„Otváram jednanie Ronald Bilius Weasley, proti Hermione Jean Weasleyovej, rodenej Grangerovej, vo veci opatrovníctva ich spoločnej maloletej dcéry Tabithy Sloan Weasleyovej!“ hlas sudcu v čiernom talári sa niesol neveľkou miestnosťou.
Kapacita siene bola beznádejne naplnená. Do poslednej sklápacej stoličky boli všetky obsadené rôznorodou zmesou čarodejníkov a vďaka zvláštnemu povoleniu sedel v prvej rade jediný mukel – pán Granger.
„Pán Weasley, ste podávateľom návrhu, postavte sa, predneste svoju žiadosť a uveďte dôvody,“ vyzval sudca očividne nervózneho Rona, vedľa ktorého sedela drobná svetlovlasá žena.
„Nó,“ začal Ron rozpačito, „chcem sa starať o svoju dcéru, Hermiona ju mala doteraz a ja ju chcem mať pri sebe.“
Hermione stiahlo žalúdok. Akoby sa jej sníval zlý sen. Kým nezasadla do lavice oproti Ronovi, neverila že k súdu naozaj dôjde. Ron naozaj žiadal o zverenie Tabithy. Aj keď jej unikal zmysel jeho rozhodnutia. Odmietala veriť, že by odrazu našiel stratený zmysel pre rodinu.
„Pán Weasley,“ sudca sa zamračil a zažmurkal do dlhého pergamenu, „samozrejme, na svoje dieťa máte právo. Koľko rokov má vaša dcéra?“
„Egr,“ Ron sa poškriabal vo vlasoch, „no tri…“ vypustil spomedzi pier neisto a sklonil sa k blonďatej Tiffany, ktorá ho poťahala za rukáv. Zašepkala mu niečo do ucha a Ronovi sa odrazu rozjasnila tvár, „štyri!“ zvolal natešene.
„Tak štyri,“ sudca prikývol a dlhým, na konci zahnutým brkom si zapísal pár slov, „aké je jej obľúbené jedlo?“
Ron sa zatváril nešťastne a Hermione ho takmer prišlo ľúto. Ale iba takmer. Skutočne ľutovala iba zlomenú Molly, ktorá sedela na vzdialenej stoličke, opretá o plecia svojej jedinej dcéry. Ginny zatínala sánku a prepaľovala brata nahnevaným pohľadom.
„Obľúbené jedlo,“ zopakoval Ron, „niečo sladké, určite,“ neznel príliš rozhodne.
Hermiona sa uškrnula. Tabitha síce milovala čokoládu, ale jej najobľúbenejšie jedlo bola kuracia polievka, ktorú varievala jej mama.
„Sladké,“ zapisoval si zas sudca, „prečo ste odišli od svojej dcéry, pán Weasley?“
„Ja som neodišiel od dcéry…“ namietol chabo Ron.
„Takže s ňou žijete v spoločnom domove?“ prepálil ho sudca pohľadom.
„To nie, nežijem…“ odpovedal po pravde Ron.
„Ak nežijete, tak ste museli odísť,“ zhrnul sudca, „takže kedy a prečo ste od dcéry odišli?“
„No ja už neviem, dávno,“ rozhodil rukami Ron, „ale teraz ju chcem a chcem sa o ňu starať!“
„Rozhodnutie nechajte na súd, pán Weasley,“ poučil ho sudca, „môžete sa posadiť, súd teraz vypočuje matku dieťaťa.“
Hermiona na sudcovu výzvu vstala a veľmi stručne popísala svoju situáciu. Vážne pokyvkával hlavou a škrípajúc brkom zapisoval.
„Myslím, že mám dostatok informácií, aby som rozhodol…“ začal svoju reč sudca.
„Ctihodnosť!“ súdnou sieňou zaznel ženský hlas a k sudcovmu stolíku si kliesnila cestu Molly Weasleyová, „musím vám niečo povedať.“
„Pristúpte a povedzte mi kto ste,“ privolil sudca.
„Som Molly Weasleyová a som matka Ronalda Weasleyho,“ vyslovila Molly odhodlane.
„Mama,“ zašomral Ron a chytil sa za čelo.
Molly začula synov povzdych, pretože sa k nemu krátko obrátila a venovala mu pohľad plný pohoršenia a nesúhlasu. Potom sa naklonila k sudcovi a šeptom mu niečo dlho vysvetľovala.
Zastavil ju iba na chvíľu, aby prikázal brku zapisovať každé slovo.
V sieni zavládlo ticho. Nik netušil, čo sa práve deje a ani keď Molly načmárala pod zapísané slová svoj podpis, nik nebol múdrejší.
Hermiona si v duchu prehrávala sľub svojej bývalej svokry a neostávalo jej iné, ako mu veriť.
„Rozhodol som!“ sudca sa postavil nechal miestnosťou odznieť vzrušený šum, „Tabitha Sloan Weasleyová ostane naďalej v opatere svojej matky a vy, Ronald Billius Weasley, vy sa s dcérou uvidíte, len keď vám to jej matka povolí.“
