krk vo vode, nemôžeš sa poriadne pohnúť, každý tvoj nádych ťa stojí obrovskú námahu a ty vlastne ani nevieš či ten pohyb má zmysel? Nevieš ako si sa tam ocitla, ani ako sa odtiaľ dostať a všade kam dovidíš je prázdno. Nikde ani jediná duša, čo by ti pomohla!“ Sirius sa konečne obrátil.

Hermiona sa medzitým posadila do kresla sledovala každý jeho pohyb, počúvala každé slovo. Rozum horúčkovito spracúval myšlienku, že Sirius je naozaj Sirius a nie iba výplod jej mozgu, túžiaceho po spoločnosti.

„Tak tam som celé tie roky trčal a mojím jediným šťastím bolo, že som v tom pokrivenom priestore  stratil pojem o čase. A vlastne aj o sebe!“ vyprskol na záver trpké slová.

„Takže,“ Hermiona sťažka hľadal slová. Toto naozaj nemohla byť jej predstava. Sirius bol až príliš presvedčivý, než  akého by si ho dokázala vytvoriť sama, „chceš tým povedať, že za oblúkom smrti je nič?“

„Pche!“ odfrkol Sirius, „Nič! Prázdno! Samota! Hovor tomu ako chceš! Ako len nenávidím samotu!“ zašomral.

„Harry ťa dlho hľadal. Čakal že sa objavíš, no napokon uveril, že si mŕtvy,“ zastretý hlas skĺzol z jej pier ako výčitka, ale Sirius ju prehliadal.

„Mŕtvy! Nie, také šťastie som nemal!“ rozhorčene potriasol hlavou, „Moja drahá sesternička ovláda rôzne druhy mučenia a priam  majstrovským štýlom! Oblúk smrti iste patrí k jej vrcholným dielam! Ako sa má tá malá beštia? Nie, kašli na ňu, ako sa má Harry?“ slová sa so Siriusových úst sypali nezadržateľnou kadenciou.

„Harry…“ Hermiona odrazu nevedela čo povedať. Celá táto situácia bola neuveriteľná. Sirius bol tu! Celé roky sa Harry trápil výčitkami za jeho smrť, ale Sirius sa obaví vo svojom dome práve keď sa tu zabýva ona, „Prečo ťa vidím ja, prečo si nevyhľadal Harryho?“

„Čože?“ Sirius sa zatváril nechápavo, „Prečo som tu teraz? Viem ja? Myslíš si snáď, že som tam trčal dobrovoľne? Že som sa odtiaľ nechcel dostať?“

Siriusova silueta sa zachvela. Urobil pár váhavých krokov pozdĺž množstva kníh, naukladaných v policiach a zdvihol ruku. Jeho prsty vkĺzli do prvej knihy až po hánky, akoby bola z vody . Zovrel ústa do prísnej čiarky a znechutene nad tým pokrútil hlavou.

„Ako sa teda má? Harry,“ zopakoval otázku pokojnejším tónom, ale nespustil oči zo svojich prstov.

„Oženil sa s Ginny,“ pípla Hermiona. Siriusove rozhorčenie na sebou samým ju dojímalo.

„Ach, áno,“ Sirius urobil ešte jeden márny pokus s knihami. Končeky prstov mu bez  najmenšieho odporu prenikli väzbami, „malá Weasleyová! Predsa ho uhnala!“ zahundral popod nos.

„Uhnala?“ zamračila sa Hermiona, „Nemyslím, že by to bola robila!“

„Prepáč, čo si hovorila?“ Sirius sa napriamil, striasol zo seba neviditeľné závažie a chvatne založil ruky za chrbát. Po predošlom rozrušení neostalo v jeho tvári ani pamiatky.

„Ginny Harryho neuháňala!“ zopakovala mu dôrazne.

 

„Tak nie,“ mykol plecom Sirius a uškrnul sa. Hermiona sa stále mračila. Iste, ona to videla zo svojho pohľadu, no Sirius si jasne vybavoval lačné pohľady najmladšej z detí Molly a Arthura, keď sa v jej blízkosti objavil jeho krstný syn. Bola príliš inteligentná a tiež aj primladá na to, aby na neho použila ženské triky, no rovnako, v jej prítomnosti bol Harry celý nesvoj. Teda sa vzali! Muselo už prejsť pár rokov, kým bol v zajatí bielej ničoty. Na jazyk sa mu odrazu tlačilo množstvo otázok. Ako dopadol ich boj? A nie, nebol naivný a neveril na zázraky – kto to prežil? Ako sa má Remus a Tonksová? Čo robí Dumbledore? Harry žije, znamená to, že Voldemort  nie? Alebo sa to celé ešte neskončilo?

 

Hermionin výraz sa menil. Chmáry vystriedali obavy. Sirius vypadal, akoby sa chystal zamdlieť, ak by to pravda v jeho stave bolo vôbec možné.

 

„Harry…“ Sirius pomaly vyslovoval otázku, odpoveď na ktorú, podľa jeho mienenia, mohla byť najmenej bolestivá, „Majú deti?“

„Dvoch synov,“ prikývla Hermiona.

„Dvoch!“ zopakoval po nej Sirius a v bezmocnom hneve zaťal päste, „O čo všetko som prišiel!“

„Volajú sa James a All, sú to zlatí chlapci,“ pokračovala Hermiona, sledujúc odozvu každého svojho slova na Siriusovom čele.

„James…“ vydýchol Sirius s náznakom hrdosti za svojho zosnulého priateľa. Jeho silueta sa opäť badateľne zachvela, „James a Lilly by boli šťastní. A All? Čo je to za meno?“

Hermiona si zahryzla do spodnej pery. Stalo sa toho príliš veľa! A táto odpoveď sa Siriusovi možno   nebude páčiť. Poskytne  mu síce odpoveď na otázku, no vyvolá otázky nové. Tak či onak, niekde začať musí, aby dobehol zameškané.

„All…“ nadýchla sa, aby našla vnútornú rovnováhu, „je Albus Severus.“

Sirius ostal na moment  zmrazený. Potom sa mu ústa roztiahli do širokého úsmevu. Zasmial sa nahlas, sotva sa stačil poriadne nadýchnuť, ale v očiach mal ľadový šok.

„Prečo by dávali synovi mená tých dvoch?“ položil otázku, ale dôvod tušil skôr, ako ho Hermiona vyslovila nahlas.

„Pretože sú mŕtvi,“ zaznelo duto. A pretože Harrymu obaja veľmi pomohli, chcela ešte dodať, ale nebolo pre koho. „A naozaj neviem, prečo sa nevolá Sirius,“ povedala už iba pre seba.

 

Sirius zmizol. Zachvel sa a jednoducho zmizol. Rozplynul sa, akoby tam ani nikdy nebol stál.

Hermione sa dralo na pery nástojčivé ‚nie‘, no nebolo uší, ktoré by vypočuli jej želanie. Sirius bol zas preč. Pomaly si zvykala, že jeho zvláštne éterická prítomnosť nie je výplodom jej zmätenej mysle, ale nejakou formou duchovnej existencie.

Ako je možné, že sa objavil po rokoch, nič netušiac o uplynutom čase, navyše, vyzerajúc presne tak, ako v deň keď zmizol. Čo za zákernosť bol Bellin oblúk smrti?

Hermiona vyskočila na rovné nohy. Kdesi v jej vnútri sa ozval takmer zabudnutý hlások. Hlások, ktorý bol kedysi jej mocným hnacím motorom a nedovolil jej nechať akýkoľvek problém nedoriešený.

Hlások, ktorý dokázal prekričať dokonca aj školské nariadenia a predpisy, dokonca i jej vlastný zmysel pre zodpovednosť.  Zamyslene si prešla rukou po vlasoch. Vzala jeden z prameňov a podvedome si ho natočila na prst. Jej oči sa zatiaľ rozbehli na prieskum kníh. Neomylne prikročila k policiam, s obsahom viac ako nebezpečným pre neskúseného čarodejníka. Nevedela kde začať, nevedela ani čo by vlastne mala hľadať, no dúfala v prozreteľnosť a šťastie