Charlie sa prebral a zažmurkal očami oproti čiernočiernej tme. V jednej sekunde zistil, že je ešte hlboká noc a v druhej pochopil, kto spí vedľa neho. Opatrne zdvihol ruku do výšky a ponaťahoval stuhnuté svaly.
S nevôľou si uvedomil, že bude musieť vyliezť spod teplej prikrývky a navštíviť toaletu.
Hermiona spala tuho. Ani sa nepohla, keď potichu rušil kúzla, ktoré večer poslal na dvere izby.
Ešte potichšie sa snažil vyjsť na chodbu a dvere za sebou zatvoriť.
Podarilo sa mu to, no v nasledujúcej chvíli, keď urobil krok smerom k spoločnej kúpelni na poschodí Brlohu, musel použiť maximum svojho sebaovládania, aby nezreval od bolesti. Malíčkom bosej nohy práve zakopol o niečo tvrdé, čo na zemi určite nemalo čo hľadať.

„Lumos!“ zamumlal v odoznievajúcej bolesti a vzápätí pozeral na príčinu svojej nehody.
Na zemi ležal odkladací stolík. Alebo presnejšie, to čo ním kedysi bývalo.
Charlie nad ním predniesol kúzlo Reparo a postavil ho na pôvodné miesto. Pre istotu zapálil sviecu v držiaku na stene a prezrel si v jej svetle chodbu.

Čo uvidel, ho poriadne zaskočilo. Akoby sa touto časťou Brlohu prehnala demolačná čata. Okrem príručného stolíka, ktorému práve vrátil pôvodnú podobu a držiaku so sviečkou, nebolo nič na svojom mieste. Ďalšie dva príručné stolíky niesli známky ťažkej prehry v boji s útočníkom. Malé portréty, roky visiace na stenách, ležali na zemi a ich obyvatelia boli ktovie kde. Ťažké závesy a záclony už síce mali svoje najlepšie roky dávno za sebou, ale rozhodne si nezaslúžili osrud rozdriapaných franforcov. Ešte i koberce sa neforemne krčili pri stene.
Charlie predniesol sériu kúziel a po pár minútach vrátil chodbe pôvodný vzhľad.

Páchateľ celého incidentu bol jasný od začiatku.
Cestou do kúpeľne bol Charlie vďačný prozreteľnosti. Ešteže večer, keď poskytol Hermione útočisko, začaroval dvere a ona nemusela byť svedkom Ronovho vyčínania.

Keď sa po chvíli vrátil do svojej postele a pritiahol si časť prikrývky k telu, hlavou mu vírili nepríjemné myšlienky. Kde sa len v Ronovi vzala toľká ničiaca sila?
Hermiona sa v spánku pohla, zmenila polohu a jedna jej ruka sa odrazu ocitla milimeter od Charlieho tváre.
Chvíľu čakal a keď počul jej pravidelné oddychovanie, vzal ruku do svojej a pritlačil si ju tesne k tvári.
Vnímal spoločné teplo a nepríjemné myšlienky sa stratili ako para nad kotlíkom.
Zaspal hlbokým spánkom i on.

—
Ešte skôr, ako Hermiona otvorila oči, prebehol jej mysľou včerajší večer. Čakala prílev ľútosti nad svojim rozhodnutím, ale zostávala pokojná. Cítila iba úľavu. Hypotetický kameň, ktorý cítila na hrudi už nejaký čas a nevedela presne identifikovať jeho pôvod, zmizol.
Keď včera uvažovala nad spoločným životom s Ronom a vydesilo ju, že sa nedostavilo radostné chvenie z očakávania budúcnosti. Ich vzťah zrejme dávno prestal byť vzťahom a nevšimli si toho iba preto, lebo spolu netrávili takmer žiaden čas.
Teraz prišla úľava.
A poznanie, že síce spí v Brlohu, ale nie v izbe, ktorú zdieľala pri svojich návštevách s Ronom. Ruku mala vykrútenú za seba a cítila, že jej niekto jemne hladí prsty.

„Dobré ráno,“ zamumlal za ňou chrapľavý hlas a ona okamžite vedela komu patrí.

„Charlie,“ vydýchla a pretočila sa. Usmiala sa na neho. Ležal na boku, strapatý ako vrabčiak a jej sa ktovie prečo rozbúchalo srdce pri pohľade na jeho jazvu, tiahnucu sa po lícnej kosti, ktorú si nepamätala.

„Hermiona,“ Charlieho smejúce sa oči naraz zvážneli, „ako vidíš dnes včerajšok?“
Potreboval sa jej spýtať, ako sa rozhodla. Hoci si ju nevedel predstaviť opäť s Ronom, najmä po jeho nočnom zážitku. Ale o ňom ona nemala ani tušenia. Blahorečil fľaške maslového ležiaka, ktorú vypil takmer pred spaním.

„Rovnako,“ vzdychla Hermiona a hlas sa jej zatriasol. „Ľutujem len, že som to neurobila dávno. Nebolo to správne, ostávať vo vzťahu. Ron si to nezaslúžil.“

„Ron je dospelý a robí svoje rozhodnutia. Alebo sa im vyhýba.“ zamumlal koniec vety Charlie s nevôľou. Priečilo sa mu nadávať pred Hermionou na vlastného brata. Aj keď mal dobrý dôvod. Celá situácia bola ako vystrihnutá zo zlého príbehu.

„Alebo robí svoje rozhodnutia. Sám.“ zopakovala Hermiona časť vety a mysľou jej prebehol obraz domu, ktorý Ron naplánoval pre ich spoločné bývanie. Srdce jej zovrela ľadová ruka. Nie, nechcela sa vrátiť na cestu, po ktorej nevedela kráčať.
„Bude to lepšie takto, už som sa rozhodla.“ vyslovila pevne a pozrela na Charlieho.
Strávila s ním dohromady možno hodinu, ale mala pocit, že je s ním odjakživa.

„Dobre,“ vydýchol Charlie a podoprel si hlavu o ohnutý lakeť. Existovalo tisíc aktuálnych dôvodov, pre ktoré by mal vstať z postele, galantne pomôcť Hermione pobaliť veci a postarať sa, aby v tichosti opustila Brloh a nestretla dnes Rona. A možno by ich narátal i viac. Možno. Keby chcel.
Lenže on nechcel.
Ešte stále zvieral Hermioninu ruku. Pritiahol si ju k perám a vtlačil bozk do otvorenej dlane. Nespúšťal oči z jej tváre a preto mu neušlo, že zalapala po dychu a črty jej celkom zmäkli.

„Mia…“ zdrobnelina jej mena mu splynula z pier a on sa naklonil nad jej ležiace telo.

„Charlie…“ usmiala sa na neho rozpačito, ale neodtiahla sa ani milimeter. Pred očami jej prebehli útržky večerov, kedy Charlie rodine rozprával dračie príbehy a ona ich zanietene počúvala. Pravdepodobne niekedy vtedy sa do neho potichučky zamilovala, ale svoj cit nechala schovaný hlboko v kútiku srdca. Teraz odtiaľ vykukol.

„Mia…“ začal Charlie vysvetľovať, „proste je to tak a nemysli si, že chcem zneužiť situáciu…“

„Charlie, ja viem,“ prerušila ho Hermiona a pritiahla ho k sebe skôr, než by si v nejakom gentlemanskom samovražednom ťahu chcel rozmyslieť svoj pôvodný zámer.

Cez malé okno Charlieho izby prenikali lúče ranného slnka a dopadali na dve telá, zapletené do seba.