„Hermiona, dovoľte mi vyjadriť úprimnú sústrasť,“ hlas aktuálnej riaditeľky Školy čarov a kúziel klesol o oktávu nižšie.
V Minerve McGonagallovej sa miesili rozličné pocity. Spoluúčasť na strate blízkej osoby a zároveň radosť, že po rokoch opäť vidí svoju mimoriadne talentovanú študentku.

„Ďakujem, pani riaditeľka.“
Hlboký nádych a opäť ešte jeden. Hermiona prelietala očami po známych a predsa tak vzdialených predmetoch, ktoré neodmysliteľne patrili do riaditeľne školy.
Fénix sedel na svojom bidielku a albusovsky predstieral spánok. Ale celkom určite ju chvíľu pozoroval spopod privretého oka.
Stratená rovnováha sa ukradomky vracala späť.

„Ste si istá, Hermiona?“ starostlivo položila otázku Minerva. Obávala sa odpovede, ktorá by sa jej nemusela páčiť, ale chcela mať jasno, „naozaj chcete opustiť svoju prácu v Amerike?“

„Áno,“ prikývla Hermiona bez zaváhania.
Istá?  Čo je istota? Že popri úžasnej práci prepasie život blízkej osoby?
„Moja dcéra začína prejavovať spontánnu mágiu, už nie je bezpečné, aby sme ostávali v muklovskov svete.“

„Je to úžasné dievčatko, Hagrid sa do nej tuším zamiloval na prvý pohľad,“ podotkla Minerva a hoci mala na jazyku pripomienku Tabithinho otca, mlčala. Eskapády Ronalda Weasleyho sa doniesli už i do jej uší a pri pohľade na Hermionu a jej dcéru, ju polieval smútok i hnev zároveň.
„Bude mi potešením, že práve vy ma odbremeníte o povinnosť vyučovať Premieňanie.“