Dvere domu im prišiel otvoriť starší muž.

„Vitajte, pane,“ predniesol stručne, spolu s krátkym úklonom, ale všetku svoju zdvorilosť venoval výlučne Dracovi.

„Ďakujem, Alphred, toto sú moji hostia, slečna Grangerová a pán Kane,“ predstavil ich Draco. Alphred nemihol ani brvou, len vystrúhal ďalší ukážkový úklon a počkal, kým mu všetci traja dajú svoje kabáty.

„Alphred šetrí slovami,“ potmehúdsky zašepkal Draco a žmurkol na Dereka.

Derek Kane nestíhal spracúvať dojmy z obrovskej vstupnej haly sídla. Len zahmkal a bolo mu srdečne jedno, že Alphred nie je rečnícky typ.

Hermione sa podivne chladný majordous nepozdával. Čo však mohla čakať v sídle Malfoya? Ukradomky zazerala na Draca a zvažovala, či by nebolo múdrejšie vziať nohy na plecia. Hala na ňu dýchala luxusom a bohatstvom, až sa začala cítiť nepríjemne. Troje krokov sa rozliehalo vo výrazných ozvenách, steny vracali zvuky klopania podpätkov a zarezávali ich hlboko do uší.

„Tadeto, prosím,“ navádzal ich Draco k dvojkrídlovým zasúvacím dverám. Otvorili sa úplne samé, len čo sa k nim priblížili. Derek nepochyboval, že to má na svedomí fotobunka, Hermiona vedela, že je to obyčajné kúzlo.

Fľochla na Draka s tichou výčitkou, ale on iba pokrčil plecia.

Vošli do malej jedálne. Malej, v porovnaní so vstupnou sálou, ale aj tak by sa do nej vošiel takmer celý Hermionin byt.

Uprostred na nich čakal prestretý stôl a Alphred, nečakane sa vynoriaci z bočných dverí.

Stôl bol dlhý skoro cez celú miestnosť, ale pri prestieraní sa očividne rátalo s pracovným obedom, taniere boli nachystané v rohu stola tak, aby na seba všetci traja dobre videli.

„Hermiona!“ vyzval ju Draco a odtiahol jej prostrednú stoličku. Alphred opäť bez slova pristúpil poza Dereka a odtiahol mu krajnú stoličku.

Až keď usadol aj Draco, Alphred začal so servírovaním jedla.

„Ak dovolíte, pán Kane,“ obrátil sa Draco k Derekovi, „najskôr si vychutnáme dobré jedlo a potom sa pustíme do obchodných záležitostí.“

Derek do seba labužnícky vtiahol vôňu horúcej mäsovej polievky a len odovzdane podotkol:

„Pán Malfoy, váš dom, vaše pravidlá!“ a myslel tým hlavne na sľubovaný finančný dar.

Draco sa len zasmial, ale poznámku nijako nekomentoval.

Hermiona mechanicky prehĺtala a zvádzala v sebe boj.  Niekde v kútiku duše si začala pripúšťať k telu myšlienku, že Draco je naozaj iný, ako za ich spoločných školských rokov. Takýto sa jej dokonca páčil. Páčil?! Pre Morganu, preskočilo mi!

A ani si to neuvedomovala, do svojho taniera sa mračila. Sústredene hypnotizovala kúsky mäsa v podivne vyzerajúcej, ale nesmierne chutnej, omáčke hlavného chodu a snažila si predstaviť seba a Draca, ako pár. Či skôr, snažila sa na tej vízii nájsť niečo negatívne, niečo čo by jej pomohlo odpútať sa od hriešnych myšlienok. Ale čim viac o tom premýšľala, tým menej sa jej darilo nájsť čo i len čriepok, ktorého by sa chytila.

Srdce jej búchalo ako o preteky, keď dovolila svojej fantázii vytvoriť obraz Draca, ako ju bozkáva tam pri aute. A páčilo sa jej aj to! Vtedy aj teraz!

Prebralo ju zacinkanie príboru o tanier. Derek práve dojedol, úhľadne zložil vidličku a nôž súbežne na tanier a so slastným výrazom na tvári si poutieral ústa papierovým obrúskom.  Draco bol len o krátky moment pomalší, končekmi prstov zhúžval obrúsok a ani ho nestačil vhodiť do taniera, stál nad ním Alphred s absolútne nečitateľným výrazom tváre.

„Alphred,“ prehovoril Draco bez toho, aby sa k nemu otočil, „dáme si dezert a kávu. Navrhujem Viedenskú.“

Nedalo sa určiť, či Alphred vôbec vnímal Dracovu žiadosť, mlčky vzal prázdne taniere  zo  stola, len pred Hermionou ostal chvíľu stáť. Jeho strnulá prítomnosť ju donútila predčasne zložiť príbor a odsunúť jedlo od seba. Zazdalo sa jej, že Alphred odchádzal s akýmsi úškľabkom zadosťučinenia.  Ale možno sa jej to naozaj iba zdalo.

„Hermiona,“ oslovil ju Derek. Tváril sa mimoriadne spokojne, skoro ako veľký lenivý kocúr, ktorý práve zlízal misku smotany a dobre vedel, že ho ešte čaká porcia voňavej šunky. „vy ste tomu jedlu príliš nedali.“

„Priveľké sústo,“ prehodila Hermiona. Draco ju po očku pozoroval, mala čo robiť, aby ostala pokojná.

„Správne,“ zhodnotil Draco, zároveň s prichádzajúcim Alphredom, „treba si nechať miesto na Alphredove skvelé Talianske tiramisu!“

Ten ani brvou nemihol, porozkladal šálky s kávou i tanieriky s tiramisu a odkráčal preč.

„Vždy tak mlčí?“ Derek počkal kým sa za mužom zatvorili dvere a pološeptom sa obrátil na Draca.

„Odkedy u nás pracuje. Ale považujem to skôr za výhodu,“ zvážnel odrazu Draco, „jedine s mojou matkou bol ochotný prehodiť pár slov.“

„Teraz už nie?“

„Pán Kane, moja matka nás nedávno opustila. Navždy,“ Dracovi preletel tvárou tieň a zas pozrel na Hermionu.

„Óch, je mi to ľúto, prijmite moju úprimnú sústrasť, pán Malfoy!“ Derek sa cítil trápne.

„Nerobte si preto starosti, pán Kane,“ prerušil ho Draco, „nemohli ste to vedieť. Ostatne, Hermione som vďačný za to, že sa zúčastnila jej pohrebu.“

Teraz už Derek vypadal úplne zaskočený.

„Hermiona, nepovedali ste…,“ hľadal u nej oporu i vysvetlenie.

„Bolo to iba náhodou,“ zavrtela hlavou, „povedala som vám o tom. Len, …vtedy ste Draca nepoznali, meno by vám nič nepovedalo.“

„Pravda,“ hlesol, ale neprestával pohľadom prevŕtavať svoju podriadenú. Napadli mu iné súvislosti a keď Draco vstal, na chvíľu sa vzdialil od stola a Derek mu napokon zazrel v rukách toľko spomínanú knihu, prekvapene otvoril oči.

„Hermiona, chcel som ti ju vrátiť už skôr,“ Draco pokrčil ramenami a položil knihu o Alici na stôl, vedľa pyšného tiramisu.  Sadol si na svoje miesto, sledovaný podiveným pohľadom riaditeľa Mestskej knihovne.

Hermiona privrela oči a chcela byť niekde inde. Jej klamstvo matke ju práve škodoradostne dobehlo.

„Pán Malfoy je váš snúbenec?“ Derek Kane už nerozumel ničomu.

„Ehm, to je…,“ skutočne by sa teraz potrebovala odmiestniť. Draco sa bavil na jej rozpakoch a spokojne sa uškŕňal, zatiaľ čo Derek na nej visel spýtavým pohľadom.

„Pán Kane,“ rozhodne sa do rozhovoru vložil Draco, „je to moja vina! Istý mladík mal problém pochopiť odmietnutie, nuž som si dovolil uzemniť ho vyhlásením, že Hermiona už snúbenca má. No žiaľ, pravda to nie je!“  sklamane doložil a Hermiona nedokázala rozpoznať, nakoľko hrané to predstierané sklamanie bolo.

„Aha,“ zdalo sa, že Derek prijal vysvetlenie, „Ale, Hermiona, vašej matke ste do telefónu tvrdili …,“

„Moja matka má tiež problém pochopiť odmietnutie,“ zamrmlala Hermiona a radšej sklopila zrak do šľahačkového kopčeka na káve, len aby sa nemusela pozrieť na Draca.

„Teda terapia šokom!“ kývol Derek hlavou, „prepáčte, že som tak zvedavý, ale dnešný deň je plný nečakaných zvratov.“

„Vysvetlili sme si, čo sme museli, môžme prejsť k dôvodu nášho stretnutia,“  zazubil sa Draco na svoju šálku kávy a lyžičkou z nej zložil šľahačku do taniera s dezertom, „Neznášam šľahačku v káve!“

Hermiona si radšej zahryzla do jazyka, než by ho nahnevane okríkla, načo si teda žiadal viedenskú, ale konfliktov už mala na dnes dosť.

„Pán Malfoy, pokúsime sa podriadiť vašim podmienkam,“ Derek len nerád nechával opustenú celú polovičku tiramisu, ale nevidelo sa mu vhodné, labužnícky vrnieť nad skvelými sústami, keď mali hovoriť o opustených deťoch.

„Aké podriaďovanie sa?“ nechápal Draco a doprial si poriadnu porciu zákusku, chvíľu ju omieľal v ústach, až Hermione prešli telom zimomriavky. Netušila, čo môže byť tak znekľudňujúce na chlapovi, čo slastne priviera oči nad kusom mascarpone s kakaom, ale Draco na ňu tak momentálne pôsobil. A pravdepodobne o tejto svojej schopnosti ani netušil.

„Nuž,“ začal opatrne Derek, „sponzori, ktorí nám prispievali na chod knihovne, alebo akcie s deťmi od Sv. Marca, požadovali protislužby.“

„Skutočne?“ Draco sa oprel o vysoké operadlo stoličky a začudovane pozrel na Dereka, „Protislužby! To znie priam odstrašujúco!“

„Nič hrozné, len názov firmy, či meno sponzora na viditeľnom mieste, počas trvania sponzoringu. Len jeden sa nám pokúšal vnútil firemné šiltovky a tričká.“ zakabonil sa Derek, pri spomienke na spomínané predmety.

„Je niečo zlé na tričku a šiltovke?“ nerozumel Draco kyslému výrazu. Zato Hermiona sa začala usmievať.

„Uncle’s chicken,“ vyslovil Derek s dešpektom, ale Draco stále nerozumel.

Nebol v muklovskom svete až tak zbehlý, aby poznal všetko.

„Stánky s rýchlym občerstvením v supermarketoch,“ objasnila mu Hermiona, „Veľké oranžové kura! Tričko bolo rovnako ohavne oranžové a na šiltovke bol namiesto šiltu modrý zobák.“

„Ach tak! Supermarkety nie sú mojou obľúbenou destináciou!“

„Tak iste pochopíte, pán Malfoy, že o sponzora, Uncle’s chicken, sme prišli!“

„Chápem,“ uškrnul sa Draco, „žiaľ, ja pre vás nemám ani tričká, ani šiltovky. Len mám v úmysle zariadiť pár deťom pekný zážitok.“

„To by sme radi aj my,“ zamračila sa Hermiona, nie príliš priateľsky.

„Ty mi stále neveríš, Hermiona?“ A vlastne sa jej ani príliš nečudoval.

„Snažím sa,“ prisvedčila s povzdychom a nahodila ukážkový Hollywoodsky úsmev.

„Čo je na tom neuveriteľné? Povedzte, ako by mal ten večer prebiehať a ja sa o to postarám!“  navrhol Draco, pre neho jednoduché riešenie.

„Nuž,“ Derek vytiahol z vrecka obálku, „tu je popis z minulého roka, len treba ešte zozbierať priania detí.“

„To bude jednoduché!“ potešil sa Draco a prijal obálku, „Aké priania?!

„Deti každý rok píšu Santovi o darčeky,“ vysvetlila mu Hermiona, hneď ako si premasírovala stŕpnuté lícne svaly, ubolené neprirodzeným úsmevom, „my potom tie priania prezrieme a snažíme sa ich vtesnať do rozpočtu.“

„Chcem tie priania preberať s vami!“ rozhodol sa Draco.

 

„To je zvyčajne práca Hermiony,“ spresnil Derek a v duchu sa radoval, ako šikovne to vychádza. Vraj, iba spolužiaci! Iste! Pohľady Draca Malfoya (jeho rodičia museli byť pri výbere mena pre svojho syna obdarení neskutočnou invenciou), venované Hermione, by dokázali zapáliť stoh mokrého papiera! A ona sa tvári, akoby ju mučili! Len chvíľami sa zdá, že tie úsmevy vníma.

„Tak chcem preberať priania s Hermionou,“ roztiahol ústa do širokého úsmevu Draco a Derek mal čo robiť, aby si spokojne nepošúchal dlane, sršiac samou spokojnosťou.

 

„Nebude ťa to baviť,“ pokrútila hlavou Hermiona a predstavila si všetky tie názvy muklovských hračkových hitov. Dracovi veľa nepovedia a o to viac času s ním bude musieť stráviť. Ale to by zas nemuselo byť tak zlé. „No ak chceš.“

„Samozrejme!“ uškrnul sa Draco. Odrazu sa mu vybavila možnosť, stráviť chvíle osamote s Hermionou a mal čo robiť, aby sa nezačal zasnene vyškierať.

„Ako naplánovať pohostenie pre deti?“ pokračoval Derek v jednaní, aj keď Draco by ešte chvíľu sníval.

„Poznám nejaké catteringové  firmy, oslovím ich,“ vyriešil problém svojsky Draco.

„Cattering?“ zľaknuto prehovoril Derek, „Ale to bude drahé! Myslel som, že nakúpime nejaké potraviny a vyrobíme niečo spolu s deťmi!“

„Tak to robievame,“ kývla Hermiona, aj keď si uvedomovala, že u Draca  peniaze nehrali a ani nehrajú žiadnu podstatnejšiu rolu.

„Deti sa majú hrať, nie sa piplať so sendvičmi!“ odmietavým tónom nepripúšťal ďalšie námietky.

„Ém,“ podvihol obočie Derek. Nečakal takýto vývoj situácie. Zatiaľ nestretol sponzora, ktorý by sa nesnažil šetriť kde sa dalo, „ak je to vaše rozhodnutie….“ Ovládala ho narastajúca nervozita a proti svojmu pôvodnému rozhodnutiu, vsunul si do úst kopcovú lyžicu tiramisu.

„Nevidím dôvod, prečo by sa o jedlo nemali postarať odborníci!“ Draco mykol plecom a hoci, podľa svojich slov nemal rád šľahačku na káve, labužnícky si prstom nabral tú z tanierika a oblizol si prst. Prosté a jednoduché prvoplánové gesto, rebélia voči nadutej etikete, ale Hermionou prešli zimomriavky.

Hermiona, pokoj! zdôraznila si svoje obligátne povzbudenie, ale nepomáhalo. Mala chuť vyskočiť zo stoličky a vykričať na Draca z celého hrdla, ako ju neuveriteľne provokuje.

Namiesto toho, zostala strnulo sedieť a iba tuho stisla päste. Derek Kane sa na ňu pobavene pozeral a ak sa jej to iba v umorenej mysli nezdalo, šibalsky na ňu žmurkol. V súvislosti s ním, by sa už nedivila ničomu. Tá jeho prešibanosť sa úspešne doťahovala na majstra intríg – Albusa Dumbledora, ktorého jej od začiatku silno pripomínal. Teraz to pochopila, nebolo to nič fyzické,  len akási črta osobnosti, vďaka ktorej nenápadne ovplyvňoval životy druhým. A aj keď o porovnávaní neporovnateľného nemohla byť ani reč, Derekovo miešanie sa, bolo rozhodne viac „ľudské“.  Jej tušenie sa naplnilo vo chvíli, keď Derek vytiahol z vrecka vibrujúci mobil, s úsmevom pozrel na displej a vypol zvuk telefónu.

„Ospravedlňujem sa za nevychovanosť, ale na tento hovor som čakal,“ vstal od stola a obrátil sa k Dracovi, „prosím, dohovorte si Hermionou stretnutie a ja vás počkám vonku.“

„Povinnosti! Objavia sa vtedy, keď ich najmenej treba,“ pokrčil plecami Draco, „vybavte si potrebné. A ako som prisľúbil, zariadim všetko potrebné!“

Starší i mladší muž si podali ruky a ako na zavolanie sa objavil Alphred s Derekovým kabátom.

Hermiona v sebe dusila hnev. Hromadil sa v nej už od stretnutia s Robertom a Dracova posledná veta bola tou povestnou kvapkou napĺňajúcou mieru. A ak k tomu prirátala aj hnev na seba, že tak ľahko dokázala v mysli pripustiť, že by ona a Draco…

Ledva vydržala, kým Alphred s Derekom zatvoria za sebou dvere.

„Ostali sme sami,“ okomentoval situáciu Draco, šibalsky žmurkol na zatiaľ mlčiacu Hermionu a zdvihol k ústam lyžičku s posledným kúskom tiramisu. Po očku ju sledoval a bolo mu viac ako jasné, že jej nálada sa nedá označiť ako pokojná, „Stalo sa niečo, Hermiona?“

Hermiona privrela oči a nadýchla sa. Ešte aj zvuk jej mena, vyslovený pokojným tónom pomedzi kúsky tiramisu, ju provokoval.

„Či sa niečo stalo?“ vyriekla potichu, spolu s prvým zreteľným náznakom bublajúceho hnevu, „Povedzte ako a ja sa o všetko postarám!“ sparodovala nahnevane jeho vyhlásenie.

„Ale to je čistá pravda!“ ohradil sa Draco, „myslíš si, že by som sa sám dobrovoľne ponúkol a potom cúvol pred akciou za pár libier?“

„Pár libier!“ ironicky vyprskla Hermiona, „Pre teba je to pár libier, pán čo sa narodil so zlatou lyžičkou v ústach!“

„A nie je to jedno?“ potriasol hlavou, „Pre mňa zanedbateľná suma a niekomu urobí radosť!“

„Draco,“ Hermiona sa prudko postavila zo stoličky, „počúvaš sa? Pár libier! Urobí radosť! Z koho si robíš žarty? A veľmi kruté žarty!“

„Grangerová, tebe asi preskočilo!“ postavil sa, aby vyrovnal svoju nevýhodu. Hermiona na neho zo svojej výšky blýskala pohľadom, „Čo ti vlastne vadí? Že niekto dáva a nič za to nepýta, alebo že tým darcom je Malfoy?“

„Draco,“ ignorovala, že ju oslovil priezviskom, „slová, Malfoy a nezištnosť, nemožno vysloviť v súvislosti!“

„Hermiona,“ skopíroval po nej melódiu hlasu Draco, „slová, Grangerová a mágia, kedysi nešlo oddeliť… Meníme sa, menia nás okolnosti!“

„Pche!“ vyprskla Hermiona, ale musela pripustiť, že v tom bol kus pravdy, „nepleť do toho moju minulosť. To ty rozhadzuješ malfoyovské galeóny a ani netušíš ich hodnotu!“

Draco zarazene pozeral na Hermionu, rozhorúčenú a nechápajúcu, najradšej by ju zovrel v náruči, aby sa upokojila a vypočula ho, ale to by si tak vyslúžil minimálne ďalší príval hnevu. Len urobil krátky krok a pokúsil sa o zmierlivý tón v hlase.

„Myslíš, že všetky tie peniaze sú malfoyovské? Mýliš sa!  Hoci uznávam, nebyť základného kapitálu patriacemu mojej matke, nebol by som teraz tu!“

„Nechceš mi nahovoriť, že skutočne pracuješ! Ty! Malfoy!“ Hermiona si ho premerala.

„V skutočnosti, práca s realitami nie je prácou! Je to druh umenia! A ja mám to šťastie, že mu vládnem!“ usmial sa Draco a ani sa nesnažil potlačiť iskru ješitnosti.

„Umenie!“ zahundrala Hermiona, „Malfoyovské špinavé peniaze si už stačil minúť!?“

„Grangerová!“ zachmúril sa Draco, „Pochop, že žiadne  malfoyovské peniaze neexistujú! Nie v tomto svete!  S matkou sme odišli doslova s holými rukami. Nebyť jej prezieravosti, keď dala na rady dobrého známeho a včas uložila svoj majetok vo švajčiarskej banke, možno by som predával v tom, ako si to hovorila?  Uncle’s chicken?“ Draco sa otriasol a cvrnkol prstami po šilte imaginárnej čapice.

Hermiona sa musela proti svojej vôli uškrnúť. Predstava Draca v oranžovej farbe bola príliš surreálna.

„Ale,“ snažila sa pozbierať rozlietané argumenty, „prečo chceš zrazu niekomu pomáhať?“

„Možno ich viem pochopiť…  Osamelé deti,“ šepol na pol úst Draco.

„Ty si predsa nevyrastal ako opustená sirota!“ namietla Hermiona a niečo smutné v Dracovom pohľade skrotilo hnev, ktorý mal byť v tých slovách pôvodne.

„Sirota nie,“ pripustil, „opustený, áno!“

„Musel si byť predsa obklopený služobníctvom a škriatkami, ktorí čakali na každé tvoje rozmarné prianie!“

„Nevieš si predstaviť,“ trpko prikývol Draco, „škriatkovia a služobníctvo!“

„Veď som to povedala!“ zahundrala Hermiona.

„Ty si mala iste celé detstvo svojich rodičov v pätách,“ pokračoval Draco a Hermione začínalo svitať, „strážili ťa a zahŕňali pozornosťou! A vodili ťa za ruku!“

„Vodili,“ pripustila neochotne Hermiona.

„Ja som vídal rodičov len zriedka, aj to väčšinou na oficálnych príležitostiach, keď sa potrebovali ukázať na verejnosti ako rodina!“ Draco sa zamračil a cynicky dodal, „ani som vtedy netušil, že mi preukazujú láskavosť, keď si ma nevšímajú!“

„Boli to predsa tvoji rodičia a ty ich jediný potomok!“ Hermiona si len ťažko predstavovala Draca ako dieťa. Vždy bola presvedčená, že vyrastal v prepychu a dostatku všetkého.

„V Malfoyovskom rode si detí začínajú všímať až keď majú jedenásť a nastupujú do školy. Dovtedy sa musia domáci učitelia postarať, aby  zvládli kompletné spoločenské správanie a klasické vzdelanie!“

„Malfoyovia sa učia etikete?“ vyprskla posmešne Hermiona, „Že som si nevšimla!“

„Nepozeráš sa dobre!“ Draco urobil ďalší krok, „Len vďaka etikete, som ti tvoje obvinenia ešte nevrátil!“

„Ale ty si predsa Slizolin a tí neodpúšťajú!“ šprihla mu Hermiona do tváre a zrazu nevedela, prečo ho vlastne provokuje. Mohla by byť rada, že niekto chce darovať deťom pekný večer a snáď aj niečo navyše a ona sa správa ako vyšetrujúci auror.

„Povedal som, že zatiaľ nevrátil,“ uškrnul sa Draco a po ešte jednom kroku stál tesne pred Hermionou, „nie, že nevrátim.“

Hermione prešli telom zimomriavky. Draco jej pozeral priamo do očí a ona len stála, s rozbúchaným srdcom a neurobila nič, aby ho od seba odstrčila.

„Vyhrážaš sa mi, ale …,“ začala sa neisto brániť Hermiona.

„Grangerová,“ Draco ju prerušil a vzal jej tvár do dlaní, „nerobím to pre teba, aby som ťa dostal, robím to možno pre svoje svedomie!“

Prešiel jej prstom po perách a keď sa znova nadychovala, aby zareagovala na jeho šokové vyhlásenie, nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Tc, tc, tc! Ty fakt nevieš, kedy mlčať!“  prudko sa k nej sklonil a drsno ju pobozkal. Chcel ju vyviesť z miery nečakaným pohybom, ale ako sa ich pery dotkli, jeho dotyk sa stal zas jemný, hoci neústupný.

Hermiona ani nestihla zalapať po dychu. Draco si uzurpoval jej pery iba pre seba a dovtedy ju presviedčal ľahkými dotykmi, kým sa nepoddala a nezačala spolupracovať.

 

Keď ju pobozkal vonku pri aute, po prvotnom prekvapení a potláčanom odmietaní ľutovala, že bozk trval tak krátko.

Hoci boli teraz spojení len perami a Dracove dlane mapovali línie jej brady, vychutnávala si príjemne opojné pocity, ktoré tryskali z bozku.

Ale ani teraz jej ho neplánoval dopriať o nič dlhší.

Odtiahol sa od nej, aj keď na to musel vynaložiť mnoho síl.

„Malfoy!“ šepla Hermiona rozrušene.

„Draco!“ opravil ju, „Skús si to. Draco.“

„Trúfaš si priveľa!“ odsekla mu.

„Trúfam si presvedčiť ťa, že mi naozaj môžeš dôverovať,“  nedal sa odradiť a priložil svoj ukazovák na Hermionine spánky, „tvoja myseľ ma ešte neprijala, ale musíš uznať,“ presunul ukazovák po lícnej kosti, cez bradu, až tesne pod kľúčnu kosť, „tu niekde si to už pochopila.“

 

Hermiona vedela, že hovorí pravdu. Čítal v nej ako v knihe, čo ostatne nebol veľký problém. Ale jej rozum sa proti nemu búril. Bol niečím, čo jej príliš pripomínalo minulosť. Chcela na ňu zabudnúť a nikdy viac sa k nej nevracať, no on jej to sťažoval.

„To sa ešte zapotíš!“ odpovedala mu, vedomá si faktu, že s ním bude musieť spolupracovať. A rovnako vedela že bude musieť, dúfala že nie v príliš blízkej budúcnosti, prehodnotiť svoje rozhodnutia.