„Ocko, už som sa rozhodla,“ uzavrela Hermiona svoje zdôvodnenie, prečo opúšťa prácu v prestížnej spoločnosti a vracia sa späť do školy.
„Nemusíš sa obetovať, pretože nezmyselne cítiš vinu,“ pán Granger márne kládol jeden argument za druhým. Poznal svoju dcéru – ak si niečo zaumienila, nebolo cesty späť. Ale pôsobilo mu menšiu bolesť, takmer až radosť, vidieť ju naladenú bojovne a odhodlane, ako zlomenú.
„Ocko, to vy ste sa všetci obetovali pre mňa a Tabithu! Ešte aj ona musela zľaviť zo svojich požiadaviek na matku, tak mi nehovor, že som obeťou ja.“
Hermiona si spomínala na deň, keď jej Ron oznámil, že v rodinnom duchu bol síce vychovávaný od malička, ale nie je to nič, čo by dokázalo uspokojiť jeho osobné ambície.
Bola vtedy vyčerpaná po sérii prebdených nocí, pretože Tabitha bojovala s prerezávaním prvých zúbkov a spoľahlivo upokojiť ju dokázala iba matkina náruč.
Ron sa ani len nepokúšal ospravedlniť. Dlhý zoznam obmedzujúcich činností, ktoré ako otec, manžel a živiteľ rodiny musel útrpne podstupovať, zo seba vychrlil bez zaváhania a plynulo, že ho Hermiona okamžite začala podozrievať z dlhodobého plánovania úniku.
Keď s nejasným úškrnom na rozlúčku mizol medzi dvermi, Hermiona po ňom pôvodne chcela vrhnúť nejakú škaredú kliatbu, alebo aspoň hodiť jednu z ohavných replík metlobalových trofejí, ktoré neúnavne zhromažďoval, ale potom zbadala svoj obraz vo veľkom zrkadle vo vstupnej hale, ich zatiaľ spoločného bytu.
Strhanej tvári dominovali obrovské tmavé kruhy pod očami, ktoré ohľaduplne prekrývala záplava strapatých vlasov. Na vyťahaný župan s množstvom neidentifikovateľných fľakov si pri nočnom vstávaní k dieťaťu zvykla ako na najjednoduchšie riešenie proti chladu, ale zrkadlo jej nemilosrdne odhalilo jeho odpornosť.
Možno by začala pretlakom emócií hystericky jačať, ale malý uzlíček, ktorý zvierala v náručí, ju donútil prehodnotiť priority. Tabitha pokojne spala, chránená matkinou náručou, nič netušiaca o katastrofe, ktorá sa práve odohrala.
Ktovie, ako by sa poberal život, keby Ron neodišiel. Bola by zavalená deťmi a plienkami, stratená v rozdávaní sa druhým a ignorujúca vlastné degenerovanie?
Možno by mala Ronovi poďakovať.
Odišla s Tabhitou najskôr k rodičom a dodnes je vďačná, že ju prijali bezpodmienečne a bez bolestivých otázok.
Rona dôkladne zmazala ako starý mejkap a keďže on sám nejavil záujem o rodinu, s potešením ho vytesnila z mysle i života.
Cesta do Ameriky sa jej zadala ideálnym riešením, ako uniknúť spomienkam a chápajúcim pohľadom, ľutujúcich opustenú matku a manželku.
Nasadila vysoké tempo a len vďaka letaxu a rodičom, ochotným starať sa o Tabhitu prakticky kedykoľvek, vybudovala si pracovnú kariéru.
Teraz bola pripravená nechať doterajší život minulosti.
„Teším sa na školu a učenie, teším sa, že budem mať viac času na Tabhitu i teba.“
„Hermiona, ak robíš zmeny, rob ich kvôli sebe a ja ťa podporím, ale nerob ich kvôli mne, alebo spomienke na mamu.“
Možno pán Granger použi ostrejší tón, ako zvyčajne, ale ako otec sa o svoju dcéru obával. Nechcel byť ďalším v poradí, kto bude mať na svedomí obraty v jej živote.
„Mám svoju prácu, ktorá mi pomôže vyrovnať sa.“
Hermiona rezignovane vzdychla.
„Po kom som len taká tvrdohlavá?“
„Nik mi nenapadá,“ pokrčil ramenami starší muž a v kútikoch úst sa mu objavil ľahký úsmev.
„Ďakujem, ocko,“ zašepkala Hermiona a nechala sa vtiahnuť do objatia.
