„Zatvor oči, Hermiona,“ prikázal nadšený Ron, ťahal Hermionu za ruku kamsi do lesa a ani za nič nechcel prezradiť dôvod svojej dobrej nálady. Zjavil sa v kuchyni, žmurkol na matku a nedbajúc na priateľkine protesty, schytil ju za ruku a vyviedol ju von do hustnúceho šera.
„Nemyslím, že je to dobrý nápad,“ namietla Hermiona a už druhý krát zakopla o pokrútený koreň.
„Nekaz mi radosť,“ zamračil sa, hoci ho nemohla vidieť, „je to iba kúsok.“

„Na čo sa to pozerám, Ron?“ zažmurkala Hermiona proti posledným lúčom slnka na západnej strane, keď jej Ron konečne povolil otvoriť oči. Kamenistá lúka, lemovaná starými stromami jej nepripadala ako niečo dôležité, kvôli čomu mala teraz boľavý palec na nohe.
„Ty to nevidíš, Hermiona?“ opýtal sa zasnene Ron a zahľadel sa na kus zeme, akoby namiesto neho pozoroval misu plnú prepečených steakov, „tu bude stáť náš dom!“
„Dom?“ Hermiona sa zakuckala šokujúcou informáciou. Iste, Ron ju už v lete požiadal o ruku a ona súhlasila, ale obaja sa dohodli, že so svadbou sa ponáhľať nebudú. Dom do plánu nezapadal. Trčal z neho ako výkričník.
„Mohla by si prejaviť trochu viac nadšenia, Hermiona,“ nesúhlasne pokrútil hlavou Ron, „vieš, vzal som ťa sem až večer, aby viac vynikol môj projekt domu. Chápem, prázdna parcela je jedno a dom druhé, ale len chvíľku počkaj.“
Ron mlel slovo za slovom a popri tom vyťahoval z vnútorného vrecka krátkeho kabátu svoj prútik. Potom odriekal zaklínadlo a vôbec si nevšímal tvár svojej priateľky, ktorá po prvotnom zblednutí dostávala späť farbu do líc.
„Ron,“ snažila sa dostať vysvetlenie, ale najmladší Weasley bol plne pohrúžený do vznikajúceho obrazu jeho budúceho rodinného hniezda. A to takmer doslova.
Hermiona zdesene sledovala, ako jej pred očami vyrastá prapodivná svetielkujúca kópia Brlohu, vyšperkovaná po oboch stranách niečím, čo jej najviac pripomínalo detské domy na stromoch.
Brloh mala rada, ale najmä kvôli jeho obyvateľom. Nikdy nekritizovala architekta, ktorý dom navrhol, pretože ním bol sám Arthur Weasley. Pôvodne jednoduchú stavbu rozširoval o izby s príchodmi ďalších potomkov.
Ale že by ona sama mala bývať v niečom tak bizarnom,sa jej nepozdávalo.
„Ron,“ konečne sa nadýchla a svojho snúbenca prepichla pohľadom, „myslela som, že budeme mať dom v Londýne.“ Hermiona sa veľmi snažila o bežný konverzačný tón. Nestála o hádku, bola príliš unavená, aby dokázala argumentovať bez zbytočných emócií.
„Hermiona, vieš koľko tam stoja pozemky?,“ premeral si ju pohľadom plným nepochopenia, „navyše, tu je senzačné prostredie pre naše deti a budeme blízko pri Brlohu. No nie je to skvelé?“
„Iste,“ zašomrala namiesto odpovede, ktorá sa jej tlačila na jazyk a prinútila sa k silenému úsmevu.
„Vedel som, že oceníš moju snahu,“ Ron samou pýchou celkom prehliadal, že Hermionin výraz tváre má od spokojnosti na míle ďaleko, „vrátime sa? Som už hladný a tuším i unavený, nevieš si predstaviť, ako som dnes makal. Tréner nemá štipky zľutovania a do poslednej minúty tréningu som lietal naplno.“

Hermiona mlčala. Ronove slová prechádzali skrz ňu a zanechávali iba hmlistú ozvenu svojho významu. Nemohla uveriť, že sa Ron odhodlal k tak dôležitému kroku, ako je plánovanie spoločného bývania bez toho, aby sa s ňou poradil.
Po chvíli došli späť k Brlohu , ale Hermiona sa neponáhľala aby vošla dnu – sadla si na záhradnú hojdačku.
„Ron!“ dlhšie nevydržala napätie vo svojom vnútri, „čo si vlastne sľubuješ od nášho manželstva?“
„Čože?“ Ron zostal stáť s rukou položenou na kľučke domových dverí.
„Čo odo mňa čakáš, keď sa zoberieme?“ preformulovala Hermiona otázku.
„Čudná otázka, Hermiona,“ Ron stiahol ruku a postavil sa pred priateľku.
„Možno,“ pripustila Hermiona, „ale aj tak mi skús odpovedať.“
„No tak…“ Ron sa na okamih zamyslel, „budem pracovať a ty sa postaráš o domácnosť a deti, ako každá žena.“
„Chcem doštudovať školu,“ pripomenula Hermiona.
„Netrvám na tom, aby si študovala,“ usmial sa Ron, spokojný sám so sebou, „pokojne môžeš ostať doma a starať sa o naše dieťa.“
„Zatiaľ žiadne dieťa nečakám, ešte sme sa dokonca ani nevzali!“ Hermiona nervózne zvýšila hlas.
„Ten dom mal byť mojím svadobným darom pre teba, vezmeme sa čím skôr a dieťa…“ Ron sa odmlčal a tvárou mu prebehol významný úškrn, „dieťa zariadime raz – dva.“
„Ale ja nie som na dieťa pripravená,“ namietla Hermiona, „chcem doštudovať a potom sa uvidí.“
„Hermiona,“ Ron si čupol, vzal do dlaní studené ženské ruky a zdvihol hlavu, „nechápeš? Môžeš ostať doma, starať sa iba o domácnosť, moja mama ťa naučí variť všetky tie super jedlá, ktoré zbožňujem…“
Hermionou preletelo poznanie a odrazu akoby videla svojho snúbenca celkom inak. Bez ružovej hmly, ktorú jej poskytlo zaľúbenie. Iste, Ron mal mnohé dobré vlastnosti a raz bude dobrým manželom. Zrejme len nie pre ňu.
„Ron, myslela som, že ma počúvaš, keď sme sa rozprávali o mojom štúdiu a o tom, čo chcem v živote dosiahnuť. Ty máš svoju kariéru a ja… Myslela som, že ma chápeš, nikdy si nenamietal.“
„Isteže som ťa počúval,“ Ronov hlas znel podivne chlácholivo, „som rád, že si študovaná liečiteľka, budeš skvelou matkou.“
„Ešte som nedoštudovala…“ prerušila ho Hermiona.
„Moja mama neštudovala vôbec a ako odborne dokázala liečiť zranenia mojich bratov,“ ohradil sa Ron.
„Tak nie som ako tvoja mama,“ dotknuto zašepkala Hermiona, „a variť viem obstojne,“ dodala.
„Hermiona, ja ti nerozumiem,“ Ron sa postavil a potriasol hlavou, „máme sa čoskoro brať a ty sa tváriš, akoby sa ťa to netýkalo.“
„Pozri, Ron, určite chcem mať deti a chcem byť dobrou matkou a napokon i manželkou, ale svoj život si predstavujem inak, ako behom medzi sporákom, detskou izbou a spálňou. Chcem byť liečiteľka, zvažujem začať študovať i muklovskú medicínu…“ pri posledných slovách jej vošla červeň do líc. Ako to, že tento rozhovor sa neuskutočnil už oveľa skôr? Ako to, že k nemu vôbec došlo? Ako to, že ich názory na život sú príliš ďaleko od seba?
Hermiona cítila horúčavu, hoci vonku už bola poriadna zima.
„Tak…“ Ron naopak zbledol a nedopovedané slová mu zostali stáť na jazyku. Nadýchol sa, „veril som, že ťa ten karierizmus prejde, ale zdá sa…“
„Zdá sa, že máme obaja o čom premýšľať,“ dopovedala jeho vetu Hermiona, „bude lepšie, ak sa dnes vyspím niekde inde. V dome je dosť voľných postelí.“
Prudko vstala z hojdačky a nechala ju prázdnu pohojdávať vedľa zarazeného Rona.