Rendy Fanvin ponuku prijal. Medzi muklami bol čoraz známejší a obľúbenejší, celkom ochotne sa podujal vylepšiť bývanie pre čarodejnicu a navyše v dome, ktorý dýchal zašlými časmi a honorom.
Dohodli sa veľmi rýchlo, Rendy takmer horel nedočkavosťou, prešmejdiť sídlo rodu Blackov a mať tú česť, vdýchnuť mu nový lesk. A nemenej ho lákala vidina prilepšiť si peknou sumičkou galeónov.
Neprešli ani dva celé dni od momentu, ako Hermiona poslala sovu so svojou žiadosťou a Rendy stál oproti nej. Ako veľká voda sa vyrútil z krbu, zanechávajúc za sebou zvírenú stopu spáleného letaxového prášku.
Hermiona mu vyšla v ústrety a potichu tipovala ako rýchlo sa objaví Nixy, aby začala ometať tou svojou prachožravou handrou. Už jej ju trikrát zmenšovala, ale potvora snáď rástla už i len z myšlienky na špinu.
Nepomýlila sa. Zároveň ako podávala ruku Rendymu, zjavila sa Nixy a pustila sa do upratovania.
„Vitajte, pán Fanvin!“ napriek mizernej nálade sa pokúsila o silený úsmev, i keď figúrka Rendyho Fanvina si o úsmev priam koledovala. Evidentne nagélované vlasy sa mu stáčali zľava doprava, akoby stál v silnom nápore bočného vetra. V odhalenom ľavom uchu sa mu hompáľala náušnica, pôsobiaca ako dekorácia z kryštálového lustra. Hoci bol oblečený v čiernom roláku a čiernych džínsoch, strohú farbu vyvažovalo množstvo náhrdelníkov a príveskov, rôznej dĺžky, farby a materiálu. Dokonca i jeho prsty a zápästia boli preplnené rovnakou mätežou, ako krk.
„Rozhodne stačí Rendy, zlatúšik!“ afektovane zatiahol majster dizajnu a prijal Hermioninu podávanú ruku. Zľahka, len končekmi prstov sa dotkol jej dlane a zarámusil množstvom náramkov.
„V tom prípade mi hovorte Hermiona,“ zľakla sa Hermiona presladeného oslovenia a trochu i hluku, obklopujúceho Rendyho.
„Náš klient, náš pán! Ako poviete, zlatúšik Hermiona!“ mlel si Rendy svoje a nevyzeral, že by svoje zvyky chcel meniť.
„Kde chcete začať, Rendy?“ rezignovala Hermiona.
„Vždy začínam od kúpeľne,“ prehlásil ješitne Rendy, akoby kúpeľňa mala pre neho zvláštny význam, „koľko je v dome kúpeľní?“
„Neviem presne, asi štyri“ pokrčila plecia Hermiona, za čo si vyslúžila Rendyho hlboko nechápajúci pohľad.
„Akože neviete, zlatúšik?“ zaštrngotal Rendy svojou zbierkou na krku.
„Bývam tu len krátko a dom je obrovský,“ obhajovala sa, ale Rendy len vzdychol, vytiahol poznámkový blok s brkom. Nechal ich visieť za sebou vo vzduchu a keď urobil krok, pohli sa za svojím majiteľom, poctivo zapisujúc každé slovo, ktoré im diktoval.
„Ja si to teda zistím,“ ohrnul nos a vytiahol prútik z jasnoružového dreva. Hermiona jakživ nevidela tak nápadný kus, ale neodvážila sa komentovať jeho farbu, keď videla ako láskyplne ho Rendy zovrel v prstoch. Ladne mávol zápästím a vyslovil krátke zaklínadlo. Z prútika sa začali odvíjať (Hermiona sa už ani nečudovala) ružové dymové stuhy, rozbehli sa každá iným smerom, no o malú chvíľku boli späť. Zastali pred Rendym a vyformovali obrazy nájdených kúpeľní. Zvraštil obočie a s výrazom ľahkého nepochopenia, venoval každému zvlášť jeden skúmavý pohľad.
„Tak, zlatúšik,“ obrátil sa víťazne k Hermione, „To by sme mali! Máte tu naozaj štyri kúpeľne. Dve hlavné a dve hosťovské. A sú v hroznom stave. Ale veď ja im dám nový kabátik!“
„Samozrejme, na to ste tu,“ stopla jeho preslov Hermiona. A ešte pre istotu dôrazne dodala, „Rendy!“
„Tasme do boja proti nevkusu a gumovým závesom, zlatúšik!“ zavelil Rendy a nasmeroval kroky k prvej kúpeľni. Pri každom pohybe vydával zvuky rovné hluku, ktoré vydá pochod minimálne piatich po zuby ozbrojených chlapov odených v brnení.
Hermiona len vzdychla a nasledovala štrngot. Takto si liečbu raneného srdca nepredstavovala. Medicína sa zdala byť rovnako šialená, ako stav ktorý mala liečiť.
* * * * * *
Nervózne pochodoval zľava doprava, i keď v tom bielo depresívnom priestore bolo celkom možné, že chodil do kruhu.
Niekto s ním hrá hlúpu hru?
Potom je najvyšší čas prestať!
Ani Azkaban nebol tak ubíjajúci. Tam aspoň vedel, kde sa nachádza a veci mali svoju, i keď dosť pokrútenú, no logiku.
Pokúšal sa zmeniť na čierneho psa, ale márne. Známy pocit lámajúcich sa kostí a preťahujúcej sa čeľusti nie a nie prísť. Z nejakého dôvodu sa nemohol zmeniť, hoci sa o to úporne snažil. Už si začínal pripadať ako dieťa, domáhajúce sa obľúbenej hračky, ale nepohol sa mu ani chĺpok na chrbáte ruky.
„Tak čo do pekla mám urobiť?!“ Sirius kričal, koľko mu dovolili vlastné hlasivky, ale burácajúci zvuk rezonoval iba v jeho hlave.
„Chcem odtiaľto konečne preč!“ Klesol na kolená a vrazil päsťami do toho niečoho, čo malo byť podlahou. Ani si poriadne neublížil. Akoby len zľahka udrel do pevného matraca.
A biela ostala naďalej bielou, priestor stiesnený a ticho ohlušujúce.
Vstal, zaklonil hlavu a privrel oči. Pokúsil sa sústrediť na jediné slovo.
„Hermiona.“
Opäť mu zvuk jej mena zazvučal iba v hlave, ale odrazu mal pocit, že počuje cinkot zvončekov. Zvonili divoko, nezladene a chaoticky vydávajúc kakofóniu tónov, ale bol to konečne nejaký zvuk.
Sirius otvoril oči. Stál v chodbe na prízemí vlastného domu. I keď naň nemal, až na posledný rok života, príjemné spomienky, videl ho radšej ako ničotné bielo. Kĺzal pohľadom po známych, skoro zabudnutých, zákutiach a takmer by si nostalgicky vzdychol, nebyť silnejúceho cengavého zvuku za ním.
Urobil otočku a zbadal divného chlapíka, ovešaného hromadou cingrlátok, ako si to šinie priamo oproti nemu. Bolo neskoro na akúkoľvek reakciu, Sirius sa len pripravil na hlučný náraz.
No chlapík urobil ďalší krok, Sirius mal pocit, akoby stál v mohutnom prievane a zas počul iba štrnganie za sebou.
Ten chlap ním prešiel! Akoby tam ani nebol.
Sirius frustrovane zaťal zuby.
* * * * * *
„On ťa nevidí. Je síce pošahaný, ale vidiny mám zrejme iba ja,“ rovno pred ním stála Hermiona a pozerala mu do očí. Rozprávala potichu, aby ju Rendy, napriek zvonkohre, nezačul.
Sirius, alebo čo to vlastne videla, stál v úžase a ani sa nepohol. Obišla ho. Zdalo sa jej nedôstojné prejsť cez neho a pobehla za architektom.
Má vidiny, je to viac ako jasné! Je v dome Siriusa Blacka, môže byť rada, že nevidí niekoho iného z početného klanu temnej rodiny.
Rendy sa zdal byť vo svojom živle. S rozžiarenou tvárou sa pozeral na každý kúsok inventáru starej kúpeľne a vizualizoval si pred vnútorným zrakom možnosti premeny. Po chvíli vzal do prstov prútik a opísal ním pár slučiek, kúpeľňa sa zavlnila a zmenila farbu na staroružovú so zlatými doplnkami barokových tvarov.
„Je to iba ilúzia, zlatúšik,“ afektovane zatiahol Rendy a otočil sa k Hermione, očividne čakajúc nadšené ovácie.
Pre Merlina! Zalapala po dychu Hermiona.
„Čo na to hovoríte, zlatúšik? Je to honosné, pravda?“ Rendy si celkom opačne vysvetlil Hermionin prudký nádych a prekvapené oči.
„Ako by som to povedala…“ začala neisto Hermiona. Rendyho jej vychválili do samého dizajnérskeho neba, v časopisoch na neho spievali mnohohlasné chválospevy, iste teda vedel, čo robí, no očividne boli módne trendy niekde inde, ako jej predstavy.
„Je to hnus,“ ozvalo sa lakonické skonštatovanie Hermione rovno za chrbtom. Pozrela na Rendyho, no ten bol príliš zaujatý spletitým vzorom, tiahnúcim sa maľbou pozdĺž celej kúpeľne. Opatrne sa otočila. Tušila koho uvidí, i ten hlas okamžite spoznala, no na vidinu, či ducha, bol príliš realistický. Rovno na okraji starožitnej vane s nožičkami v tvare levích labiek, sedel Sirius Black. Ruky mal preložené na hrudi a s pohmkávaním si obzeral vylepšenú ilúziu kúpeľne. Kútikmi úst mu pošklbávalo, pozrel priamo na Hermionu a s pobavením pokračoval,
„Moja matka, keby ešte žila, mala by z tej farby okamžitú smrť. Alebo by toho pajáca zaživa stiahla z kože. Neviem, ktorá predstava sa mi pozdáva viac!“
Hermiona onemela, ale Rendy neprejavil najmenšiu reakciu na urážku svojho talentu.
„Mala si pravdu, Hermiona,“ nezmyselne stíšil hlas Sirius a kývol hlavou na Rendyho, „je pošahaný a nepočuje ma.“
„Sirius?“ vydýchla sotva počuteľne Hermiona.
„Povedali ste niečo, zlatúšik?“ zareagoval Rendy.
„Že je to hnus,“ zopakoval Sirius, čo však Rendy na svoje šťastie nemohol počuť.
„Že je to príliš honosné,“ vynašla sa Hermiona, aj keď sa jej na jazyk tlačilo Siriusovo vyjadrenie.
„Príliš honosné?“ zaškľabil sa Rendy, akoby povedala práve to, „K tomuto domu by sa skvele hodilo! Ste si istá?“
„Úplne!“ uistila ho Hermiona a tichým hlasom prehovorila k Siriusovi, „Si duch?“
„To netuším,“ odpovedal jej Sirius a zľahka rozhodil rukami, „možno.“
„Čo teda navrhujete, zlatúšik?“ zatváril sa Rendy, akoby podstupoval kruté mučenie.
„Bledobéžovú a secesiu,“ prehodil Sirius.
„Bledobéžovú a secesiu,“ zopakovala Hermiona a nemala prečo nesúhlasiť, samej jej napadla podobná kombinácia štýlu a farby.
„Secesia hovoríte?“ Rendy ohrnul hornú peru a v šoku zabudol na zlatúšika, „Uvedomujete si ale, že k honoru domu sa jednoduchá secesia nehodí!“ snažil sa o zmierlivý tón, i keď jeho cieľom bolo presadiť si svoje.
„Iste,“ prikývla zas Hermiona a začala si pripadať podivne. Pri toalete stál Rendy, rázne poštrngávajúc k obhajobe barokového štýlu a oproti nemu sedel Sirius, pobavený nevedno čím.
„Ale baroko, zlatúšik,“ nabral Rendy stratenú rovnováhu, „baroko má svoje nádherné krivky a tento dom si ich hlasno pýta! Celkom jasne to počujem!“ privrel oči a zatváril sa, akoby naozaj niečo počul.
„To bude asi kanalizácia,“ znalecky prehodil Sirius, „v tejto kúpeľni s ňou bol vždy problém!“
Hermiona vyprskla smiechom, čo Rendy opäť pochopil celkom zle. Zato Sirius sa tváril spokojne.
„Zlatúšik!“ tentoraz znel ‚zlatúšik‘ nahnevane, „Domy majú isté vibrácie, vyjadrujú nimi svoje požiadavky a mali by sme ich brať vážne!“
„Samozrejme, Rendy,“ Hermiona ťažko zadržovala smiech, „možno ich len odlišne vnímam.“
„Evidentne!“ povýšenecky šprihol Rendy a spomedzi príveskov vytiahol jeden, na ochranu pred zlými duchmi. Zovrel ho v dlani a zamračil sa, „Zlatúšik, asi ste pod vplyvom bludných duchov tohto domu!“
„Ako zničili portrét mojej matky, zaručene tu žiaden neostal!“ sebaisto oznámil Sirius.
Hermiona vyprskla. Neostal! Civela na Siriusa, ktorý si pomaly uvedomoval absurdnosť svojho vyhlásenia. Ústa sa mu skrivili v úškľabku a Rendy už vonkoncom nechápal, čo smiešne vidí zlatúšik Hermiona na okraji vane. Pre istotu uchopil i prívesok proti upírom a tiež aj bludičkám a cúvol, koľko mu len dovolila malá kúpeľňa.
„Zlatúšik,“ rezignoval Rendy a zhlboka, úplne teatrálne, si povzdychol. Hermione sa dokonca zdalo, že utrel imaginárnu slzu, „Bude teda secesia! Vy ste majiteľka a investorka.“
„Som investorka! Majiteľom je pán Potter!“ upresnila Hermiona. V podstate sa jej uľavilo, že Rendy pochopil hranice. Sirius zamračene mlčal. Ale stále sedel na okraji vane.
Kúpeľňa sa mávnutím prútika Rendyho Fanvina zmenila na bledobéžovú. A ako drobnú rebéliu si Rendy dovolil tmavomodré kvetinové motívy v rohoch stien. Vaňa s nožičkami v tvare levích labiek ostala.
„No,“ Sirius sa ozval do ticha, podfarbeného Rendyho očakávaním chvály, „je to lepšie.“
„Môže byť,“ nepotešila ho ani Hermiona, strohým vyhlásením, „spíšte objednávku!“
Rendy sa zamračil a pokynul rukou brku s pergamenom. Škrípavo sa dalo zapisovať každú jednu súčasť kúpeľne, ktorú bude treba objednať.
Dovtedy, kým Hermiona neprevedie galeóny na účet obchodu, ostane kúpeľňa zahalená len v pláštiku ilúzie, citlivej na každé magické zakolísanie.
Transfigurácia bola síce veľmi užitočnou znalosťou pre čarodejníka, no nedokázala nemožné. Ak ste sa rozhodli zmeniť starú čajovú kanvicu na smaltované vedro, mohli ste si byť istí, že ono vedro bude rovnako ošumelé, ako i pôvodná kanvica.
Zo starej veci sa nedala urobiť vec nová. Tú ste si museli jedine kúpiť.
Skúsení čarodejníci dokázali transfigurovať jednu vec na druhú, úplne odlišnú od tej pôvodnej, no čím väčší rozdiel, tým nestálejší bol výsledok.
Preto nemajetní kúzelníci radšej udržiavali staré veci pokope konzervačnými kúzlami. Keď už nemohli kúpiť vec novú, nech aspoň tá stará vydrží čo najdlhšie.
Rendy Fanvin odišiel. A ako sa Hermione zdalo, takmer utiekol. Zo slušnosti ho pozvala na obed, ale bleskovo sa vyhovoril, že ho s obedom čaká jeho priateľka a rozhodne si ju nechce pohnevať.
Ale aspoň prisľúbil že sa vráti a dokončí rekonštrukciu vybavenia domu.
Hermiona to v tom momente brala skôr ako vyhrážku, než sľub.
Ako sa za Rendym zatvorili dvere, utekala späť do kúpeľne. No okrem bezchybnej ilúzie secesnej verzie interiéru, bola prázdna.
Hermiona bola rozčarovaná. Zabuchla dvere kúpeľne a do duše vpustila splín.
Nixy sa mimoriadne snažila, aby svoju pani potešila dobrým jedlom, no jedlo nebolo tým pravým, čo by ju rozptýlilo.
Jej pani potrebovala spoločnosť, spriaznenú dušu. A to jej úbohá Nixy dopriať nevedela.
„Keby len pani viac chcela, keby chcela,“ šomrala si Nixy, ale uši, ktorým bol obsah adresovaný, boli hluché smútkom.
