Keď si Hermiona v pokoji svojho bytíku premietala celý deň, nedokázala si presne vybaviť, ako sa vlastne dostala z Dracovho domu naspäť do knihovne. Len matne si spomínala na debatu, alebo skôr dohadovanie sa Dereka s Dracom o tom, či odídu taxíkom, ktorý stihol Derek objednať, alebo ich má Draco zaviesť späť sám.
Pôvodne Derek trval na tom, že on pôjde taxíkom sám, „Iste si obaja máte čo povedať,“ ale ako veľké auto s logom taxislužby zastalo na štrkovej príjazdovej ceste, Hermiona doň nastúpila ešte skôr, kým sa usadil aj Derek.
Draco príliš na Hermionu nenaliehal, iba mĺkvo stál na schodisku, po tom, čo prehodil pár slov na rozlúčku s riaditeľom Mestskej knihovne.
Nechcela obrátiť hlavu, zaryto sledovala preskakujúce čísla cvakajúceho taxametra, ale v zákrute, keď sa jej Dracov dom začal strácať z dohľadu, predsa len zdvihla oči. Draco stál na najnižšom schodíku, ruky mal skrížené pred sebou a vietor mu drzo prehadzoval pramene vlasov. Maličký moment v nej prevládol bláznivý nápad, takmer zakričala na taxikára, aby okamžite zastavil, chcela vystúpiť, ale potom motor auta nabral obrátky, pneumatiky zakvílili na drobných kamienkoch, dom jej zmizol z dohľadu a spolu s ním aj tá podivná túžba.
Sprcha ju neveľmi prebrala z toho stavu, veľmi blízkemu sneniu za bieleho dňa. Zabalila si mokré vlasy do osušky a poutierala kvapky vody, ktoré stihli zmáčať podlahu.
Zviezla sa do kresla pred krbom a chvíľku iba tak pozorovala plamene. Blikotali, menili striedavo farbu a výšku, naťahovali sa po polienkach, uložených úplne navrchu, aby ich postupne celkom strávili.
Plamene Hermione pripomenuli príliš mnoho udalostí z minulosti, na ktoré chcela zabudnúť. Paradoxne oheň milovala, jeho živé teplo a vôňu horiaceho dreva, aj keď cena bola vysoká. Dnes ju mimoriadne nástojčivo prepadla nostalgia, možno až túžba, vziať do ruky ten zabúdaný kúsok štíhleho dreva.
Nie! Nesmie myslieť na mágiu!
Zmätene pohodila hlavou, aby sa zbavila nechcených myšlienok. Priala si ich vytesniť, zbaviť sa ich, keď jej pohľad pritiahla kniha o Alici v krajine zázrakov.
Objavená, stratená a zas nájdená kniha, ktorá jej pomohla pekne zamotať život. Keby sa nebola vtedy do nej začítala, nikdy by si nepoplietla cestu a nestretla Draca Malfoya.
Siahla po nej a otvorila ju na prvej strane.
Pod prstami cítila drsnú väzbu, štruktúrou pripomínajúcu zrebné plátno. Mala rada podobné knihy, zvláštne a niečím jedinečné, nie ako tie v lesklých obaloch, chrlené modernou dobou na tisíce a vyzerajúce úplne identicky.
Vdýchla zvláštnu vôňu vychádzajúcu zo stránok a obrátila list.
Na mieste určenom pre vpísanie venovania, bolo zvláštnym ozdobným rukopisom vymaľované jej vlastné meno aj s adresou.
Pokrčila obočie. Nerozumela, prečo si dal Draco takú prácu a očividne brkom, jasne rozoznávala ťahy zaškrabnuté v papieri, napísal do knihy jej meno.
Zaklapla knižku a vzdychla. Chcela zabudnúť, ale stačilo jej iba privrieť oči a všade videla svetlé vlasy a sivé oči.
A ich spoluprácu, do ktorej ju Derek dostrkal ako malú neskúsenú školáčku, tú si nevedela ani len predstaviť. Či skôr, predstavovala si ju, ale tie obrazy jej naháňali zimomriavky a rozbúchali jej srdce.
Bojovala sama so sebou a nevedela sa rozhodnúť, čo by bolo pre ňu lepšie. Draco zosobňoval mágiu, dlho potláčanú a nadbytočnú. Alebo si to len tak dlho nahovárala, až tomu uverila.
Keby to bolo čo i len trochu možné, Hermiona by s radosťou zrušila listy pre Santu, pretože to v jej očiach znamenalo Dracovu blízkosť. Ale jej radosť by bola vykúpená smútkom v detských očiach, pretože by im vzala nádej. A tej mali deti od Sv.Marca naozaj málo. Boli tam umiestnené, takmer výlučne, deti úplne bez rodiny. Opustené, či osirené, bez možnosti vrátiť sa niekedy k svojím pokrvným príbuzným. Páry túžiace po dieťati preferovali malé bábätká, ktoré sa najľahšie prispôsobovali zmene a tým boli staršie deti ukrátené o šancu.
Keď si spomenula na svoje prvé Vianoce u Sv.Marca, zaliali ju slzy. Deti na ňu pozerali pohľadmi plnými túžby a naplnených želaní. Pozorne sledovali obrovskú škatuľu, na ktorú si museli Hermiona s Derekom požičať vozík, inak by ju nedostali ani cez vstupnú chodbu, a so zatajeným dychom čakali, kým pod skromným stromčekom Hermiona zavolá každého po mene a vloží mu do rúk vytúžené prekvapenie.
Stále jej bolo do plaču, keď porovnávala želania vtlačené do hlavičkového papiera knihovne a skutočné darčeky, obmedzené rozpočtom. Ale tie malé bytosti sa tešili všetkému, čo našli zabalené vo vianočnom papieri.
A teraz to celé absolvuje s Dracom. Keď si odmyslela svoje osobné dôvody prečo by ho nechcela mať nablízku, pridala ešte jeden. Bála sa, aby deťom od Sv.Marca nezlomil srdiečka prehnanými sľubmi.
Draco! Si jedna obrovská komplikácia!
Prešlo pár dní a Derek priniesol veľkú hnedú obálku, pomaľovanú detskými obrázkami Santa Clausa a slávnostne ju položil Hermione na pracovný stôl.
„Je to tu!“ zašepkal tajomne, akoby bol Santa Clausom priamo on sám.
„Vianočné želania!“ vydýchla Hermiona a natiahla ruku za hrubou obálkou. Ale Derek bol šikovnejší a odsunul jej ju z dosahu.
„Musím ich vidieť!“ riekla dotknuto a už vôbec nerozumela Derekovmu počínaniu.
„Hermiona,“ predniesol chlácholivo riaditeľ knihovne a žmurkol na ňu, „nemáte ich predsa prezerať sama.“
„No to by som sa načakala!“ zamrmlala popod nos, keď si zas uvedomila, že tento rok jej bude asistovať (alebo skôr ona jemu) Draco Malfoy.
„Nezmysel,“ ohradil sa Derek, naoko prísne, ale s veselou iskrou v očiach, „pán Malfoy mi práve do telefónu prisľúbil, že do dvoch hodín je tu!“
Bác! A bolo to! Neodvratne sa približujúca katastrofa s blonďatou šticou vlasov. Hermiona stuhla a nenápadne hodila očkom na náramkové hodinky a zrátala si tie dve hodiny. Neomylne jej vyšiel koniec pracovnej doby a fakt, že tu okrem nej a ‚pána Malfoya‘ nebude živej duše.
Derek si vysvetlil jej pohľad celkom opačne.
„Budete mať na prečítanie prianí dosť času i pokoj,“ uistil ju a Hermiona ticho zaúpela, „Hermiona, je to váš spolužiak, ale hlavne sponzor, ktorý nemá žiadne nezmyselné nároky, ale hlavne štedrú ruku.“
„Budem na to myslieť,“ snažila sa odpovedať pokojne. Derek nemohol za jej vlastné problémy z minulosti a ani len netušil, že jeho zamestnankyňa v podstate pomohla zachrániť svet a potom nezvládla a nestála o slávu, z toho plynúcu.
„To rád počujem,“ spokojne sa usmial popod fúz, položil obálku na okraj stola a nezabudol dodať, „ani sa jej nedotknite, kým nepríde pán Malfoy.“
Hermiona mala sto chutí otvoriť obálku a sama prebrať vianočné želania, ale stále cítila nad sebou Derekov pohľad. Znechutene si povzdychla a radšej sa zahĺbila do rozrobenej katalogizácie kníh.
Práca ju úspešne pohltila a dala na chvíľku zabudnúť. Vyrušili ju až čiesi kroky. Energické klopanie podrážok, rozliehajúce sa stíchnutou knihovňou a jej bolo celkom jasné, komu patria. Ale aj tak sa strhla, keď ho zbadala vyjsť spomedzi regálov.
„Ahoj Hermiona,“ pozdravil ju úplne uvoľnene, nečakal na žiadne pozvanie, pritiahol si stoličku, na ktorej zvykol sedávať Derek, sadol si obkročmo, operadlom pred sebou a zložil si bradu na spojené ruky.
„Prišiel si,“ sucho skonštatovala Hermiona a prehltla, aby sa zbavila hrče v hrdle. Draco zas vyzeral ako Draco. Upravený a nenútene elegantný, nenechávajúci nikoho na pochybách, že jeho odev, hoci na prvý pohľad obyčajný, vôbec nepochádza z radov konfekcie.
Bude to ťažké, zachovať si chladnú hlavu, povzdychla si v duchu Hermiona a konečne vzala do rúk hnedú obálku.
„To sú tie priania?“ Draco natiahol ruku za rovnakým cieľom. Ale iste nemal v úmysle vziať do ruky papier. Zovrel obálku spolu s Hermioninými dlaňami a len tak akoby mimochodom, vyslovil,:
„Chýbala si mi.“
„To iste,“ odfrkla Hermiona a do líc sa jej naliala červeň. Mala by okamžite vytrhnúť svoje ruky z jeho, ale bola ako očarovaná. Až keď začal palcami hladiť jej zápästia, spamätala sa, nechala obálku obálkou a zložila ruky na kolená.
Draco len potmehúdsky hodil plecom a vysypal na stôl hromadu detských kresieb a prianí, popísaných školáckym písmom.
„Hm, to bude zaujímavé!“ pokrčil nosom nad kresbou snáď päťročného dieťaťa a márne sa snažil otáčaním kresby zistiť, čo má znázorňovať.
„Čakal si kolkované žiadosti?“ neodpustila si Hermiona, rýpnuť do jeho bezradnosti, „vravela som, že ťa to nebude baviť!“
„Také hrozné to snáď nebude,“ položil výtvor späť na stôl a predsunul ho Hermione, „no schválne, ty tam niečo vidíš?“
Nemusela kresbu ani dlho študovať, hneď rozoznala pár postavičiek, na prsiach s logom Kapitána Sparkyho, síce len v náznakoch, ale Vesmírni vojaci boli teraz detským hitom.
„Vidím Vesmírnu pechotu Kapitána Sparkyho, aj s vesmírnym plavidlom! Ale chýba psík Benji.“ odpovedala s jasnou škodoradosťou v hlase. Bola si istá, že toto Draco nemôže poznať. Mala výhodu, že do knihovne chodili i deti a mala prehľad o ich obľúbených komiksoch a seriáloch.
Draco sa ešte viac zamračil, ale zrazu sa jeho pohľad rozjasnil a spokojne sa usmial.
„Budeme dobrá dvojica,“ vyhlásil sebaisto, „ty to rozlúštiš, vysvetlíš mi to a ja to kúpim. Aj keď netuším, čo je Vesmírna pechota!“
Nadýchla sa a chcela mu prsknúť do tváre pichľavú poznámku, že je rozmaznané aristokratické decko, čo si myslí, že si všetko kúpi, ale Draco sa stihol zahĺbiť do ďalšieho priania. Hltal očami línie kresby a doširoka sa usmieval. Hermione sa zrazu zazdalo, že to snáď myslí skutočne úprimne. A nakúpiť všetko, čo si tie deti popísali, je len jeho spôsob ako im urobiť radosť. Ako mu len vysvetliť, že to nie je najlepšie riešenie. Na Vianoce deťom darovať kopec darčekov a zvyšok roka …
„Toto viem!“ víťazne ďobol ukazovákom doprostred kresby, „Zas Kapitán Sparky! Aj psík Benji!“ ukázal na malú machuľu pri domnelých nohách čudesnej postavičky.
„Si vedľa!“ vzala mu Hermiona výtvor z rúk a pretočila o deväťdesiat stupňov, „To je G.I.Joe. Ale typ zbrane,“ zmarila jeho ilúziu o psíkovi, „na ten som krátka aj ja!“
„G.I.Joe?“ zakabonil sa Draco a zmätene si prehrabol vlasy , „všetky muklovské hračky majú tak záhadné názvy?“
„Ani nie,“ mykla plecom Hermiona. Prednáška o muklovských hračkách jej neprišla ako dobrý nápad. Pritiahla si radšej hromadu prianí k sebe, „budem ich triediť ja.“
Draco mlčky prikývol.
„Ale,“ vzal do ruky posledný obrázok, „čo je G.I.Joe?“
„Vojačik. Akčný hrdina, ktorý zachráni svet,“ mykla Hermiona plecom. Zdalo sa, že ju prednáška neminie.
„Aha,“ zamumlal Draco, „A ty ho poznáš?“ nedôverčivo zazeral na tú zmäť čiar.
„Nie, on je vymyslený! Ako aj Kapitán Sparky a hromada ďalších,“ Hermiona si pošúchala čelo a priala si aby radšej prešli k čítaniu želaní. Vzala do rúk kresby aj listy a začala ich deliť na „chlapčenské“ a „dievčenské“.
Draco konečne položil G.I.Joa nabok a vytiahol obrázok z hromádky, kde prevládala ružová farba. Ani kresba bábiky Barbie ho príliš nenadchla. Škaredil sa na pritenkú dievčinku v čudesných šatočkách a s nádejou vzal do ruky ďalší papier. No po chvíli neúspešného tipovania, na čo sa to vlastne pozerá, obrátil ich k Hermione.
„Hm?“ riekol zlomene. Bezradnosť z neho trčala do všetkých strán, až sa Hermiona musela začať smiať nahlas. Draco pozeral na jej rozžiarené oči a počúval klokotavé zvuky, ktoré sprevádzali tichý smiech. Páčila sa mu uvoľnená Hermiona. Oveľa viac ako keď sa snažila tváriť upäto a odmerane. A najviac sa mu páčilo, že jej smiech vyvolal práve on.
Viac nedokázal odolávať nákazlivosti Hermioninho výbuchu veselosti. Položil obrázky na stôl a rozosmial sa i on.
Dôkladne si vychutnal ten mizivý okamih, pocit, že majú naozaj niečo spoločné. Nerozumel Hermioninmu rozhodnutiu odvrhnúť od seba mágiu a všetko, čo s ňou súviselo, ale bol ochotný pátrať po príčine. A možno jej dopomôcť k návratu. I on sám by sa rád vrátil, aj keď netušil, ako by ho prijali v čarodejníckom svete.
„Hermiona,“ oslovil ju, ešte pod vplyvom jej nákazlivého smiechu, „si krásna, keď sa nemračíš.“
Zarazila sa, skúmavo sa na neho pozrela a akoby naschvál, stiahla tvár do pokrčenej grimasy.
„Draco! Rečičky si nechaj na potom! Nechcela som aby si triedil vianočné priania so mnou, ale čo narobím! Tak sa mi aspoň snaž pomáhať a nie zdržovať!“ vychrlila na neho prísne, ale jemu napriek tomu z tváre úsmev neschádzal.
„V poriadku,“ obrátil k nej dlane v obrannom geste, „nezdržovať, pomáhať!“
Hermiona sa rozhodla, že Dracove šaškovanie odignoruje. Vzala do ruky prepisovačku a na každú kresbu zrozumiteľne prepísala konkrétne darčeky, ktoré si dieťa prialo. Nebola to ľahká práca, keď Draco sústredene pozoroval každý jej ťah perom. Ale podával jej ďalšie a ďalšie listy pokresleného papiera, kým tie zapísané kládol na úhľadnú kôpku, tak po chvíli na jeho sledujúce oči zabudla.
Asi po pol hodine odložil posledný.
„Hotovo!“ vyhlásil spokojne, „bolo to ľahké!“
„Tak to nie!“ opravila ho Hermiona, „Teraz príde to ťažšie. Musíme vybrať pre každé dieťa len jeden darček.“
„Nezmysel!“ okamžite na to namietol Draco a kým stihla Hermiona poriadne protestovať a argumentovať, vytiahol prútik, poklepal po hromade prianí a následne poklepal aj po čistom papieri. Jedno po druhom, začali sa na ňom objavovať mená detí aj s prianiami.
„Vravel som, že máme hotovo!“ vzal súpis, dôkladne ho poskladal a vložil do vrecka bundy.
„Draco, to by takto nešlo,“ natiahla ruku za tým kusom papiera, ale do vrecka mu nesiahla.
„Je to jednoduché,“ rozhodil rukami Draco, „načo vyberať, keď môžeme kúpiť všetko, nech majú deti pekné Vianoce!“
„Nerozumieš tomu!“ zavrtela odmietavo hlavou Hermiona.
„Čoby som nerozumel, pár libier hore dole! Pre ne nezbankrotujem!“ nástojil na svojom Draco.
„Ty a tvoje peniaze!“ vmietla mu do tváre Hermiona, „čo tie deti budú mať z toho, že ich na Vianoce zavalíš darčekmi, keď po celý zvyšok roka o nich nik nezakopne?“
„Aha, takže im radšej nedať nič, aby si ich nebodaj nerozmaznala?“ zostril tón i Draco.
Hermiona vyskočila spoza stola a premýšľala, ako to Dracovi vysvetliť, aby to pochopil, a aby mu zároveň nemusela jednu vraziť.
„Tie deti nemajú veľa šancí na normálne detstvo a zavaliť ich hračkami na Vianoce, keď im v skutočnosti chýba rodina… Keď ich čaká kopa problémov, len čo budú musieť opustiť múry Sv.Marca!“ odmlčala sa. Ako vysvetliť nevysvetliteľné? Sama by najradšej každému dieťaťu splnila každučký sen, ale vedela, že je to nereálne. A čo tak jej vlastné sny? Od istého času boli ladené výhradne do blonďava.
Môj ty Merlin! Vzdychla si v duchu. Stretnúť Malfoya na chodbe Rokfortu, mala by chuť vopchať mu prútik medzi oči a vysloviť nejaké nepríjemné zaklínadlo. Ako sa to mohlo všetko tak zmeniť? A určite to nebola nenávisť, to čo sa jej hromadilo niekde okolo srdca.
„Neurob si modriny,“ začula tesne za sebou. Ani si neuvedomila, že si z celej sily stíska prstami ramená, až kým jej Draco nevzal dlane do svojich.
Pozeral sa na ňu, ako vyletela zo stoličky. Rozzúrená dračica s takou vervou chráni svoje mladé, ako ona bojovala za cudzie deti. Hermiona mala mnoho dôvodov k nedôvere, ale on dobre vedel, čo to je, postaviť sa na vlastné nohy v cudzom a nepochopiteľnom svete. Aj keď, bol v nepatrne lepšej pozícii, mal predsa nejaký kapitál.
Tá myšlienka mu vnukla nápad. Ale Hermione zatiaľ neprezradí nič. Trochu ju potrápi, nech si myslí, že chce deti rozmaznávať. A prečo nie? Cvrnkol prstom po vrecku s kompletným zoznamom prianí a s úsmevom víťaza na perách, podišiel k Hermione.
„Grangerová a čo keby si aj ty napísala list Santovi?“ sklonil sa a povedal do jej rozlietaných vlasov.
„Malfoy!“ prskla nahnevane, „nevolaj ma Grangerová!“
„Hermiona,“ tlmene sa rozosmial. Považoval to za dobré znamenie – hoci bola rozhnevaná, nechala ho, aby ju objímal, „čo by si napísala Santovi?“
„Hlúposť, Santovi nepíšem!“ odvetila už jemnejším tónom. Keby to všetko nebolo tak nereálne, dokázala by v Dracovej náruči stáť celé hodiny.
„Ale ja píšem,“ uškrnul sa Draco, „a napíšem aj za teba.“
„Tak to by ma zaujímalo, čo by to malo byť?“ zamrmlala, ale durdila sa iba naoko, Dracov nápad ju prekvapil.
„Nebuď zvedavá, no buď si istá, že ja už niečo vymyslím!“ pretočil si ju k sebe a potmehúdsky žmurkol.
„Ja ale…“ snažila sa o námietku.
„Fakt nevieš kedy mlčať,“ pokrútil Draco nesúhlasne hlavou a priklonil sa k osvedčenému triku. Umlčal Hermionu bozkom. Aby si to snáď nechcela rozmyslieť, objal ju okolo pása a druhú ruku vplietol do jej kučier. Pohrával sa s jej perami, zatiaľ čo ona stála celá strnulá, akoby sa nevedela rozhodnúť, ako zareagovať.
Ten chlap si so mnou robí čo chce! Skvelé! A ja mu snáď ešte poďakujem!
Iba kúsok bola Hermiona od rozhodnutia, poddať sa a nechať zvažovanie na inokedy, ale akási malichernosť prevážila misky váh na opačnú stranu, než by Draco dúfal.
Cúvla pred ním a v náhlom popude reflexu zachovania sebaúcty, vymrštila pravú ruku a jasne mierila na cieľ.
No bola príliš pomalá. Draco ju zachytil ani nie v polovici cesty. Držal ju v jemnom zovretí a Hermione došlo, aké to bolo z jej strany zbytočné gesto.
„Ešte si ublížiš,“ vtlačil jej na mstiacu ruku krátky bozk.
„Draco, ja…,“ hľadala slová, ktoré neprichádzali, tak len jednoducho zašepkala, „prepáč, nemyslela som to tak.“
„Tušil som to,“ prikývol Draco a keď sa k nej skláňal, bol si istý, že tentoraz má súboj vyhratý.
