Napriek skutočnosti, že jej obľúbenou farbou naozaj nebola fialková, ktorú si presadila ako dominantnú farbu ordinácie, i keď pán Granger bol z výstredného odtieňu na mŕtvicu a celkom by sa uspokojil s klasickou bielou, alebo chirurgickou zelenou, nuž napriek tomuto zjavnému faktu, pani Grangerová si skutočne hovela v ružovej. No celkom múdro usúdila, obľúbená, alebo nie, odtieň marshmallow sa pre ordináciu dentistu skutočne nehodil.
Ako prvý raz počula zaplakať svoje dieťa a pôrodník, šťastný, že je pôrod u konca, pretože pani Grangerová, ako medicínsky vzdelaná osoba, považovala za nevyhnutné zasahovať do fáz vlastného pôrodu otázkami, na ktoré vyžadovala detailné odpovede, jej oznámil že ono dieťa je pohlavia ženského, samovoľne sa jej v hlave spustili vízie dcérinej budúcnosti, presnejšie svadby.
Opantaná obrazmi samej seba, ako pyšnej matky nádhernej nevesty v bielom, na otázku, ako sa bude, čerstvo narodené, dieťa pohlavia ženského volať, bez hlbších úvah pichla prstom do pripraveného zoznamu mien všetkých žien vyskytujúcich sa v ich rodine a týmto okamihom dostala budúca hrdinka sveta kúzelníkov, meno po vzdialenej pratete pána Grangera – Hermiona.
Hrdosť pani Grangerovej nedopustila, v momente ako precitla na oslovenie sestry ‚Doniesli sme vám vašu Hermionu na kŕmenie‚, priznať svoju roztržitosť, či nebodaj chybu a tvrdošijne trvala na zvolenom mene. Stredné meno Jean, vybrané pôvodne ako meno prvé, sa dostalo teda na druhé miesto.
Maličký problém bol šalamúnsky vyriešený a novopečená matka snívala nerušene ďalej. O malom svete pre vytúženú dcéru, v ktorom prevládali odtiene jahodovej žuvačky.
Ružová prevládala v detskej izbe malej Hermiony a pretlačila sa i do jej šatníka. Ale najmä do myšlienkových pochodov milujúcej matky. Lebo navzdory návalu cukríkovej kam sa len pozrieš, pani Grangerová svoju dcéru milovala bezhranične a do istých medzí aj bezpodmienečne.
Asi okolo veku dvoch rokov dievčatka si všimla, že sa u nich doma deje niečo proti pravidlám zabehnutých zvyklostí a učeniu fyzikálnych zákonov. Prvú pripomienku dcérinej neobvyklosti, mala v hlave uloženú ako film, s možnosťou prehrávania kedykoľvek.
V jedno pekné slnečné ráno, sa ako každý deň, pustila do prípravy ovsenej kaše pre svoje dieťa a celkom po pamäti siahla do skrinky, aby vybrala chutnú detskú misku s motívom myšičky Minnie, samozrejme, celú v ružovej farbe. Položila ju na pult pred seba a až potom sa na ňu poriadne pozrela. Zľakla sa toho, čo zbadala. Prudkým trhnutím otvorila skrinku, aby sa ubezpečila, že ružová miska je na svojom mieste a to čudo na pulte je iba nemiestny žart. V skrinke na ňu čakal desivý pohľad. Všetky, s láskou kupované, misky, hrnčeky a tanieriky, v cukríkovo ružovej farbe a opakujúcim sa motívom myšičky Minnie, boli preč. Namiesto nich, a misky položenej na pulte, stála na polici rozložená sada detského riadu v presne rovnakom množstve a rozmeroch ako tá ružová, no práve tá ružová farba zmizla bez stopy. Ba čo viac! Záhadne sa zmenila na mentolovo zelenú a myšku Minnie nemilosrdne vytlačil pes Snoopy.
„Núp!“ radostne vtedy zavolala jej dvojročná dcéra, sediaca v detskej stoličke, zatlieskala rúčkami a natiahla jednu po poháriku. Keby bola pani Grangerová o niečo slabšej povahy, istotne by sa zviezla k zemi v ústrety milosrdným mdlobám, pretože jej vzápätí preletel okolo hlavy pohárik so zmieneným psom a pristál v ruke malej Hermiony.
„Mia lúbi Núpy!“ oznámila nadšene zdesenej matke a malými prštekami pohladila Snoopyho obrázok na poháriku, „Mini ee!“ pokrčila noštekom, čím dala jasne najavo vzťah k predošlému dizajnu svojho detského riadu.
Ružová farba sa zo života malej Hermiony Jean Grangerovej vytratila ako mávnutím ešte len hypotetického prútika zdobeného vínnou révou a natrvalo emigrovala do stavebnej firmy ‚Vzdušné zámky nabetón‘, sídliacej v myšlienkových pochodoch pani Grangerovej.
Keďže podobné príhody, odporujúce ubezpečeniam starostlivých matiek ‚Nie, strašidlá neexistujú‘, sa nielenže opakovali, ale dokonca sa frekvencia ich výskytu zhusťovala, pani Grangerová ich prijala ako ako fakt. Zaradila ich do priečinka obsahujúceho zručnosti dieťaťa priradené k určitému veku, ibaže k tejto nedala visačku s číslom.
Trochu ju síce mrzelo, že pri materinských rozhovoroch na okraji pieskoviska sa nemôže pochváliť, ako jej malá Mia dokáže vziať zo stola hrnček z mliekom, hoci stojí na opačnej strane miestnosti, ale našťastie, Mia bolo veľmi bystré a pohyblivé dieťa, čiže k vyhláseniam iných matiek, o stupni hygienických návykov dieťaťa, mohla s čistým svedomím pridať svoje: „Mia to už dávno vie!“
Ako plynuli roky a Hermiona rástla, jej silnejúcu mágiu už nešlo ignorovať. Keď sa pán Granger dovtípil, že v jeho jednorodenej dcére driemu sily nevídané, len stoicky utrúsil: „Nuž čo! Vy ženy máte bosoráctvo v krvi!“ a prevrátil stránku v Žurnále moderného dentistu.
Ráno, v deň Hermioniných jedenástych narodenín, celú rodinu vytiahol z postele prenikavý zvuk domového zvončeka.
Pán Granger, ako správna hlava rodiny, natiahol si na seba župan a prešiel k dverám, zistiť identitu narušiteľa.
O pár minút neskôr, hoci stále v nočných úboroch a županoch, sedeli pán a pani Grangerovci v sedačke vo svojej obývačke, medzi nimi vtlačená rozospatá dcéra Hermiona a oproti nim, v obľúbenom kresle pána Grangera, sedela podivne archaicky vyzerajúca žena, ktorá sa predstavila ako Minerva McGonagallová, profesorka Rokfortskej školy čarov a kúziel.
Zatiaľ čo im rozprávala podivuhodne znejúce informácie, že súbežne so svetom obyčajných ľudí existuje ešte jeden svet, kde existujú čary, kúzla, zázračné tvory a predovšetkým čarodejníci, ku ktorým nepochybne patrí aj ich dcéra, pani Grangerovej konečne odľahlo. Ak sa aj po tie roky snažila brať výnimočnosť svojej dcéry ako niečo, čo prosto je a nedá sa zmeniť, v kútiku duše cítila obavu.
Ich dcéra výnimočná skutočne bola! Profesorka McGonagallová na nich naliehala, aby pre vlastnú bezpečnosť v žiadnom prípade nikomu nespomínali existenciu onoho sveta. A rovnako i pre bezpečnosť čarodejníkov.
Odchodom dcéry do Rokfortskej školy dom Grangerovcov osirel. Obaja rodičia sa s vervou pustili do budovania svojej kariéry dentistov s vlastnou ordináciou, aby aspoň čiastočne zaplnili obrovské prázdno po svojej dcére. Prázdniny a sviatky, kedy Hermiona prichádzala domov, bol vždy dôvod na oslavu a pre pani Grangerovú, hnacia sila navyše, na intenzívnejšie budovanie vzdušných zámkov, v ktorých sa objavovala Hermiona zásadne vydatá a s kopou detí.
Robert sa javil ako ideálna voľba. Javil. Dnes pani Grangerová márne premýšľala, čo na ňom videla. No Draco… Tvár pani Grangerovej dostala zasnený výraz a kdesi v pozadí sa zhmotňovali nové ružové vízie dcérinej budúcnosti.
A mala dobrý dôvod veriť, že nové sny, ladené vo farbách ‚princess pink‘, dôjdu do reálneho naplnenia.
Autokláv slabo zapípal a oznámil koniec programu. Práve včas, pretože pani Grangerová dnes večer čakala návštevu. A nie jednu. Ale pevne dúfala, že z dvoch bude jedna.
V kuchyni sa v rúre dopekalo kuracie mäsko podľa zdedeného receptu žien jej rodiny a aj doň vkladala nádej úspešného večera.
*****
Draco vošiel do šatníka. Za poslednú polhodinu už tretí raz. Počkal, kým sa rozsvietia žiarivky nad policami a zastal pred zrkadlom. Spustil ruky voľne pozdĺž tela a pootočil sa. Temne modrý oblek s tenkým prúžkom bol dokonalý, košeľa v rovnakom odtieni bola dokonalá, aj striebrošedá kravata bola dokonalá, dokonca i čierne topánky z jemnej kože. No Draco sa na svoj obraz v zrkadle mračil. Nepekne.
Pripadal si ako hysterická ženská pred prvým rande. Už na sebe mal bledošedú košeľu a k nej zladenú, o pár tónov tmavšiu, šedú kravatu. Obe čiastky oblečenia ležali na hromade a neúspešne zakrývali svetlomodrú košeľu a atramentovú kravatu.
Jeho vzhľad bol bez najmenšej chybičky a predsa si pripadal, akoby sa na výročný ples ples mienil dostaviť v drese hráča metlobalu. Aj keď, to by mu zrejme prešlo.
Prešiel prstami po klopách saka a znalecky zhodnotil kvalitnú vlnenú látku s prímesou mohéru. Zavadil o hodvábne mäkkú a z rovnomenného materiálu ušitú kravatu, uhladil košeľu, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani filmová hviezda pod afektovanou paľbou módnej polície a vtedy mu to celé dalo zmysel.
Samozrejme! Už od včera, presnejšie od momentu, kedy sa telefonicky spojil s Hermioninou matkou, na to išiel nesprávne.
Bolo jednoduché, dohodnúť s pani Grangerovou domácu večeru, na ktorú by mala byť pozvaná i jej dcéra, no bez toho aby tušila, že Draco je nielenže na zozname hostí, ale dokonca je celá jeho nápadom. Hermionina matka bola nadšená myšlienkou tajného spiknutia, okamžite začala rozoberať menu, vyťahovala z pamäti rodinné recepty a ani na chvíľku nepomyslela, že by jedlo objednala už hotové. Draco v jej hlase vykúzlil spokojné hrdelné zamručanie, keď jej povedal, že plne dôveruje jej kulinárskemu umeniu.
Vtedy niekedy ho pochytila snaha o dokonalosť každého detailu, seba nevynímajúc, najmä bodu, kde plánoval urobiť dojem na Hermionu i jej rodičov.
Tam bola chyba! Čo by dokázal svojim dokonalým outfitom, v ktorom iba cena topánok dosahovala sumu, za ktorú by sa dala zariadiť kompletne nová obývacia izba v dome Grangerovcov? A to ich rozhodne nepokladal za chudákov.
Ešte raz sa pozrel na svoj obraz v zrkadle, ale tentoraz sa naň spiklenecky uškrnul. Siahol po prútiku a odev, v ktorom by iste ohúril nejakého riaditeľa investičnej spoločnosti, alebo managera realitnej agentúry, jedným mávnutím poslal späť na svoje miesta v šatníku.
Keď o pár minút vychádzal z domu a nasadal do pripraveného auta, mal oblečený svoj obľúbený tmavý rolák, čierne jeansy a bundu podšitú barančinou. Cítil sa pohodlne a rozhodne pokojnejšie. Skontroloval ľavé vrecko bundy a naštartoval auto. Cestou k domu Grangerovcov ho čakala ešte jedna zastávka.
*****
Hermiona ani za mak neverila matkiným spletitým rečiam o rodinnej večeri a otcovi, ktorému je clivo za svojou dcérou. Tušila za prehnane vtieravým tónom niečo záludné. Žeby zas matka spriadala dohadzovačské aktivity, napriek tomu, že ju pristihla s Dracom v celkom jasnej situácii?
Ako položila telefón, no nie skôr ako si matka vymohla prísľub, že Hermiona na večeru iste príde, zistila, že jej to je vlastne jedno.
Mala v hlave slušný zmätok, cítila sa trápne po tom, čo vyviedla Dracovi a odpútanie mysle od problémov, bola slušná odmena za pár momentov v spoločnosti rodičov a ďalšieho kandidáta na potenciálneho manžela.
Neverila, že by mal Robert odvahu ukázať sa v ich dome, ale ak by predsa bol tak tupý, ešte vždy mohla predstierať bolenie hlavy a odobrať sa do svojej starej izby.
Takže otázku, čo si vziať na seba vyriešila. Niečo veľmi asexuálne, najlepšie podobné vrecu, alebo zástere a ideálne o dve až tri čísla väčšie ako potrebuje. No po chvíli pátrania v šatníkovej skrini zistila, ak by na seba nechcela navliecť habit, že nič podobné nemá. Rozčarovaná siahla po nejakých tmavých veciach, ani sa na seba nepozrela vo veľkom zrkadle, make up skôr odflákla, než naniesla a zišla pred dom, kde ju už čakal taxík.
