„Mami, mami!“ Tabitha sa nadšene vrhla matke okolo krku, „Severus mi dovolil krájať koreň blúdivca!“

„Och, áno? Teším sa,“ zamumlala Hermiona unavene a objala dievčatko tak silno, ako sa len dalo.

„A povedal, že ho krájam veľmi presinz…“ Tabitha sa zakoktala na neznámom slove.

„Precízne,“ dopovedal Severus, opretý o veraje dverí.

„Aha,“ usmiala sa Hermiona a zapátrala pohľadom po Severusovom kráľovstve, kde sa počas trvania súdu podujal zabaviť Tabithu.  Na stolíku s malým príručným laboratóriom, trónila obsidiánová krájacia doštička s nožíkom a uprostred nej bola navŕšená hromádka niečoho neidentifikovateľného.
„Tak precízne,“ zopakovala Hermiona a pobavene sa zadívala na Severusa.

„Na svoje roky,“ upresnil a nepatrične pohodil plecami.

Hermiona pokrčila obočie a odrazu si uvedomila, že celá scéna jej nápadne pripomína vlastné detstvo. Spomienka na otca, s ktorým trávila celé hodiny v zubárskom kráľovstve, kde jej trpezlivo vysvetľoval na čo sa pýtala. A potom šťastnú matku, keď sa pyšný otec chválil, ako Hermiona šikovne namiešala hmotu na výplň. Až o veľa rokov neskôr priznal, že dcérine pokusy s vyradenými prísadami mu polepili nástroje a musel všetko vyhodiť. Ale v ten moment sa cítila nádherne a viera v seba, pestovaná otcom, ju sprevádzala celý život.
Tabitha žiarila navlas rovnako.
Hermiona sa vďačne usmiala na Severusa a pobozkala dcéru do vláskov.
„Je čas na spánok,“ šepla jej do ucha.

Tabitha sa na matkine slová zamračila.
„A uloží ma zas Severus?“ zisťovala.

„Samozrejme,“ odvetil rýchlo a nedal Hermione šancu odmietnuť. Tabitha sa zatvárila mimoriadne spokojne, jednou rukou chytila matku a druhou svojho najnovšieho spojenca.